Často počúvam, ako sa ľudia menia, a vraj je tá premena vždy prekvapujúca. Kým som niečo podobné nezažila na vlastnej koži, tiež som patrila medzi tých, ktorí sa zvykli pozerať na „zmenených“ cez prsty. Bol v tom istý kúsok sebectva, prílišná hrdosť, zabudnutie, kým dotyčný kedysi bol… Aspoň tak som to videla ja. Kedysi. V čase, kedy som si sama pred sebou obhajovala názor, že ak sa niekto podľa ma zmení k horšiemu, musí to tak byť. Proste sa z neho stal človek, ktorý je dnes horšou verziou seba samého.
Zmenila sa, lebo naposledy si na mňa nenašla čas…
Zmenil sa, pretože tu už nie je, keď ho potrebujem…
Má novú prácu a zrazu som pre ňu vzduch…
Asi zabudla, čo som všetko pre ňu urobila, a teraz, keď niečo potrebujem ja, nie je tu…
pinterest.com
A takto by som mohla pokračovať donekonečna…
No to všetko je len jeden pohľad na vec. Pozeráme sa na to iba z našej strany a zabúdame, že aj ten druhý má vlastné oči, vlastnú realitu, vlastné pocity, ktoré ho nútia konať. Občas totiž nevieme identifikovať ani to, čo sa odohráva v nás, a už tobôž sa nevieme vcítiť do kože niekoho iného.
To, čo tým chcem povedať, je skutočnosť, že ten človek sa nemusel zmeniť, no len my to ako zmenu vnímame. Nemusel spyšnieť, nemusel zabudnúť, nemusel nás vymeniť. Niečo v ňom mohlo dozrieť, čosi, čo v ňom už dlho vrelo. Niekto mu mohol otvoriť oči, istá skúsenosť ho nasmerovala tam, kde pocítil, že toto je tá jeho cesta. Nie tá, po ktorej kráčal doteraz, možno aj tvojej blízkosti.
Poviem príklad…
Mala som kamošku. Ženu, ktorá bola odo mňa staršia o osem rokov, no niektoré podstatné veci jej stále unikali. Občas som mala pocit, že sa stráca v tom, čo som si ja vyjasnila už dávno. Spoznali sme sa vďaka práci, chvíľu sme spolu niečo vytvárali. Nakoľko sa zdala byť veľmi spoločenská, otvorená a komunikatívna, akosi sa infiltrovala do môjho života. Povedala som si, oukej, dám tomu šancu.
Avšak po čase som začala registrovať tzv. red flags. Boli dni, kedy som mala pocit, že s ňou niečo nie je v poriadku. Prílišná citová labilita, nekonečné rozhovory o ničom a o tom istom probléme – jednom mužovi, ktorý na ňu, chudák, musí spomínať doteraz. Chcela som jej pomôcť, mala som v sebe odhodlanie ukázať jej, že jej život môže vyzerať aj inak. Ak mi nad ňou začali praskať nervy, bola som ticho. Chýbalo jej sebavedomie, mala panický strach zo samoty, sebaľútosť bola jej najlepšou priateľkou.
Nedalo sa v jej prítomnosti dlho vydržať, až som nad ňou nakoniec zlomila palicu. Pomoc nechcela, chcela iba z niekoho sať energiu. Preto sa mi tak precízne votrela do života, preto som spočiatku mala pocit, že je to jedna otvorená a priateľská žena. No v skutočnosti to bola jedna zlomená duša, ktorá pomoc očakávala iba zvonku. Nechcela si pomôcť sama.
pinterest.com
A tak som s ňou preťala všetky kontakty…
Nezdvíhala som telefón, na správy som odpovedala iba stručne a tak, aby bolo zrejmé moje otrávenie. Ona síce začala šalieť a robila naozaj bizarné veci, ale vydržala som. Bola to jedna scéna za scénou, ale ja som bola neoblomná. Neskôr mi v podnapitom stave vypisovala, ako som sa zmenila a že som rovnaká ako všetci ostatní. Presne tí, ktorí s ňou prestali mať trpezlivosť už dávno pred mnou.
Už tomu rozumiete? Nezmenila som sa. Som stále rovnaká – chcem pomôcť každému, komu môžem. Stále mám rada priateľských ľudí. Ale zmenil sa môj pohľad na ňu, začala som byť z nej unavená, znechutená, dokonca chvíľami aj vystrašená. Verte mi, dal by sa o nej napísať celý román…
Dozrela som. Veľa vecí som uvedomila a pochopila som, že ona len potrebuje obeť, ktorú by využívala a ktorej by sa mohla sťažovať. No ja nie som dobrou voľbou, viem ľudí vo svojom filtrovať. Nadovšetko som začínala pociťovať, že sa mi rúca aj môj život. Veď nie nadarmo sa hovorí, že sa stávame takými ľuďmi, s akými sa stretávame.
Možno tí, ktorí sa „zmenili“, už nechcú len pokračovať v nekonečnom trápení…
A majú na to plné právo. Tak ako ho mám aj ja. Preto ak nabudúce budeš mať pocit, že sa niekto zmenil, skús sa, prosím, zamyslieť. Možno sa nezmenil sa on, ale ty si tá, ktorá by sa mala zmeniť. Možno mu došla trpezlivosť a nemá silu na to, aby ti do očí povedal, že sa v tvojej prítomnosti necíti komfortne.
Vieš, ak sa niekto „zmení“, ešte to nemusí znamenať, že sa zmenil k horšiemu. Nie za každým skutkom musí byť sebectvo, obrovská hrdosť alebo odhodenie niektorých vzťahov za hlavu… Občas sa zmeníme, pretože čosi pochopíme. Napríklad to, že takto to už ďalej nechceme, že nám to dobro, ktoré sme sa snažili šíriť, viac ubližuje, ako dáva.
Niekedy sa vzdáme toho, čo bolo pre nás prirodzené, aby sme sa zachránili. Pred tými, čo si naše dobro nedokázali adekvátne vážiť, a rovnako aj pred nami samými.
Autor: Laura L.
Coverphoto: Photo by Maksim Istomin on Unsplash
