Vždy keď začínam písať nejaký článok, premýšľam nad tým, či bude extrémne krátky alebo naopak dlhý ako týždeň pred výplatou. A v tomto prípade to skutočne neviem odhadnúť. Môžem to napísať veľmi stručne alebo veľmi rozsiahlo a som si istý, že oba varianty by boli pre niekoho iného lepšie. A práve o tom chcem dnes hovoriť… O tom, že sme každý iný, no všetci chceme lásku, pričom pre niekoho môže byť nájdenie toho pravého vzťahu poriadnym orieškom.
Už „zamladi“ som si všimol jednu zaujímavú vec. Čím jednoduchší ten človek bol, o to rýchlejšie si našiel partnera. Nechcem tým teraz nikoho, samozrejme, uraziť. Nemusí to znamenať, že ak ste si už na strednej škole našli priateľa či priateľku, dnes už máte dávno po tridsiatke a stále je tento vzťah funkčný, musíte byť zákonite jednoduchí alebo neoriginálni. Možno ste len mali šťastie, ktoré drvivá väčšina ľudí nemá.
pexels.com
Spomeniem jeden príklad…
Mal som spolužiačku, ktorá bola takpovediac outsiderom. V detskom kolektíve, ktorý vie byť niekedy poriadne zákerný, bola označovaná ako tá, čo je čudná, škaredá, nevie sa zaradiť medzi ostatných a v škole už od prvých ročníkov ledva preliezala. Chodila celý týždeň v tom istom oblečení a už v stredu to bolo okolo nej nielen vidieť, ale aj cítiť.
Na druhej strane sme mali druhú spolužiačku – krásnu a obľúbenú babu, ktorej to pálilo vo všetkých predmetoch. Všetci chlapci sme boli do nej až po uši, dnes je z nej lekárka, ktorá sa uchytila v Amerike. No a teraz hádajte, kto si rodinu založil skôr… Áno, tá prvá spolužiačka. Tá, na ktorú sa nik nepozrel ako na objekt svojho záujmu. A naša školská hviezda je nezadaná…
Zdá sa vám to čudné?
Dlho som to vnímal rovnako. Ale potom som si to trochu viac rozanalyzoval. Jednoduchší ľudia nemajú na partnerov takmer žiadne nároky. Vidia muža alebo ženu, ktorý/ktorá sa na nich usmeje a už je ruka v rukáve. Tí, ktorí vynikajú – vzhľadom, inteligenciou či talentom, majú nárokov neúrekom. Pretože, logicky, si k sebe hľadajú niekoho, kto im je rovný.
Chcú byť doma vypočutí a pochopení. Pretože murárovi by asi ťažko lekárka vysvetľovala, aký stres zažila v práci. Myslím si, že rovnaké neporozumenie by nastalo aj medzi predavačkou a jadrovým fyzikom. Ich mysle sú niekde inde, a tak nie je možné, aby sa spojili ich srdcia. A hádajte, koho je na svete viac? Priemerných, no stále úžasných ľudí, alebo tých nadpriemerných? Aká je teda šanca, že sa niektorá skupina nájde rýchlejšie?
pexels.com
Takže čo nám z toho vyplýva?
Že by sme sa na osoby, ktoré sú už dlho single, mali prestať pozerať ako na tých, s ktorými určite nie je niečo v poriadku. Pretože aj takýto názor som už počul a nie, nebolo to z úst staršej osoby. Oni totiž v poriadku sú, len si svoj čas, svoju lásku a svoju energiu cenia natoľko, že sa za každú cenu nehrnú do vzťahu.
Ľudia s priemernými prioritami si nájdu svoju polovičku pomerne rýchlo. Pretože rovnakých ľudí je mnoho. No tí, ktorí v čomkoľvek vynikajú alebo sa od druhých líšia, nenájdu pochopenie u človeka, ktorý hľadí rovnakým smerom ako väčšina. Výnimoční ľudia musia jednoducho hľadať dlhšie. To je nepísaná daň za všetky ich nadpriemerné prednosti. Takže buď pokojná… Nie je s tebou niečo „v neporiadku.“ Len si ešte nestretla nikoho, kto by tvoje kvality vedel oceniť.
Pretože ako som hovoril na začiatku – niekto by ocenil dlhý článok a iný zasa iba dva odstavce. A ani jedna možnosť nie je tá správna… My však musíme hľadať to, čo nám dokonalo vyhovuje, a to nie je vždy také ľahké…
Coverphoto: Photo by Gustavo Fring from Pexels
