So závisťou sa stretáva v živote každý. Buď nám je „dopriata“ druhými ľuďmi, alebo ňou trpíme my sami. Často je označovaná ako niečo zlé. Ale je naozaj taká škodlivá? Ak nám závidia druhí, môžeme ju vnímať, že nám niektoré veci neprajú a chcú ich mať aj oni. Svedčí to však o nich, nie o nás, lebo práve títo ľudia na našej strane vidia niečo lepšie. Vidia, že my dokážeme niečo, čo oni nie sú schopní dokázať… 

Tým sa nás snažia zhodiť, komentujú nás, hľadajú negatíva, aby sa cítili lepšie a zahnali tak svoju bolesť alebo hnev. Snažia sa nás poraziť, zničiť naše sny, urážať či podrážať, aby sa cítili aspoň o trošku lepšie. 

unsplash.com

Často s nami rozohrajú hru na priateľstvo a za chrbtom sa správajú úplne inak… 

Ľudia sú našimi zrkadlami a predstava, že ten druhý sa má lepšie, je mnohokrát neprijateľná. Samotnú závisť však máme v sebe každý a nie raz sme ju v sebe dokázali živiť aj celé roky, pričom omnoho dôležitejší je spôsob, ako sme s ňou narábali. Či sme tomu človeku nepriali nič dobré a snažili sa ho zhodiť, alebo sme danú situáciu hodili za hlavu sústrediac sa na seba a svoje úspechy. 

Samozrejme, väčšina z nás sa (aj keď často i nevedome) priklonila k tej prvej možnosti. Nadobudli sme pocit, že nám bolo ublížené, pretože niekomu bolo dopriate viac ako nám, a vnímali to ako nespravodlivosť. Prečo on mohol a ja nie? 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Sklamanie

No je to naozaj tak? 

V mnohých prípadoch áno, každému je dopriate niečo iné, ale nikto nemá všetko. Vždy každému niečo v živote bude chýbať. A tomu, čo závidíme my, môže chýbať niečo, čo zasa závidí on nám. Preto by sme vždy pri pocite závisti nemali pozerať len na to, čo nemáme, ale na to čo máme a byť za to vďační. Vidieť svoje úspechy a byť na ne právom hrdý. Presne tie šťastné chvíle, za ktoré sme ťažko bojovali a vydobyli si ich. Pretože práve tieto momenty sú závisti hodné – o ktoré sme sa sami pričinili, nie tie, ktoré nám niekto posunul, prípadne niečo urobil za nás.

Je veľký rozdiel medzi tým, čo človek dosiahol nie svojou prácou, a tým, na čom dlho drel. Nie každá závisť je oprávnená. Preto by sme sa nemali nechať závisťou uniesť natoľko, že nás zvnútra doslova zožerie. 

Treba pamätať i na to, že závisť je akási forma uznania človekom… 

Je to naša pýcha v očiach druhých. Je to výsledok nášho správania, ktoré je pre druhého človeka nedosiahnuteľné. Je to len vlastnosť, ktorá nám do života bola daná, aby nás buď naučila byť lepšími a makať na sebe, alebo byť tými, čo budú plakať, aký je život nespravodlivý. Vyber je len na nás…

Autor: Ani

Coverphoto: Photo by Vitaliy Shevchenko on Unsplash 

Facebook komentáre