Prebudila som sa uprostred noci. Oči som mala plné sĺz kvôli snom, ktoré mi nedali spávať. Lapajúc po dychu som sa snažila nahmatať tvoje telo vedľa môjho. Namiesto toho, aby som ťa cítila, pritúlila sa k tebe a bola v bezpečí, som nenašla nič, len prázdne miesto na posteli. Neviem, či to bolo tým, že som sa práve zobudila, ale na chvíľu som uverila tomu, že tam budeš. Začala som veriť, že si ma nikdy neopustil a nikdy neodišiel.
Všetko z toho som pokladala iba za krátkodobú skutočnosť. Dúfala som v to, že keď sa ráno znovu zobudím, v kuchyni ma budú čakať raňajky a ty.
Avšak tá pravá skutočnosť? Kuchyňa bola prázdna. Tak, ako aj všetky ostatné miestnosti. Vieš, aj po tak dlhej dobe som ťa stále s kúskom nádeje hľadala. Je až neuveriteľné, ako veľká môže byť naivita ľudí, ktorí vytrvalo túžia len po tej jednej konkrétnej osobe. Napriek všetkému, čo sa stalo. Napriek všetkým sklamaniam a pádom.
Bol si to stále len ty.
Predstavovala som si, ako prídeš, s úsmevom ma chytíš do náručia, na pery mi vtisneš letmý bozk, ktorý mi rozochveje celé telo. Privriem oči a nechám sa unášať daným okamihom. Budem ťa cítiť každou časťou, každou bunkou svojho tela. Budem ťa cítiť srdcom. Potom budeme nehybne ležať. Zničení od únavy a opojení momentom.
Po chvíli navrhneš večeru v reštaurácii. Oblečiem si šaty, z ktorých vždy šalieš. K večeri si objednávame víno a nevnímame okolitý svet. Rozprávame sa hodiny a hodiny, až si nakoniec uvedomíme, že tých hodín je skutočne veľa. Máme si jednoducho čo povedať. Domov sa nám ešte nebude chcieť ísť, a tak sa spontánne rozhodneme ísť do kina. Cestou domov sa rozprávame o filme a o iných rôznych témach, ku ktorým sa náhodne dostaneme. Prezlečieme sa a zistíme, že je už skoro polnoc. Zvalíme sa do postele a objímajúc jeden druhého zaspíme.
Z predstáv ma vyrušila vriaca voda na kávu. Povzdychla som si a pozrela sa cez okno. Pršalo a fúkal obrovský vietor. Listy poletovali kade-tade, ako aj moje myšlienky a spomienky na teba. Neustále som si predstavovala, že ja som bola tá, ktorej si patril. No potom som zistila, že som sa mýlila. Najskôr som si myslela, že si celý čas patril inej. Ona bola pre mňa tou, kvôli ktorej som postrádala tvoju prítomnosť. Bola tou, kvôli ktorej sa mi rozpadol celý svet – náš svet.
Lenže nikdy nič také, ako „náš svet“, nebolo. Prišla som na to, že jej to dávať za vinu nemôžem, pretože ty si mal svoj vlastný svet a ani jedna doň nepatrila. Hral si to na dve strany, pretože ty nepatríš nikomu. Nedokážeš s niekým dlhodobo byť. Vyhľadávaš len zábavky, ktoré ti spríjemnia pár dní, týždňov, mesiacov a potom zasa odídeš. Je ti jedno, či tým ublížiš jednej, dvom, či trom. Myslíš len na vlastné potešenie a potreby.
Neverila som ľuďom, ktorí ma pred tebou varovali a snažili sa ma chrániť. Ja sprostá som si ťa pred nimi vždy zastávala. S tými, ktorí mi chceli len pomôcť, som sa „do krvi“ hádala, že si len vymýšľajú, klamú a chcú nám zničiť vzťah. Avšak ty si bol ten, kto nás zničil. Zničil si mňa.
Hral si to dobre, lenže láska a city nie sú žiadny poker, môj drahý. Láska je život.
Možno si myslíš, že si vyhral, lenže ty nevieš, čo láska znamená. Nie si pripravený na to, aby si niekoho ľúbil. A ja ti garantujem, že keď lásky budeš schopný, nenájdeš ju. Zničí ťa to tak, ako mňa. Pretože verím, že vo vesmíre existuje rovnováha a spravodlivosť. Vtedy si uvedomíš, že to, čo si mal, si od seba odohnal tým najkrutejším spôsobom. Vtedy začneš všetko ľutovať. Vtedy budeš chcieť vrátiť späť čas. Až vtedy si totiž naozaj uvedomíš, že si všetko prehral.
