Je to už tak dlho, ako sa držíš niekoho alebo skôr niečoho, čomu veríš len ty sama. Tak dlho, kedy zostávaš pri niekom, koho v tom človeku vidíš iba ty a nikto iný…
Je to už tak dlho, ako si sa prestala zverovať najlepšej kamoške, lebo ona je už niekde inde. Všetci okolo teba sa pohli a išli ďalej, ale ty stále zostávaš tam na tom jednom mieste, kde si bola kedysi šťastná. Zostávaš pri človeku, ktorý bol pre teba kedysi všetkým, ale dnes už z neho nezostal ani len slabý tieň.
Nezostalo nič. Pekné slová odfúkol vietor spolu s tvojím úsmevom.
Jediné, čo zostalo, sú tvoja láska a nádej, ktorej sa odmietaš vzdať.
pinterest.com
Hovorí sa, že práve nádej umiera posledná…
Nikto však nikdy nepovedal, kde je tá pomyselná hranica medzi nádejou a zúfalstvom.
Nikto nikdy nepovedal, kedy nastane to štádium, keď sa už jednoducho musíme vzdať a pozrieť sa pravde do očí.
Nikdy som to nevedela ani ja sama.
Vyhovárala som sa na nádej a možno to bola len moja tvrdohlavosť. Alebo možno pocit, že keď sa vzdám, bude to znamenať, že som prehrala. Lenže v láske to tak nefunguje. O city niekoho iného nemôžeme bojovať donekonečna. Nikoho nemôžeme nútiť, aby nás ľúbil rovnako ako pred rokmi…
Toto všetko si však ty, žena stojaca na tom prahu zúfalstva a nádeje, odmietaš priznať…
Nepriznáš si, že už to nebude ako predtým. A možno aj keby bolo, tak by ťa to už nerobilo šťastnou… Lebo ľudia sa menia, vyvíjajú sa a je normálne, že časom potrebujú viac.
A aj keď to znie kruto, tak je normálne aj to, že občas človek, ktorý pre nás znamená všetko, nám jednoducho nedokáže dať viac.
Každý vie, že je čas ísť ďalej. Nechať všetko tak a začať budovať niečo iné…
Lenže nikto nevie, čo to naozaj znamená a koľko sily si to vyžaduje. Nechať všetko… Všetky sny, všetky spomienky, všetky sľuby a len tak odísť.
Je to, akoby si zostala prázdna… Bez ničoho. Bez minulosti. Bez snov, lebo tie spoločné sny už neexistujú. Bez istej pôdy pod nohami, lebo tvojou istotou bol on.
On ťa poznal viac ako ostatní. On vedel, že ti niečo je, aj keď si to nevšimol nikto iný. Aj niekoľkokrát za sebou sa spýtal, čo sa s tebou deje, kým si mu to nakoniec nepovedala. A už to nebude robiť nikto. Lebo hoci sa zdá, že je tu každý stále pre teba, nie je to navždy.
Zrazu ti len povedia, že už stačilo a už je naozaj ten čas…
pinterest.com
Ty to ale vidíš inak.
Ešte stále spíš v tých perinách, ktoré voňajú po ňom.
Ešte stále dúfaš, že je to zlý sen a že sa ráno zobudíš.
Ešte stále veríš, že splní všetky sľuby.
Stále veríš, že sa splnia aj vaše spoločné malé sny.
Nedokážeš ísť…
Aj keď si už dávno za hranicou viery a blížiš sa k zúfalstvu. Nedokážeš si predstaviť život bez neho, seba bez neho. Bude to, akoby časť tvojej duše zostala navždy v tom byte, ktorý ste si prenajali…
Zbieraš sily, a to chce veľmi veľa času… lebo keď niekto miluje celou dušou, tak odísť a vzdať sa je oveľa ťažšie, ako zostať, aj keď nás nikto nedrží.
Ja ti však chcem sľúbiť, že to zvládneš…
Že aj keď sa tvoje srdce a tvoja duša rozbijú na milión kúskov, tebe sa podarí ich znovu spojiť.
Že odísť síce bolí, ale ja, ktorá som už tú bolesť prežila, ti sľubujem, že odísť bolí menej ako zostávať a dúfať v niečo, čo je už dávno stratené.
Coverphoto: by Iwan Shimko on Unsplash
