Nikdy nebolo jednoduché, priznať si, že nič iné ako priateľstvo nemôžem očakávať. Aj keď v kútiku dušičky som čakala, že možno niečo nevyjde, niečo sa zmení, niečo v nás, alebo že možno vesmír sa konečne rozhodne, dať nám šancu, a my to aspoň skúsime. Samozrejme sa nič také do dnešného dňa nestalo a tam, kde sme kedysi začali, tam to zamrzlo. Na jednom jedinom bode. A ja som sa časom, pomaly, naučila žiť s tým, že sme priatelia. Naučila som sa na nič viac nemyslieť, nič si už nepredstavovať.
Už som sa netrápila, prečo to tak je. Naučila som sa akceptovať život a to, že možno nie vždy majú byť veci tak, ako si ich predstavujeme my.
Naučila som sa, brať tie slová… nie som ešte pripravený. Naučila som sa počkať a byť trpezlivá. Čakala som a čakala, na ten deň, kedy povieš, že už ťa nič nebolí. Že už dokážeš dávať a prijímať lásku.
pexels.com
Že už si sa vyliečil z tých rán, ktoré ťa pálili. Tie, ktoré mali byť dôvodom, prečo zaspávam stále sama.
Ach, tak som ti verila. Až kým si sa nedal, dokopy s ňou.
Došlo mi, že asi všetko, čo som si o tebe alebo o nás myslela, bola obrovská lož. To, že nie si pripravený na vzťah, asi nebolo tak, ako si to hovoril. To, keď si mi hovoril, aby som počkala, si asi nemyslel vážne. Možno si mal len rád pocit, že som tu pre teba. Že sa ťa zastávam pred každým, pretože som jediná, ktorá ťa má rada. Teda bola som. Bolí zistenie, že si ma takto podviedol. Bolí, skutočnosť, že si nikdy nemal strach zo vzťahu.
Veľmi dobre vieš, že nie som osoba, ktorá si myslí o sebe niečo viac, nikdy som nebola. Ale dnes naozaj premýšľam, prečo si si vybral ju, namiesto mňa. Potom všetkom sú asi také myšlienky v poriadku a ak nie, tak už ničomu nerozumiem, a ani nemám záujem rozumieť. Po tom všetkom, čím sme si prešli. Čím som si prešla s tebou a nenechala ťa sa v tom topiť. Nerozumiem, prečo si odo mňa odišiel, keď si vedel, že chcem byť s tebou. Že ti chcem dať všetko, čo mám. Že nech si dole alebo hore, ja budem stále rovnaká a neopustím ťa, pretože som to mohla urobiť, už dávno.
Tak, prečo si dal prednosť, niečomu, čo ani nepoznáš… predo mnou?
Hovoril si, aká som krásna
pinterest.com
Hovoril si, ako miluješ môj smiech, ako si nevieš predstaviť tvoj svet bezo mňa v ňom. Že vraj som niekto presne vyrobený pre teba. Smial si sa na mojich vtipoch. Vraj ti chýbam, keď práve nie som pri tebe. Zvykol si ma tak silno objímať. Toľkokrát si so mnou flirtoval, písal si mi každý deň, keď sme spolu práve neboli, boli sme viac ako ľudia, ktorí sa len priťahujú. Boli sme najlepší priatelia. Dávali sme spoločne zmysel, ty si rozumel mne a ja tebe…
Naozaj si dokázal takto klamať?
Príde mi to neuveriteľné, čím si občas musíme prejsť, čo občas musíme zažiť. Akú facku musíme dostať od života, keď chceme niečo viac. Keď nechceme pochopiť, že na lásku sa nečaká. Keď znova klameme samých seba a veríme niekomu, kto nám každý deň hovorí svojimi činmi, že o nás nestojí. Pretože láska buď je alebo nie je. Buď milujeme alebo nie.
Láska nie je na tlačítko… spusti sa, počkaj, odíď.
No občas sa nám to stáva, že sa do toho všetkého zamotáme rýchlejšie, akoby sme chceli, a nie je cesty späť, až kým nepocítime pád, ktorý nás znova učí, čo sme sa už možno raz naučili, no pozabudli sme na to. Proste sa to stáva a to je jediné, čo ma dnes mrzí, to že sa tomu nedá vyhnúť. Pretože život je dlhý a je plný krásnych chvíľ, no aby sme ich vedeli oceniť, musíme vedieť aj padať na zem.
A aj keď som dnes spadla, myslím na niečo lepšie, čo ma čaká. Aj keď viem, že moje srdce potrebuje čas a ja mu ho dám. Viem, že raz sa zobudím a nebudem cítiť, ako bolí. Budem cítiť ako hlasno bije, pre lásku k niekomu inému…
coverphoto: thoughtcatalog.com
