Nič nebolí viac než rana od človeka, ktorého máme radi… ktorého milujeme, ľúbime alebo nám na ňom záleží. Od niekoho, koho sme si pripustili bližšie k telu, zverili mu svoje tajomstvá a naivne sa domnievali, že bude súčasťou nášho života už naveky. Považovali sme ho za niekoho, kto jednoducho neodíde, s kým už navždy budeme zdieľať naše radosti i trápenia, kto sa z nášho sveta nikam nevyparí a večne bude stáť po našom boku. Veď prečo by to malo byť inak?
Tak je to so všetkým, k čomu sa pripútame. Či už k veciam, alebo k ľudom. Len čo sa na niečo naviažeme, skôr či neskôr príde chvíľa, kedy si z mysle i zo srdca vypustíme možnosť, že raz ten druhý už s nami nebude.
Jazvy na duši si robíme my sami. Viem, je to kruté a príliš odvážne tvrdenie, ale… bohužiaľ, je pravdivé. Len čo musíme urobiť radikálny krok, myslíme na to, že nám ten dotyčný bude chýbať. Pretože sme si na jeho prítomnosť zvykli natoľko, že predstava toho, že raz budeme musieť fungovať samostatne, nás privádza do šialenstva. A tak len mlčky prehĺtame slzy a snažíme sa udusiť plač.
Rovnako je to i s pocitom krivdy
Nemyslíme na ňu. Nemyslíme na to, že raz môžeme byť zranení. Možno je dobré, že si to odmietame priznať… Inak by sme nikdy do žiadneho vzťahu nevhupli oboma nohami, nikomu by sme sa nezverili na sto percent. Ale… ak sa raz odvážime zveriť niekomu svoje srdce, mali by sme mať na pamäti, že s ním nie vždy musí zaobchádzať ako s niečím krehkým, s niečím, čo je cenné. Takisto ho bez výčitiek môže rozlomiť na dve polovice a tie potom ledabolo hodiť za hlavu.
Kto je tu vinník? Ten, kto veril, alebo ten, kto ublížil?
Uvedomujem si, že to bude znieť bláznivo, iracionálne aj dosť nelogicky. Ale človek je od narodenia jednoducho príliš dôverčivý tvor. Inštinktívne nepremýšľa nad tým, že by sa niečo mohlo pokaziť, že by niečo mohlo skončiť katastrofou.
Keď ráno vychádzame na ulicu a ponáhľame sa do práce, neuvažujeme nad tým, že domov sa už nemusíme vrátiť. Berieme to ako fakt, no pritom stačí tak málo a všetko sa môže obrátiť. Ak sadáme do auta, v mysli máme len jedno – cieľ našej cesty. No nikdy si nepripúšťame, že do toho cieľa nemusíme doraziť.
To, že nechceme svet vidieť iba čierno, je v poriadku. Nie je dobré zamýšľať sa nad negatívnymi vecami, ktoré sa naozaj možno vôbec neudejú. Ak by sme to robili, ak by sme sa nonstop kvôli niečomu strachovali, zbláznili by sme sa.
Vo vzťahoch je to rovnaké. Nechceme myslieť na to, že sa môžu skončiť zle…
Podvedome tomu človeku dôverujeme. Dáme mu všetko a vôbec sa nezamýšľame nad tým, ako s tým naloží. Má možnosť voľby, no my počítame len s tou jednou. Ak by sme však vopred nastavili tak, že nič nemusí vyjsť podľa našich predstáv, ušetrili by sme si tým kopec sklamania.
Veď aj ten, koho milujeme, je len človek. Časom sa mení, má v sebe prirodzenú túžbu hľadať niečo nové a predovšetkým… vždy bude v prvom rade myslieť len na seba. Najmä vtedy, ak – ako sa hovorí – pôjde do tuhého. Je to normálna ľudská vlastnosť, ktorú v sebe máme všetci. Tak prečo sa trápiť a hľadať vinu tam, kde možno žiadna nie je? Každá krivda má dve strany, každú skúsenosť by niekoľko ľudí opísalo inak. A pritom všetka bolesť sa skrýva za tým, že sme verili a odmietali uznať fakt, že raz môžeme byť zranení.
Nechcem, aby sme boli pesimistickí. A už vôbec nechcem to, aby sme sa pred okolitým svetom uzatvárali a nikoho k sebe nepustili bližšie. Buďme však realisti. Dôverujme, dávajme, milujme… A pritom si občas pripomeňme, že to nemusí byť navždy tak, ako to je teraz.
Nečakajme na krivdu, ale dovoľme si pripustiť, že raz môže prísť.
O to lepšie ju zvládneme, ak predsa len príde. A o to viac si vychutnáme prítomnú chvíľu, ktorá je stále krásna a ružová. Najväčšiu chybu totiž človek robí vtedy, ak niečo považuje za samozrejmosť. Prestáva si vážiť to, čo má, a taktiež sa stáva ľahko zraniteľným, ak o to v budúcnosti príde.
Autor: Katarína Macháčová
Coverphoto: pexels.com
