Prišlo to náhle. Uvedomenie si, že nešťastnou ma nerobí on, ale ja sama. Trvala som na tom, aby nastala zmena, aj keď v kútiku duše som vedela, že nič také nemôže prísť. Nemala som odvahu vysloviť posledné zbohom, a preto som len mlčky trpela. Dúfajúc v zázrak. V čarovný okamih, ktorý by všetko napravil, hoci mi bolo jasné, že zázraky sa nedejú. Vždy je však ľahšie balamutiť samu seba, ako urobiť definitívny a radikálny krok.
pinterest.com
Bolo to v čase, keď už som nedokázala ani plakať. Jednoducho mi došli všetky slzy a smútok, ktorý mnou lomcoval, som už viac nedokázala ventilovať plačom. Ťažoba na hrudi sa čoraz viac stupňovala a stávala sa neúnosnou. Vtedy, presne vtedy, ležiac na posteli vedľa neho som sa sama seba v duchu spýtala – Prečo sa bojíš konca?
Hlavne keď vieš, že ten koniec nastal už dávno?
Prečo sa bojíš vysloviť to nahlas, pripustiť si to? Načo je dobré klamať sa, ak je úplne zrejmé, že už neexistuje žiadna nádej? Pripadala som si ako narkoman závislý na svojej dávke, ktorá ho ničí. Nenávidí takýto život, vie, že skôr či neskôr ho to zrazí k zemi, no nemá silu s tým nič urobiť. Vždy tomu podľahne…
Nefungujúci vzťah je závislosť.
Zvyk, ktorý nás devastuje, no po mesiacoch trápenia už nemáme silu vykročiť z toho bludného kruhu von. Sme natoľko vysilení, že v sebe nedokážeme nájsť posledné zvyšky energie na to, aby sme sa pozbierali a odišli. A preto sa ho odmietame vzdať.
Podliehame tomu znova a znova, pričom si neuvedomujeme, že zostať vo vzťahu, ktorý nám berie úplne všetko a nič nám nedáva späť, je omnoho ťažšie, ako povedať si, že už stačilo. Už len samotné slovo rozchod v nás vyvoláva paniku. Akoby sme dobrovoľne mali odísť na odvykaciu kúru a pred celým svetom priznať: Chcem s tým skoncovať…
pinterest.com
Koniec, ktorý už nastal, neodvrátiš tým, že to budeš popierať…
Chybou je, že každý rozpad vzťahu berieme ako svoje zlyhanie. Nie ako skúsenosť, z ktorej by sme v budúcnosti mohli ťažiť. Odchod od milovanej osoby automaticky vnímame ako niečo, čo nám nevyšlo. Je to osobná prehra, ktorá so sebou prináša množstvo skľučujúcich pocitov. Dávame to za vinu nám aj tomu druhému, hneváme sa, máme chuť kričať z plného hrdla. A práve tento postoj k poslednej rozlúčke nás núti zotrvať. Skúsiť to zas a znova. Urobiť jeden kompromis a potom ďalší. Potichu po nociach plakať do vankúša a nádejať sa, že raz to bude dobré. Jednoducho len nechceme byť porazení a už vôbec nie po rokoch ťažkého boja, ktorý nás totálne vyčerpal.
Žiaden koniec však nie je prehrou
Je to znak toho, že sa nebojíme odpútať sa od niečoho, čo nefunguje. Že veríme v nové začiatky. Že sa nebojíme byť sami, že si veríme, aj keď po našom boku oficiálne nik nefiguruje.
Každý vie kráčať sám. Je to vždy lepšie ako krivkať vedľa niekoho, s kým nedokážeme udržať spoločné tempo. Vedľa osoby, ktorá nás už viac nedokáže podoprieť. Prečo sa potom bojíme konca, ktorý už dávno nastal?
Autor: Lucia Skoncová
Coverphoto: Photo by Edward Eyer from Pexels
