Tri hodiny ráno a ty premýšľaš, či si vlastne spala. Či ten krátky úsek, ktorý sa ti rozplynul v čase, môžeš nazvať spánkom alebo si bola po celý ten čas bdelá, len si na chvíľu vypla myseľ. Nevieš… Skutočne nevieš, či sa ti podarilo zaspať, ale s istotou si presvedčená o tom, že už ďalej nevládzeš na neho myslieť. Vyčerpáva ťa to. Dusí ťa to. Vyprcháva z teba život každým nádychom, pretože si uvedomuješ, že si dávno prestala žiť a výčitky nie sú to, čo ti pomáha.
Už si si prešla mnohými fázami. Konkrétne na tú, kedy si v sebe nachádzala odhodlanie nadobro ho vyškrtnúť zo svojho života, si už dávno zabudla. Pamätáš? Chcela si opäť žiť. Tak po svojom… Verila si, že tá bolesť prejde, že každým dňom na neho budeš myslieť čoraz menej, že raz sa zhlboka nadýchneš a ten nádych ťa zaplaví nielen kyslíkom, ale aj slobodou…
unsplash.com
Lenže to sa nestalo…
Vyčerpaná si sa dostala do fázy, kedy si si myšlienky na neho zakazovala. Nepomohlo… Pomaly si za ten stav, v ktorom sa teraz nachádzaš, začala obviňovať seba. Pretože ty si tá, ktorá sa nevie cez to preniesť. Zabudnúť, začať odznova. Ty si tá, ktorej myšlienky neustále odbiehajú k nemu, tá, ktorej srdce sa splašene rozbúcha, len čo niekto vysloví to meno. Ty si tá, ktorá nevie dať bodku tam, kde ju už dávno napísal on.
Si hlúpa? Naivná? Popravde, už si sa počastovala aj inými prívlastkami. Omnoho hrubšími a surovejšími a rovnako si tak pomenovala i jeho. Za to, čo teraz cítiš, viníš jeho i seba – na striedačku. Raz ti život zničil on, jeho sľubmi a klamstvami, raz si ho ničíš sama, pretože si tomu všetkému uverila a nevieš sa cez to, že sa nič z toho nestalo, preniesť.
Drahá, aj to sa stáva…
Nie je to nič výnimočné. Nezabudnúť na tých, ktorí nám ublížili a dokonca ich stále milovať, nie je žiaden výnimočný jav. Nie je to znakom, že si hlúpa alebo že by si mala sebazničujúce sklony, ktoré sa takto prejavujú. Je to dokonca úplne prirodzená reakcia srdca, ktoré bolo zlomené.
Prečo? Pretože nevieš, čo bude ďalej. S tebou, s tvojím srdcom… Nevieš, či ešte niekedy dokážeš niekoho milovať. Nevieš, si predstaviť, že raz sa nad celou touto skúsenosťou povznesieš. Nevieš nič o tvojej budúcnosti.
unsplash.com
A preto utiekaš späť do minulosti…
Hoci aj k osobe, ktorá ťa zničila. Vraciaš sa k nemu v myšlienkach práve preto, že potrebuješ aspoň kúsok istoty. A tú v ňom svojím spôsobom nachádzaš, pretože minulosť s ním poznáš, aj keď jej koniec nebol práve ružový. Utekáš k nemu z dôvodu, že nech ti už akokoľvek ublížil, predsa len v spomienkach na neho objavuješ kúsky bezpečia.
Poznáš to, ako sa smial. Vieš, čo mal a nemal rád. Vedela si, čo ho dokázalo vytočiť, a takisto vieš i to, ako si sa cítila, keď si bola s ním. Mala si pocit, že ťa mal dokonale prečítanú. To sú tie kúsky bezpečia, ktoré teraz potrebuješ a pre ktoré na neho nevieš zabudnúť. Pretože navonok sa ti zdá, že nemáš nič. A s ním si mala aspoň niečo. Istotu, i keď falošnú, no človek, ktorý všetko stratil, prijme hocičo, aby mal aspoň na chvíľu pocit, že čosi získal späť.
Je to hra, v ktorej sa srdce i hlava spikli proti tebe…
Alebo ty proti nim? Ani to nevieš… Vieš však, že už takto ďalej nevieš ísť ďalej. A ja zasa viem, že vtedy, keď si najviac vyčerpaná, práve vtedy v sebe nájdeš najväčšiu silu. Pohnúť sa vpred. Bez tých, ktorí ťa neustále ťahajú späť.
Občas myslíme na tých, ktorí nám ublížili… A je to úplne v poriadku. Je úplne v poriadku hľadať v neistote a bolesti spomienky na falošnú istotu a šťastie, ktoré nám načas niekto „doprial“.
Autor: Lenka G.
Coverphoto: Photo by Priscilla Du Preez on Unsplash
