Len láska nestačí… To ste už počuli snáď miliónkrát. Lenže zamysleli ste sa niekedy nad tým? Prečo tá láska naozaj nestačí? Prečo sa rozpadnú vzťahy, v ktorých láska bola? A možno aj tá osudová? Áno, mnohí si povieme, že ak je to tá pravá láska, vzťah sa predsa rozpadnúť nemôže… Lenže môže. A veľmi ľahko.
Zažila som to na vlastnej koži. Počúvala som o tom od kamarátok… Videla som to na vlastné oči…
Bola som už dokonca niekoľkokrát aj na „druhej strane“ takéhoto rozpadávajúceho sa vzťahu. A boli ste tam aj vy. Ste tam vždy, keď vám napíše zadaný chlap. Ste tam vždy, keď s vami zadaný chlap flirtuje. Ani o tom nemusíte vedieť. Nie všetci sa samozrejme priznajú, že majú niekoho doma.
Čo tým chcem povedať?
Už mnohokrát som si od takýchto chlapov vypočula, aká je ich priateľka „hrozná“. Každá v niečom inom… Ako to už ďalej nezvládajú a že vlastne ani nevedia, kedy sa to pokazilo, lebo sa mali naozaj radi. Ale vraj sa už nemajú… (Hovorím o chlapoch, lebo som žena, ale robíme to aj my ženy.)
Nie raz sa stalo, že som bola aj tou, čo stála za priateľovým chrbtom, kým on rýchlo odpisoval nejakej inej žene… A zlomilo mi to srdce, to sa priznávam. Preto sa mi rozpadol prvý vzťah. On robil toto, ja som to nedokázala pochopiť a moja bolesť, pocit poníženia a hnev boli príliš silné a neovládateľné. Tak sa to celé rozpadlo.
Nie každý to samozrejme robí takýmto „špinavým spôsobom“. Niektorí ľudia majú charakter a dokážu povedať dosť, odchádzam, už s tebou nie som šťastný…
A v mnohých prípadoch „už viac nie som šťastný/á“ neznamená, že daný človek prestal milovať… Naozaj to znamená to, čo povedal. Mnoho ľudí stále miluje, no odchádzajú, lebo viac nie sú šťastní. A práve o tomto chcem dnes niečo napísať.
Keď sa vzťah začína, všetko je krásne…
Máme v sebe plno endorfínov z niečoho nového, z niečoho neokukaného. Z niečoho, čo nemáme a chceme to získať… Obidvaja, či muž, alebo žena, sa viac snažíme, dokonca sa v niektorých veciach pretvarujeme… Lebo sa nám ten druhý páči. A je to normálne. Napríklad sa my ženy viac líčime, častejšie si holíme nohy, viac sa staráme o to, aby bolo doma vždy navarené, upratané, chceme chlapa v začínajúcom vzťahu potešiť, myslíme na neho takmer neustále a v týchto momentoch je stredobodom nášho vesmíru. A všetko klape, všetko je super, on je super.
Lenže časom? Časom sa stredobodom vesmíru stáva, bohužiaľ, obyčajný život… A ty si rozmyslíš, či zabiješ v kúpeľni o hodinu viac tým, že sa budeš holiť od hlavy po päty, žehliť si vlasy, dávať si dokonalý make up alebo si o tú hodinu radšej… Ja neviem… Dlhšie pospíš, lebo si do noci napríklad pracovala, aby sa zaplatili účty.
A chlapi to isté. Na začiatku možno cvičil každý deň. Lenže teraz mu rastie pupok… Lebo robí od rána do večera, nevie, čo skôr, a posilka sa jednoducho do kalendára nezmestí, ak sa chce občas aj vyspať a nedostať infarkt v tridsiatke.
Berte to samozrejme len ako príklady… Každý máme niečo iné… Ale určite chápete, kam tým smerujem.
Ďalšia vec je, že sa stávame jeden pre druhého „obkukaným“…
Zvykáme si na seba a on zrazu zistí, že nie si porcelánová bábika a môžeš mať napríklad hnačku a vetry… Ty zistíš, že on nie je vystrihnutý z katalógu a tiež môže mať hnačku a vetry… Čo je strašne sexy ? …
No a potom, ako on odíde z domu, kde zostala jeho priateľka, ktorá nemá čerstvo oholené nohy, grgá, má mastné vlasy, vrčí a plače na striedačku, lebo má svoje dni, stretne v práci kolegyňu, ktorá je nádherne upravená, vysmiata, krásne vonia a oproti tomu, čo zanechal doma, vyzerá ako výhra v lotérii…
Medzitým jeho priateľka aj cez bolesti brucha, pŕs a chuti vraždiť, ide do kúpeľne, kde zabije hodinu tým, aby sa dala dokopy, lebo má pohovor v novej práci. A hádajte čo? Jej potenciálny nový šéf uvidí oproti sebe sedieť nádhernú, vysmiatu a dokonale upravenú ženu, ktorá vyzerá ako výhra v lotérii oproti tej, ktorú nechal ráno doma…
Už rozumiete?
Problém je jednoducho v tom, že keď vzťah dobehne stereotyp, myslíme si, že inde by to bolo inak. Neprestaneme milovať, prestaneme byť šťastní, no pointa je v tom, že to šťastie nenájdeme, ak ujdeme niekam inam… Lebo v novom vzťahu sa to časom dostane do presne tých istých koľají, z ktorých sa teraz snažíme utiecť. Aj tá krásna kolegyňa má totiž na sto percent vetry, moji milí muži. A aj ten nový šéf, ktorý po tebe požmurkáva, má na milión percent milión vlastností, ktorými serie svoju ženu každý deň…
Ide totiž o to, že nežijeme v zázračnej bubline. Každý z nás má svoje nepekné stránky a keď si nabijeme vo vzťahu hubu o každodenný život, mali by sme si uvedomiť, že to nie je osobou, s ktorou žijeme. Bolo by to tak pri hocikom. Je to len a len nami. Je na nás, aby sme si uvedomili, prečo sme sa do niekoho zamilovali a prečo sme s ním išli do vzťahu, je na nás, aby sme sa o ten vzťah starali. Je na nás, aby sme vo vzťahu udržali iskru, vášeň, šťastie.
Je to o tom, aby sme si dokázali sadnúť a pohovoriť si o tom, čo nám vadí a skúsili to navzájom zmeniť. Pretože hádajte čo? Takýto rozhovor by vás časom čakal a neminul s každým jedným človekom na tejto planéte.
Nežijeme v rozprávke a účty bude treba platiť, či budeš s Mirkou alebo Katkou. Stereotyp ťa dobehne, či budeš s Tomášom alebo Martinom…
Nezahadzujme vzťahy preto, že sme prestali byť šťastní…
A zapamätajme si, že to nie je len partnerom. Taký je život. A vzťah má význam vtedy, keď tento život dokážeme spoločne zvládnuť. Keď si dokážeme spoločne sadnúť a uvedomiť si, že nám vzťah ničí stereotyp. Pohovoriť si o tom, čo nám vadí, či to vieme zmeniť, a snažiť sa o to. Keď si vieme spoločne vytvoriť vzťah ako najlepší priatelia. Domov, ktorý možno nebude dokonalý, ale bude skutočným domovom, kde nemusíme mať tajnosti jeden pred druhým a nemusíme „utekať inam“, keď dostaneme pocit, že niečo nefunguje. Kde najskôr skúsime veci zachrániť predtým, ako ich zahodíme za hlavu…
Preto si pamätajte – ak sa vám zdá, že ste prestali milovať, skúste sa najskôr sami seba opýtať, či ste len neprestali byť šťastní… A či sa naozaj chcete tej ženy/toho muža, do ktorých ste sa na začiatku zamilovali, vzdať.
Coverphoto: Photo by Jake Davies on Unsplash