Počuli alebo čítali ste už niekedy niečo o traumách z detstva? A taktiež o tom, čo všetko nám môžu spôsobiť a ako veľmi dokážu ovplyvňovať aj náš „dospelácky“ život? Pretože… Úprimne? Ja som sa nad tým do mojej cca 25-ky nezamýšľala vôbec. Mala som totiž pocit, že mňa sa to absolútne netýka… Vždy som si myslela, že mám 100percentnú kontrolu nad svojím životom a nad tým, aké rozhodnutia v ňom robím. Dlhú dobu som si myslela, že je so mnou všetko v najlepšom poriadku. Že som silná žena, ktorá sa s minulosťou vysporiadala a žije jednoducho ďalej…
Až sa jedného pekného dňa stalo, že som mala za sebou už druhý nevydarený vzťah, ktorý sa neskončil vôbec pekne, a bolesť, ktorú mi ten vzťah spôsobil, ma nakoniec rozmýšľať predsa len donútila.
pinterest.com
Áno, z veľkej časti mali na svedomí rozpad mojich vzťahov muži, s ktorými som chodila… No s odstupom času som sa na veci začala pozerať trochu inak.
Za prvé, keby aj naozaj bola chyba na strane mojich EX, otázka znie, prečo som si dvakrát vybrala úplne rovnaký typ chlapa, keď som po prvej skúsenosti veľmi dobre vedela, ako to asi celé dopadne?
Za druhé, aj ja som sa v tých vzťahoch správala často ako psychopat, aj keď by sa to správanie dalo na prvý pohľad nazvať úprimnou láskou…
V rýchlosti vysvetlím…
Keď som bola úplný mrňús, opustil nás otec. No nebol to rozvod alebo niečo také… On proste zo dňa na deň odišiel a už nikdy v živote som ho nevidela. Bez slova, bez všetkého. Bez vysvetlenia. V tom čase som to niesla ťažko. Zranilo ma to a trápilo ma to, no nakoniec som sa z toho pomaly otriasla. Teda, aspoň som si to myslela. Bolesť z jeho odchodu pominula a ja som spomienku na neho v sebe potlačila a začala som ju úplne ignorovať.
Naozaj len nedávno mi došlo, čo sa so mnou skutočne deje. Až nedávno som si uvedomila, ako to poznačilo celé moje dospievanie a terajší život. A len nedávno som si uvedomila, že som sa z jeho náhleho odchodu vlastne vôbec nespamätala.
pinterest.com
Odvtedy si totiž v sebe nesiem pocit, že nie som dosť…
Asi som bola zlá dcéra, keď sa už nikdy neozval… Nestačila som mu. Nebola som dosť múdra? Pekná? Neviem aká? Niečo som musela robiť zle… Otázky, ktoré som nikdy nahlas nevyslovila, no boli tam. A to je na nich najzákernejšie. To, že som si ich nekládla vedome. Boli hlboko v mojom podvedomí a ovplyvňovali celý môj život. Nevedomky. Nechtiac. Potichu čakali na vhodnú príležitosť a ak prišla, vynorili sa ako lusknutím prsta.
Boli v podvedomí, pretože vedome som si uvedomovala, že ako dvojročné decko som nemala veľa možností, ako otca odplašiť. Uvedomovala som si, že nie je moja chyba, že odišiel. Uvedomovala som si, že za tým muselo byť niečo iné, čo sa ma pravdepodobne ani netýkalo.
No podvedomie si išlo aj tak svoje. A tieto moje čierne myšlienky z minulosti sa premenili na obavy dneška. Nikam nezmizli, práve naopak. Silneli. Každou situáciou, kedy ma niekto odmietol. Každou situáciou, kedy mi niekto povedal nie, alebo dokonca aj takou, na ktorej nebolo nič zlé, len som si ju už ja sama prifarbila na ten najhorší scenár.
A aké to má všetko následky?
Bojím sa zamilovať, pretože sa bojím, že mi bude ublížené, pretože si „myslím“, že lásky ako osoba nie som hodná. Že nie som dosť dobrá na to, aby ma mohol niekto milovať úprimne preto, aká som. No nie je to strach, ktorý viem ovládať. Je to vo mne. Bodka. Zaľúbiť sa pre mňa je niečo, čo sa mi stane skutočne výnimočne.
A keď sa aj náhodou dostanem do vzťahu, mám potrebu, aby mi láska od partnera bola dokazovaná, pretože o nej automaticky pochybujem. A skúšam ju. Ooo, a ešte ako…
Naschvál sa mnohokrát správam ako krava, aby som si overila, či ma ten človek naozaj miluje a neopustí ma len tak… Doslova ho testujem. A väčšinou zájdem až tak ďaleko, že to všetko pokašlem a nakoniec si ich odchod vysvetlím tak, že som to presne vedela… Že som vedela, že klamú a nemilujú ma, lebo ja nie som milovania hodná… Psycho.
pinterest.com
Takže áno…
Vždy som si vyberala zlých partnerov, pretože ma podvedome priťahovali muži, ktorým musím niečo dokazovať. Ktorých dobýjam, no nie preto, lebo milujem. Ale preto, lebo mi potreba dokázať si, že ma oni milujú, hojí staré rany… No nie tak, ako si možno myslíte. Akonáhle mojej starej rane polichotia tým, že mi dokážu, že ma skutočne majú radi, ja stratím záujem. Pretože už som od nich dostala, čo som potrebovala – potvrdenie, že som DOSŤ.
O žiarlivosti ani nejdem hovoriť. Žiarlim veľmi. Som majetnícka, pretože sa bojím, že ľudia odídu. Pretože ma vytáča, ak pozerajú inam – lebo sa hneď bojím, že niekto iný je dosť, kým ja nie som…
A toto všetko sa mi dialo bez toho, aby som si to uvedomovala…
Myslela som si, že tých mužov v mojom živote naozaj milujem a ich stratou som trápila, pričom časom mi došlo, že som ich nemilovala vôbec… Časom mi došlo, že sa trápim kvôli veciam, ktoré sa ani reálne nedejú…
Napríklad, ak nejaké moje dve kamošky išli na kávu bezo mňa, nahovorila som si, že ma majú určite plné zuby, lebo som niečo pokazila a už sa so mnou nechcú viac kamarátiť (pričom to bola úplná kravina)…. Časom mi došlo, že mi vlastne svojím spôsobom dosť šibe… Keby som to mala povedať „ľudovo“.
Skrátka, dlhú dobu som bola emocionálny mrzák a ani som o tom nevedela. Nechápala som, prečo mi nevychádzajú vzťahy (lebo, zas si nemyslite, že tieto veci sa dejú nejako okato – vôbec nie, skutočne dlhú dobu som nevšimla nič ani ja sama). Len som sa trápila a myslela som si, že som už asi snáď prekliata alebo čo.
pinterest.com
Až kým som sa nezačala viac zaoberať sama sebou a tým, prečo si napríklad myslím, že nie som dosť dobrá…
Až kým som si neuvedomila, že si musím najskôr SKUTOČNE vyriešiť vzťah, ktorý mám sama k sebe, lebo inak sa nikam nedostanem… Ťažko vám pomôže partner, keď ani vy sami neviete, čo vo vás „nie je dobre“. A ešte ťažšie vám pomôže, ak si kvôli nejakému zlému nastaveniu v hlave vyberáte samých idiotov (ako ja).
A mohla by som pokračovať ďalej. Mnohými ďalšími sférami, ktoré táto moja trauma z detstva ovplyvňuje, pretože ona ovplyvňuje naozaj všetko. Moje sebavedomie, moju prácu, moje správanie sa vo vzťahoch, moje kamarátstva…
No bolo by toho na knihu, preto aj v Úlomky Ženy 3 nájdete v časti, kde sa venujem sebavedomiu omnoho viac. Presnejšie tomu, ako veľmi nás minulosť formuje a čo s tým urobiť… Ako sa „vyliečiť“…
pinterest.com
Tento článok vám píšem preto, lebo vám chcem ukázať, ako veľmi môže byť „pomýlená“ a doráňaná ľudská duša…
A slovo pomýlená je dôležité… Pretože žiadna z mojich obáv nikdy nebola reálna… Všetko to boli len rany, ktoré som si nevedela ako dieťa zahojiť, a nebudem klamať, nie je to jednoduché ani teraz.
Preto je napríklad úplne zlý nápad skákať zo vzťahu do vzťahu… Kým nie ste zahojení, nemali by ste začínať nové veci, podpíšu sa na nich totiž tie staré.
Preto je dôležité pracovať na vzťahu, ktorý máte sami so sebou. Preto je dôležité naučiť sa mať sa rád… Pretože ak to neviete, nikdy nebudete schopní vytvoriť plnohodnotný a pekný vzťah nikde inde.
Nebojte sa samoty…
Samota neexistuje. Samota je stav, kedy ste niekde len vy sami so sebou. S osobou, ktorej by ste mali venovať najviac pozornosti a najviac lásky na svete. No niekedy je desivé pozerať sa do svojho vnútra, viem to. A to je podľa mňa to, čoho sa bojíme naozaj…
Nie samoty. Ale toho, čo je v nás. Pretože čeliť tomu nie je vždy jednoduché. No raz to musí urobiť každý z nás.
Coverphoto: Photo by Elijah O’Donnell on Unsplash
