Jeden jediný moment za celý ten čas a tak to vie bolieť… Prečo sa musíme lúčiť, keď je to tak krásne? Pretože si nepatríme, nemôžeme byť slobodne spolu len preto, že máme chuť byť spolu.
Málokto vie pochopiť túto situáciu, neželala by som ju nikomu alebo… KAŽDÉMU… Záleží na tom, ktorú časť.
Keď sme spolu, sme ako motýle, čo spolu slobodne lietajú na lúke, ako dva stromy, ktoré rástli dlhú dobu, aby si dokázali nakloniť konáre jeden k druhému a prepliesť ich vo vzájomnom objatí.
pinterest.com
Prečo tie dva kúsky puzzle, čo tak dokonale zapadli, musíme zakaždým znova rozpojiť?
Pretože existuje priveľa prekážok, ktoré nevieme prekonať. Okolnosti, vzdialenosť, životné situácie, je toho na nás asi priveľa… A potom, keď to zas príde – to lúčenie, tá bolestivá chvíľa, jediné, čo nám je svetlom v tme, je vedomie, že sa opäť uvidíme.
Niekedy, v neurčitej budúcnosti, že ten motýlí let príde znova, že tá nebeská hudba, ktorú počujeme v našom splynutí len my dvaja, znova zaznie. V tých chvíľach neexistuje nič okolo, je to tak nádherné, tvoj modrý pohľad, v ktorom by som sa v tej chvíli najradšej utopila. Tvoje objatie, ktoré si želám, aby nikdy nepovolilo, cítim sa vtedy úplne slobodná, môžem byť konečne sama sebou.
V tých momentoch cítim, že žijem!
Dávaš mi pocit, aký som už nezažila roky, akoby som doteraz len blúdila, prechádzala životom, v ktorom bolo všetko tak nalinajkované ako podľa nejakého predpísaného scénára. S tebou som dokonale šťastná, na tie chvíle nikdy nezabudnem. Mám ich vryté pod kožou, poznačené v srdci, ktoré si mi zaplnil.
No zakaždým krásnym stretnutím to príde… Každou minútou, každou sekundou, ako sa blíži lúčenie, tŕpnem a prepadá ma úzkosť. Ešteže nevieš, čo prežívam, keď som sama, ale bojím sa, že to máš úplne rovnaké. Bojím sa, že obaja trpíme, a ja sa pýtam, nie je to zbytočné?
pinterest.com
Chcela by som dať na pomyselnú váhu našu lásku na jednu stranu a našu bolesť na tú druhú. Netrúfam si odhadnúť, kam by sa naklonila. V momentoch, keď ma tá bolesť naplno prepadne, by som sa najradšej zavrela niekam do skrine, kde sa môžem v pokoji vyplakať, ale to sa nedá, ľudia okolo mňa by mali priveľa otázok.
A ja im tie otázky nemôžem a ani nechcem zodpovedať.
Vedomie, že tento stav nebude trvať večne, že mám nádej, že sa opäť uvidíme, mi dodáva silu. Môžem pokojne zodvihnúť hlavu a povedať si, že to nepotrvá večne. Predsa sme sa nerozlúčili navždy.
A tak zvládam ďalší deň, po ňom ten ďalší a neviem, koľko ich ešte budem musieť zvládnuť, so smútkom naplneným srdcom, so spomienkami, ktoré ma valcujú na každom kroku, keď počujem naše piesne, keď zacítim niekde tvoj parfum, keď počujem slová, ktoré rád používaš, keď vidím naše čísla – tak často mi prichádzajú do života, akoby chcel niekto tam zhora zaklopať na moje čelo a zakričať: „Haló! Už si aspoň päť minút myšlienkami inde ako pri ňom!
Neviem, či sa môžem opäť na niečo tešiť tak ako na teba! Verím však, že raz to bude úplne iné, že budeme obaja šťastní. Otázkou ostáva… či spolu, alebo každý zvlášť.
Autor: Šarlota
Coverphoto: picjumbo.com
