Nedávno som na našom Instagrame písala prológ k obrázku, ktorý vyvolal celkom slušnú pozitívnu odozvu. Dovtedy som si myslela, že sa tento „problém“ týka iba mňa. Že som jedna z mála, ktorí to na sebe začali pozorovať, no podľa vašich slov, je nás viac, ako by som predpokladala. Bohužiaľ… A to ma prinútilo zamyslieť sa. Prečo sa to deje a prečo vekom strácame nádej…
Písala som, že na mne minulosť a zozbierané skúsenosti zanechali svoje stopy. Stopy v tom zmysle, že ako roky plynú, ja sa dokážem čoraz viac „uskromniť.“ Teraz nemám na mysli uskromnenie sa po finančnej či materiálnej stránke. Skôr menej bojujem za to, o čom snívam. Rezignovane sa zmierim s realitou, aj keď nie je podľa mojich predstáv a dokonca mi nemálo ubližuje.
Jednoducho len mávnem rukou a poviem si, že mohlo byť aj horšie a že to predsa nikdy nemôže byť dokonalé. Zažila som nejakú dokonalosť doteraz? Veď všade bol nejaký zádrhel. Niečo, čo ma zamrzelo, prekvapilo, zarazilo, sklamalo. Vždy, keď niečo na začiatku vyzeralo skvele, po čase sa to začínalo rúcať.
unsplash.com
A tak už žiadnu dokonalosť nežiadam…
Z práce neodchádzam, keď sa niečo začína kaziť, lebo „už sme to tu niekoľkokrát mali.“ Z toľkých miest som odišla, že jednoducho nemám silu zopakovať si to znovu. Zdá sa mi, že nech prídem kamkoľvek, všade to bude to isté len v ružovom, bledomodrom alebo šedom. Proste do nej idem, aj keď sa mi z toho, čo ma tam čaká, niekedy zdvíha žalúdok.
Vo vzťahu nad mnohými vecami iba pokrčím plecami. Nevyvolávam hádky, prehltnem pár horkých slín a dýchajúc idem ďalej. Stáva sa zo mňa pasívna postavička ochotná vstrebať všetko, čo ju doslova nezabije. A keď to príde a pod vplyvom už tentokrát neakceptovateľného sklamania vo mne zamrie opäť ďalší kúsok srdca, odchádzam bez slova.
Priateľom už nedávam rady, lebo viem, že to nemá cenu. Musím ich akceptovať takých, akí sú, hoci ma mnohokrát niektoré veci dokážu zamrzieť. Ale neozvem sa, lebo na to nemám silu. Priateľstiev za celý môj život stroskotalo už toľko, že prestávam veriť, že raz stretnem naozajstnú spriaznenú dušu.
Ešte by som rada dodala, že vyššie spomenuté príklady nie sú demonštráciou toho, že by som sa stala falošnou. Len už nečakám „tak veľa“ ako kedysi. Znížila som nároky, nohami som dopadla na zem až tak, že pád zatriasol mojimi vnútornosťami. Jednoducho som sa zmierila s tým, že iné – lepšie – to už nikdy nebude. Zmiernila som očakávania a dalo by sa povedať, že vlastne už neočakávam nič. Potichu prijmem všetko, čo sa (ne)stane, a ak to náhodou zabolí, som si istá, že sa z tých rán nejako vylížem.
unsplash.com
A to podľa mňa nie je v poriadku…
Nenaplnené sny, stratené nádeje, sklamania, pády a veci, ktoré do našich životov vtrhli nečakane a bez opýtania. To všetko sú prvky, ktoré z duše len tak ľahko nevymažeme. Proste vekom začíname byť čoraz viac skromní a prestávame veriť, že aj na nás niekde tam vonku čakajú ideálny partner, dokonalá práca, ľudia, ktorí nás budú obohacovať a inšpirovať, šťastné okamihy, na ktoré nikdy nezabudneme, príležitosti, ktorých keď sa chopíme, stane sa z nášho života jedna krásna zážitková jazda.
Pretože tak by to malo byť. Ale nie je… A ja sa pýtam – Prečo? Prečo si zlomená duša zakazuje snívať? Veď snívať sa dá aj vtedy, keď máme chodidlá prilepené k zemi.
Povestný Čierny Peter na nás číha v každom balíčku kariet života. A niekedy sa tam ukrýva nielen jeden. No ak na neho natrafíme hneď na začiatku, ako si spomedzi tisícky kariet začneme vyberať, nemusí to nutne znamenať, že každým ďalším výberom vylosujeme ďalšieho. Avšak sme to práve my, kto si v sebe uchoval trpkú pachuť dní, kedy sme voči „Čiernemu Petrovi“ stáli tvárou v tvár. A tak sme prestali dúfať, že ďalšia karta by mohla byť pestrofarebná a presne podľa našich predstáv.
Lenže je načase to zmeniť…
I keď neviem, čo viac bolí… Či totálna rezignácia a (ne)dobrovoľné zmierenie sa so životom, od ktorého už nič nepožadujeme, alebo sklamanie vyplývajúce z toho, že sa opäť po niekoľkýkrát zruinovali naše predstavy.
Ešte som sa nedopracovala k odpovedi na otázku, či sa o niečo ukracujem, ak nič nečakám a nesnívam. No s istotou viem, že nikdy nepocítim dokonalosť života vo všetkých jej rovinách, ak rezignovane prijmem akúkoľvek situáciu a nebudem mať odhodlanie ju zmeniť. Odísť, dať najavo, že sa mi to nepáči… Pretože vtedy nielenže blokujem svojmu šťastiu cestu ku mne, no nejdem mu ani oproti…
Coverphoto: Photo by Andressa Voltolini on Unsplash
