Ublížil si jej v tú najmenej vhodnú dobu. Áno, znie to tak otrepane, lebo povedzme si úprimne, kedy je tá pravá chvíľa povedať človeku zbohom… Na také nepríjemné veci, bohužiaľ, v živote nie je nikdy tá správna doba, ale existuje mnoho spôsobov, ako človeku ublížiť aspoň o trošku menej. Nikdy by som nečakala, že práve ja, čo som si týmto všetkým prešla už dávno (a našťastie: plač, bolesť, zlosť, pocit beznádeje a dni plné výčitiek mám za sebou), budem písať práve toto.

Tiež nie je práve tá správna chvíľa na tieto slová, čo píšem, nakoľko v posledné dni sa všetci trápime a snažíme sa ochraňovať svoje rodiny; rodičov, deti, starých rodičov a najmä chorých ľudí. Avšak cítim to tak, že práve dnes chcem napísať tieto riadky, aj keď nie každému pomôžu, ale minimálne sa nad nimi možno aspoň niekto zamyslí.

pinterest.com

Chodil si popri nej ako okolo horúcej kaše… 

Áno, každý sa bojí, že sa popáli, lebo mať ten nepríjemný pocit na jazyku nechceme mať nikto. Ale som presvedčená, že je stále jednoduchšie ten jazyk trošku popáliť a vydržať to, pretože všetci dobre vieme, že o pár dní už ani nevieme, že to bolelo… 

Áno, je pravdou, že si z toho zoberieme ponaučenie a už nabudúce si trikrát premyslíme, či počkáme, až tá kaša trochu vychladne, alebo si opäť dáme za lyžičku… Napokon sme len ľudia, radi sa učíme na vlastných chybách, niekedy aj viackrát na tej istej. 

To všetko je v poriadku, tie veci sa pre niečo dejú… 

Čo mi však príde nefér a zvláštne je, prečo dokážeme ublížiť tak, že tú kašu zohrievame pomaly, a keď to od nás druhý najmenej čaká, vylejeme ju na neho. Ten človek nám nemal v pláne nikdy ublížiť, dal by za nás prvé i posledné, boli sme jeho prvou myšlienkou ráno a poslednou večer, a my sme tak sebeckí, že sa vôbec nezamyslíme, že síce tá kaša vychladne, ale jazvy ostanú navždy…

Najviac smutné na tom všetkom je, že tieto veci robia ľudia, od ktorých to najmenej čakáme. Samozrejme, že láska sa nedá vynútiť, kúpiť ani nič podobné… Je však nepochopiteľné, prečo keď si dvaja ľudia rozumejú, pomáhajú a je im spolu dobre, dokážu to krásne tak rýchlo spáliť. 

pinterest.com

A práve v deň, keď ho potrebuje ten druhý možno ešte viac ako inokedy… 

Možno by stačilo, keby ľudia začali byť konečne viac empatickí, nemysleli neustále iba na seba a skúsili sa zamyslieť nad tým, čo povedia, či už osobne, alebo ako je to už dnes akousi „módou“ cez telefón, či by sa tie slová páčili im a ako by ich to bolelo, keby sú na tej druhej strane. 

Hovoriť ľuďom otrepané frázy typu, nezaslúžim si ťa, si pre mňa príliš dosť dobrá, nedokážem ti dať to, čo si zaslúžiš, bojím sa ďalšieho sklamania… Sú už dnes iba naučenými frázami a znejú tak strašne úboho, až to bolí.

Nejdem a ani netúžim sa hrať na „pani dokonalú“, lebo od nej mám ešte veľmi ďaleko… 

Len chcem pripomenúť všetkým mužom, ženám, chlapcom, slečnám, ktorí máte teraz veľa času doma a rozmýšľate nad všetkým a ničím… Skúste začať najskôr od seba. Začnite si vážiť ľudí, ktorí pri vás stáli v tých najhorších chvíľach, kedy byť s vami bolo na nevydržanie, a aj tak pri vás ostali. Pokúste sa im vrátiť aspoň časť z toho, čo pre vás urobili a keď urobíte aspoň toto minimum, tak potom môžete povedať, že to asi nemá zmysel. 

Ale dôležité je sa najskôr o to pokúsiť… A keď aj napriek tomuto budete presvedčení, že nechcete s tou osobou byť, povedzte jej to osobne. Je to to najmenej, čo v tej situácii môžete urobiť. Ten človek vám utieral slzy, keď bolo najhoršie vám a neodišiel… To majte na pamäti… 

Láska nechce veľa, stačí, aby si jej vrátil iba polovicu z toho, čo dostávaš… Dokáže prežiť aj v ťažkých dňoch… Jediné, čo ju môže zničiť, je faloš a neúprimnosť. Možno nie dnes, ani zajtra, ale príde deň, kedy to pochopí každý z nás… 

Keď nemá odvahu pozrieť ti do očí, nikdy nebol hodný tvojej lásky!

Autor: Janka B.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Vôbec nemyslieť

Coverphoto: Photo by Alex Geerts on Unsplash

Facebook komentáre