Láska si ťa nájde, keď to budeš najmenej čakať…
Celkom klišé, nie? Úprimne, koľkokrát si počula túto vetu a ani sa nad ňou poriadne nezastavila? Pretože mne sa do uší dostala veľakrát. A vždy som sa nad ňou povzniesla mávnutím rukou. Jasné, veď sa to tak predsa hovorí… Ale neverila som tomu. Vlastne ani neviem, či som tomu verila, lebo mi bolo zaťažko sa nad tým čo i len zamyslieť.
No uplynulé mesiace ma priviedli k tomu, aby som sa k tejto vete vrátila. Pretože sa zdá, že si ma tá láska našla. A naozaj to bolo v čase, keď som ju ani nehľadala, ani neočakávala, ani som o ňu neprosila.
unsplash.com
Proste mi bolo dobre…
Tak ako som bola – bolo mi dobre samej. Život sa dal akosi do normálu, mnohokrát som si hovorila, že mám v porovnaní s ostatnými v mojom okolí nejaké podivuhodné šťastie. Baví ma moja práca, na rozdiel od množstva ľudí som dôsledkom covidu nemusela škrtiť opasok, neprišla som o nikoho blízkeho a priateľstvá sa mi samy vykryštalizovali, a tak zo mňa necicia energiu žiaden toxický upír.
Bolo (a stále je) mi proste fajn. A ani mi v tomto pokojnom a spokojnom období nenapadlo zamýšľať sa nad tým, že mi chýba láska, partner, muž… No paradoxne, práve vtedy prišiel. Keď som ho vlastne ani nechcela.
Znamená to, že dostaneme to, čo práve nechceme?
Mohol by to byť jeden výklad tejto teórie, ale ja osobne sa k nemu veľmi neprikláňam. Vysvetlila som si to po svojom…
Dostaneme to, na čo sme v danú chvíľu pripravení, aj keď o tom vlastne ani nevieme.
Dostaneme to, na čo sme neupriamili všetku svoju pozornosť.
Dostaneme to, čo nám patrí, len nemôžeme tlačiť na pílu.
A dostaneme to, na čom nie sme práve bytostne závislí.
Bol to aj môj prípad. Dostala som lásku. Lásku, ktorú som neočakávala na každom rohu, pretože som na to nemala dôvod. Dostala som lásku práve v čase, kedy ju viem skutočne pochopiť a oceniť, nie vtedy, kedy by som si ňou len zalepila nezahojené rany. Dostala som lásku v čase, kedy som si povedala, že aj single život je fajn. Dostala som lásku práve vtedy, keď o sebe viem, že som na ňu konečne pripravená.
unsplash.com
Pretože ak sa obzriem späť, som si istá, že by som mohla stretnúť aj toho najlepšieho muža na svete, no i tak by nám to proste neklapalo…
Ak by mi bol tieto slová niekto povedal pred rokmi, keď som skákala z jedného komplikovaného vzťahu do druhého, pravdepodobne by sa mi nepočúvali ľahko. Som si istá, že by som sa na dotyčného urazila a viac by mi moja hrdosť nedovolila zhovárať sa s ním bez zjavného hnevu v mojom prejave. No dnes si tieto slová vravím sama s absolútnou ľahkosťou. Nehnevám sa, neurážam sa… Lebo sú, žiaľ, pravdivé.
Takto spätne viem, že som lásku doslova uháňala. Bola mojím must have. Musela som ju mať, pretože bez nej som sa cítila nekompletne. Chcela som v nej nájsť istotu, bezpečie, ten povestný záchranný koráb, ktorý by ma kedykoľvek vedel vytrhnúť z marazmu chaosu a neistoty, v ktorých som sa topila.
A preto som vhupla aj do takých vzťahov, v ktorých by som sa dnes už neocitla…
Odstupom času som všetkým tým mužom odpustila. Neublížili mi oni. Ublížila som si aj ja. Ak sa so mnou zahrávali, bolo to preto, že som sa ja sama zahrávala so svojím životom. Ak ma niekto z nich náhle opustil, urobil to len preto, že ja som sa cítila opustená už dávno. A márne som čakala, že oni budú tí, čo ma predo mnou samou zachránia.
Vtedy som lásku čakala. Potrebovala som ju… Bolo to v čase, kedy som sa doslova bála zostať osamote, pretože to, čo ma čakalo v mojom vnútri, vôbec nebolo príjemné. Dúfala som, že muž mi zdvihne moju hodnotu – v očiach v druhých aj v tých mojich. Až príliš často som si vravela, že ak by som teraz nebola sama, nestalo by sa to a ono, cítila by som sa tak a tak… Proste som si život vo dvojici spojila s idylickou predstavou života bez akýchkoľvek problémov.
unsplash.com
A tak som musela skúsenosťami prísť na to, že aj vo dvojici vie byť jeden problém za druhým…
Priznám sa, že si nepamätám na to, ako som sa zmenila. Jednoducho ma to asi len prestalo baviť. To čakanie na princa, ktorý akosi neprichádzal. Postupne som sa učila, že lásku od muža k životu bytostne nepotrebujem. Že nemusím mať status „zadaná“, aby som sa cítila dôležito a šťastne.
Musela som to pochopiť skrz všetky tie problémové vzťahy, v ktorých som viac ako lásku hľadala seba. A práve vtedy, keď som upustila z predstavy, že raz niekto príde a zachráni ma pred samotou, smútkom a spomienkami na minulosť – práve vtedy, keď som sa pred tým všetkým zachránila sama, prišiel aj on.
Muž, s ktorým to nejako „podozrivo“ klape. Možno preto, že som mu už pri prvom stretnutí nehodila na plecia toľkú zodpovednosť. Možno preto, že od neho nič špeciálne neočakávam. Možno preto, že aj ja som tou, ktorá konečne do vzťahu niečo prináša.
Mám za sebou obdobia, kedy som lásku súrne potrebovala, ale tvárila som sa, že som nad vecou. Mám za sebou aj takú etapu, v ktorej som na lásku dôsledkom sklamaní zanevrela, no predsa som po nej v kútiku duše túžila. A až teraz viem, že skutočná láska vtedy do môjho života prísť nemohla.
Práve teraz začínam rozumieť vete: Ten pravý príde, keď ho budeš najmenej čakať. A doplnila by som len: Príde, keď budeš natoľko zamestnaná milovaním vlastného života, že sa do teba zamiluje aj on.
Coverphoto: Photo by Misunderstood Whiskey on Unsplash
