Niektoré konce sú zvláštne. Zaváňajú takou ľahostajnosťou, až nás to samých prekvapí. Láska je spomienkou, nádej si sadla na plecia niekomu inému a nenávisť, tak na tú už proste nemáme energiu ani chuť. V srdci len prázdnota a v mysli plno výčitiek, ktoré však tentokrát nie sú smerované k TEJ osobe… Ale k nám… Konečne si však vyčítame nie to, čo sme neurobili, ale slová a skutky, ktoré sme spravili. A práve tie boli tak zbytočné…

Nastal koniec, pri ktorom som necítila nič. Smútok, žiaľ, bolesť, beznádej? Nič z toho… Musela som sa pousmiať nad tým, čo sa vraví… Že nenávisť je opakom lásky. Nie… Ľahostajnosť. Tá je jej presným opakom. Ľahostajnosť, čo lásku zrovná so zemou tak, aby som po nej mohla odísť preč bez akýchkoľvek prekážok.

unsplash.com

Ja viem, odísť bez slova je možno zbabelé…

A asi aj sebecké a asi sa to po rokoch vzťahu vôbec nepatrí. Ale prečo každý náš krok, ku ktorému nás niekto donútil svojím správaním, musíme zákonite škatuľkovať? Prečo by som sa mala pozerať na to, čo sa ešte patrí a čo nie, keď som si prešla vzťahom, kde sa nič podobné z jeho strany neriešilo? Prešlo by som mala zachovávať aké-také dekórum, ak to dovtedy nikto neocenil?

Zvládla som toho veľa. Obdobia hádok aj mrazivého ticha. Strpela som zaobchádzanie, ktoré som si nezaslúžila. Zvládla som prijať ospravedlnenia, o ktorých som bola presvedčená, že nie sú úprimné, no radšej som si pred vlastnou intuíciou prekryla oči. Pestovala som si v sebe lásku, ktorá mi ubližovala a nútila ma pochybovať o tom, či za niečo vlastne stojím. Zvládla som lásku, ktorá mi pomaly odštiepovala sebalásku. Ale nech by som to akokoľvek chcela, nezvládla by som to naveky, pretože my ženy síce znesieme veľa. Ale raz si povieme dosť.

unsplash.com

Každý máme predsa právo odísť tak, ako to cítime…

Odchádzame bez slova, pretože už nemáme čo povedať. Všetko sme povedali predtým a tie slová nikdy nepadli na úrodnú pôdu. Zostali ležať niekde v povetrí a pomaly sa spúšťali k zemi, kde o ne nik ani len nezavadil. Odchádzame bez slova, pretože akékoľvek vysvetľovanie by už bolo zbytočné. Mesiace sme sa niečo snažili vysvetľovať. Niečo ozrejmiť, niečo nájsť a niečo, čo nám prekážalo, spoločne odstrániť. A to sa nám nepodarilo.

Odchádzame bez slova, pretože sme ešte nedávno hľadali tisíc dôvodov zostať, no všetky sa postupne minuli. Až nám zostal len jeden jediný dôvod – dôvod odísť tak, aby sme konečne nezachraňovali tento vzťah, ale samy seba.

Vieš, ak žene nedáš dôvod, aby sa tešila na teba, začne sa pomaly, ale isto tešiť na nový začiatok…

Coverphoto: Photo by Daniel Spase on Unsplash

Facebook komentáre