Všetky veci, ktoré sa zdajú zložité, v skutočnosti sú, ale aj nie sú. Keď vidíš ženu či muža, o ktorých sa hovorí, že sú zložití, väčšinou je kľúčom k ich komplikovanosti jediná otázka. Možno poznáš ženu, ktorá je chladná a uzavretá a ľudia hovoria, že je komplikovaná. Ale naozaj je? Možno je tá žena len sklamaná. Možno stačí aby sa jej niekto opýtal, či je v poriadku a ako sa cíti. Lenže so skutočným záujmom. A možno sa nebudeš stíhať čudovať, kto tá žena v skutočnosti je. Keď prehovorí….Keď prehovorí naozaj.
Možno je tá obyčajná predavačka za pokladňou bývalá baletka. Možno je ten starý pán, ktorého vidíš každý deň na prechádzke samého opierajúc sa o paličku taký nevrlý preto, lebo vychoval šesť detí a dnes si naňho nespomenie ani jedno…
Dnes je trendom byť silný a úspešný človek. Ľudia si idú prsty polámať aby sa na sociálnych sieťach rýchlo pochválili doslova všetkým. Na verejnosti sa usmievajú a nosia štýlové oblečenie. Majú perfektné vlasy a xy pripravených odpovedí na otázku ako sa máš, ktoré len potvrdia ich spoločenský status v tom najlepšom svetle. Ľudia po rozchode sa snažia ukázať svetu ako im je to jedno a žijú si svoj perfektný život ďalej. Hlavne pred ním či ňou, pred EX. Človek ktorý v niečom zlyhal, tvrdí, že to vlastne aj tak nebolo dôležité a na danej veci mu nezáležalo. „Na tú školu ma nevzali, ten pohovor nevyšiel, ten projekt stroskotal… ale nech, aj tak som to až tak nechcel…“
Len aby si ľudia mysleli, že nám všetko ide podľa plánu, aj keď v skutočnosti podľa neho nejde vôbec nič…
A hádaj čo to robí s naším vnútrom? Sme v miestnosti plnej ľudí, ktorí sú presvedčení, že náš život je dokonalý a možno nám ho aj závidia. Máme obdiv a rešpekt. A v tom sa nám v novinkách na facebooku ukážu fotky bývalého v svadobnom obleku. Berie si inú. Zhlboka sa nadýchneme a vydýchneme. Nasadíme úsmev a kamennú tvár. A všetci si myslia že sme v poriadku, kým naša duša pomaly umiera.
Pokračujú v riešení „čo cez víkend“ a nikto ani len netuší aká dráma sa odohráva kúsok od nich.
Potom prídeme domov a vypustíme zo seba všetok ten smútok voľným prúdom. Obzeráme sa okolo seba a vidíme len steny. Nieje tam živej duše, ktorá by nás pochopila a podala nám pomocnú ruku. Všetky zostali za dverami bytu. Poplačeš si a potom postneš svoju fotku z dovolenky, na ktorej ťa objíma úplne neznámy, náhodný okolo idúci, ale hlavné je, že tam vyzeráš sexy a šťastná. Nech všetci vidia ako sa máš dobre…. Ale no tak?! Už to začínaš chápať?
Nasledujú otázky, prečo sa nás nikto neopýta na to, ako sa cítime. Čo sú to vlastne za priatelia? Žijú si svoj perfektný život a nezaujíma ich, ako je to s tým vašim…
Ale naozaj? Naozaj majú svoj dokonalý život? Alebo je dokonalý asi tak, ako ten váš?
Naozaj sa o vás nezaujímajú? Alebo ani len netušia, že existuje niečo, čomu je potreba prikladať väčšiu vážnosť? Pretože keď vás naposledy videli, smiali ste sa a žartovali o svojich problémoch akoby to bola tá najnepodstatnejšia vec na svete…
Ľudia nie sú veštci. A ak si dobrý herec, nikoho ani len nenapadne, že hráš… Možno sa dievča vedľa teba trápi tak ako ty. Lenže namiesto toho aby ste sa vyrozprávali jedna druhej, našli u seba navzájom pochopenie a pomohli si preniesť sa cez všetko spoločne, rozlúčili ste sa s hollywoodskym úsmevom v domnienke, že si žijete svoje bezchybné životy.
Ľudia sa odcudzujú, pretože majú pocit, že ich druhí nechápu. Pretože neprežili to čo my a nemajú ani šajnu ako sa cítime. Lenže čo ak prežili.. možno to isté, možno niečo podobné a dokonca možno niečo horšie.
Prosím vás prestaňme s tým. Prestaňme sa za každých okolností snažiť vyzerať ako dokonalí ľudia, hviezdy, celebrity. Začnime sa rozprávať, priznajme, že nás veci položili, že aj my sme len ľudia a máme svojich démonov.
Ako sa asi cíti človek, ktorého láme bolesť a sklamanie, ale všetci naokolo sa správajú akoby to nebolo dôležité? Akoby rozchod, strata blízkeho, stroskotanie v pracovnej oblasti bolo „len tak“? Začína si myslieť že preháňa, že to asi príliš prežíva a že je divný. Uzavrie svoje trápenie do malej krabičky niekde na dne svojho vnútra a neprežije ju… nedovolí jej odznieť a verte mi, bude ho to obmedzovať a sprevádzať celý život.
S písaním som čakala veľmi dlho. Čarbala som si doma sama pre seba, ale bála som sa s tým ísť na povrch. Veď ako môžem pod svojím menom vydať článok, ktorý bude jasný dôkaz toho, ako ma napríklad rozchod poznačil, bolel a zmenil. Všetci si to prečítajú a budú sa na mne smiať a tešiť z mojich problémov, lebo takí niektorí ľudia bohužiaľ sú. A ja budem zas tá chudera, ktorá všetko prežíva… A viete čo? Nech. Nech ľudia vedia čo som prežila, nech rozumejú tomu, prečo som aká som, a nech všetky ženy na svete vedia, že je minimálne ešte jedna taká, čo bola zranená a niekedy má strach. Taká, čo nie je dokonalá a robí chyby. Taká, ktorej sa život obrátil hore nohami a všetko sa zrútilo. Ale nech vedia aj to, že s tým bojujem a že som to prežila. Že sa znova teším zo života a hlavne, že to všetko prehrmelo, len to chcelo „moje obľúbené klišé“ naozaj trochu času… Nech druhí vedia, že v tom nie sú sami.
coverfoto:pexels.com, foto:weheartit.com
