Pamätám si, akoby to bolo včera, keď sa naše pohľady prvýkrát stretli. Bol chladný, ale zato čarovný december, a nás hriala láska. Plameň, ktorý v našom vnútri horel, bol tak silný, že by dokázal rozžeraviť všetko navôkol. Ja som bola prvýkrát naozaj zamilovaná… To, čo som cítila pri tebe, som nikdy necítila s nikým iným. 

Boli sme ako dvaja blázni, blbli sme ako malé deti a na našich tvárach bol vždy len ten najúprimnejší úsmev. Naučil si ma toľko vecí, ktoré mi v živote chýbali… Naučil si ma, ako byť sama sebou a vážiť si všetky maličkosti vôkol mňa, ktoré mi život dáva. 

Milovala som každú jednu časť teba, každú jednu tvoju chybičku. 

pinterest.com

Stačil mi jediný pohľad a vedela som, že chcem s tebou stráviť zvyšok svojho života. Poznal si ma lepšie, ako som sa poznala ja sama, pri tebe som bola večné dieťa, vždy usmiata a s hlavou v oblakoch. Po pár mesiacoch vzťahu prišlo naše prvé spoločné bývanie a veľmi sme si to všetko obaja užívali.

Ako roky ubiehali, cítili sme obaja, že už to nie je ako predtým. Lásku vymenila túžba po väčších financiách a s tým prišli aj naše prvé veľké hádky. Obaja sme trávili celé dni v práci a videli sme sa len vo dverách bytu, keď jeden z nás odchádzal a druhý zas prichádzal. 

Viem, že si mi chcel dať aj modré z neba, ale stálo nám to vôbec za to? Obetovať našu lásku pre niečo materiálne? Často nad touto otázkou premýšľam a snažím sa nájsť odpoveď. Rozhodol si sa to ukončiť, aj keď viem, že si ma stále veľmi miloval. 

Pýtam sa samej seba, prečo sa človek vzdáva toho, čo miluje? A prečo radšej nezapracuje na záchrane vzťahu? 

Po pár mesiacoch si sa chcel stretnúť, súhlasila som. Mala to byť len obyčajná káva, nič viac, ako starí dobrí „priatelia.“ Keď sme sa uvideli, obom nám začali tiecť slzy a cítili sme, že to medzi nami stále iskrí. Zvláštne, však? Vždy pri lúčení sme obaja plakali ako malé deti.  

Povedz mi… Plačú pri lúčení len „obyčajní“ priatelia? Začali sme spolu tráviť opäť čas a ja som cítila všetku tú lásku ako aj na začiatku. Verila som, že sa to medzi nami ustáli, že to bol len jeden skrat a potrebovali sme obidvaja pauzu. Boli to krásne večery plné smiechu a lásky, boli sme zas ako dvaja partneri, ktorí sa neskutočne milujú a celému svetu ukazujú, že sú tu len oni dvaja. 

pinterest.com

Jeden večer som sa nešťastnou náhodou dozvedela, že niekoho máš. 

Nemohla som tomu uveriť, cítila som sa totálne na dne. Bez síl, bez života. Tvrdil si, že to bola chyba, jedno nevinné rande a ona sa zaľúbila, ty však vraj nie a nechcel si jej ublížiť. Neskôr si mi povedal, že si to urobil zo strachu, že ostaneš sám. 

Prečo sa ľudia boja samoty a pritom ubližujú osobe, ktorú vôbec neľúbia?

Stále ma miluješ a tvrdíš, že sa možno raz v živote stretneme a budeme opäť spolu. Ale chcem to ešte vôbec ja sama? Mám pocit, že som sa konečne naučila žiť bez teba a robím veci, ktoré som pri tebe nerobila. Trávim čas s rodinou a priateľmi, cestujem, robím, čo ma baví, a užívam si život na 100%. Pri tebe som sa sústredila len na teba a na náš vzťah, nemala som čas na seba a to bola tá najväčšia chyba. 

Cez to všetko, že si ma klamal a mal popritom novú priateľku, ti prajem, aby si bol ten najšťastnejší človek na svete, pretože taká som bola aj ja pri tebe celé tie roky. 

Či sa hnevám? Nie… Pretože keď chcem byť šťastná ja, musím všetkým odpustiť. Nechať za sebou všetko, čo bolo, a začať odznova nový život… Možno niekde v diaľke na mňa čaká moja pravá láska, pri ktorej budem opäť zamilovaná. 

A možno, ako ty hovoríš: „Stretneme sa, keď bude ten správny čas, a možno aj nie.“ 

Autor: Tatianna

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Keď muž nie je mužom

Coverphoto: Photo by Seth Ziolkowski on Unsplash

Facebook komentáre