Ani neviem, kedy sme do toho spadli, kedy prišiel ten deň, tá chvíľa, kedy som si to uvedomila. Viem len, že ma to nejaký ten čas poriadne bolí. To, že si viac ubližujeme, ako si prejavujeme náklonnosť.
Namiesto „milujem ťa,“ padajú výčitky. Kto čo urobil a kto čo neurobil. Z lásky sa stal súboj, ktorý nemá víťaza ani porazeného. Len dve zúčastnené osoby totálne vyčerpané od neustálych konfliktov.

pinterest.com

Kedy sa to stihlo pokaziť? Ako je možné, že to pekné, čo bolo medzi nami, nahradil pocit prázdnoty? Už si viac nie sme oporou, namiesto toho, aby sme všetky prekážky zdolávali spoločne, si vytvárame ďalšie a ďalšie a hádžeme si ich navzájom do cesty.

Je to ešte láska? Ak si dvaja ľudia nevymieňajú city, ale výčitky?

Už nejaký ten čas zostávam v práci dlhšie, aj keď nemusím, a to len preto, aby som oddialila chvíľu, kedy sa stretneme doma. Keď otváram dvere, potichu dúfam, že už spíš. Nemám už síl na ďalšiu zbytočnú hádku. To, že zaspávaš na gauči, ma už nemrzí tak ako kedysi. V prázdnej posteli sa cítim istejšie, ako keby si ležal vedľa mňa. Vždy totiž stačilo tak málo a oheň bol na streche, ostré slová nemali konca ani v skorých ranných hodinách, a keď konečne ustali, aj tak si sa pobral preč. Hlasno si zabuchol dvere na spálni a ja som mala pocit, akoby ma tie štyri steny mali udusiť.

Správame sa ako deti a nie ako dospelí ľudia. Schválne jeden druhému robíme veci, o ktorých zaručene vieme, že toho druhého naštvú. Predbiehame sa v tom, kto je „tam vonku“ viac žiadaný. Chceme sa vyprovokovať k žiarlivosti, poskytnúť si čo najviac dôkazov, že ak sa niečo nezmení, pobežíme preč bez jedinej slzy. Tvárime sa, že nám to jedno, že nás to nijako nezraní, ak náhodou padne slovo rozchod.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Pamätáš si ...?

Obaja však vieme, že opak je pravdou

pinterest.com

Nezvládli sme vzťah, a preto by sme nezvládli ani odlúčenie. Možno to je jediný dôvod, prečo sme stále spolu. Je to paradox, ale tak to jednoducho chodí. Vieme, že by sme koniec ešte neustáli. Za každou hádkou sa totiž skrýva skrytý výkrik. Výkrik o pomoc, zúfalé volanie a túžba po tom, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. Chceme späť tú lásku, ktorá bola na začiatku, no nie sme schopní pre to nič urobiť.

Postavili sme si vôkol seba pevnosť. Majestátnu, nedobytnú a s hrubými múrmi. No nie preto, aby sme sa v nej cítili bezpečne a aby sme tam našli spoločné útočisko pred svetom. Navzájom sa v nej ničíme. Ubližujeme si a okrádame sa o posledné zvyšky síl. Tam, kde sme tie sily mali spolu čerpať… Z pevnosti, ktorá bola postavená pre nás oboch, sa stalo bojisko. Dvaja milujúci ľudia sa premenili na nepriateľov odhodlaných dobojovať tento konflikt až do úplného konca s čo najmenšou urážkou na cti.

Poďme to, prosím, zmeniť. Kým je ešte čas. Kým nám to nezačne byť jedno…

Viem, že sa to ešte dá. Tá láska, ktorá bola na začiatku, tu stále je, len ju prekrývame hádkami. A práve tie sú dôkazom toho, že je ešte o čo zabojovať. Nie však proti sebe, začnime konečne bojovať spoločne. Keď raz nastane ticho, keď si nebudeme stáť ani za to, aby sme zvýšili hlas, už bude neskoro. Začnime si vážiť to, čo máme. Postavme sa k problémom ako dospelí. Snažme sa o to, aby sme si večer mali za čo poďakovať. Hľadajme lásku, prosím. Nie výčitky.

Autor: Lucia Skoncová

Coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre