Mesiac si ticho a potom napíšeš. Čakáš odo mňa odpoveď do dvoch minút. Ak ti neodpisujem, čuduješ sa, čo sa to so mnou deje. Ja sa čudujem, čo sa deje v tvojej hlave. Prečo si myslíš, že som v pohode? Prečo si myslíš, že ja zabúdam rovnako rýchlo ako ty?
Ak ma stretneš, žiadaš odo mňa, aby som sa usmievala. Aby som sa tvárila, že mi na tebe a na nás nikdy nezáležalo. Chceš, aby som sa tvárila, že sme starí kamaráti. Nie sme. Nikdy sme neboli. A nikdy nebudeme.
Ja som ťa milovala. Aj keď to bolo na chvíľu, aj keď som chcela, aby to bolo navždy. Ty si sa hral. Vyberal si medzi nami, ktorá je lepšia, krajšia, múdrejšia. Vybral si. Vyhrala.
Tak ideme ďalej. Ty s ňou. Ja sama so sebou. Trochu ubolená. Trochu poučená. Hľadajúca niekoho, kto sa nebude chcieť hrať. Niekoho, kto nebude chcieť za každú cenu zostať iba kamarát. Lebo niekedy to proste nejde.
Už ťa nemilujem. Milujem seba. Aj vďaka tebe som sa opäť našla. Mám svoj život pevne v rukách, každé ráno viem, čo chcem. Každý večer si líham spokojná, pokojná a vyrovnaná. Možno ti za to dlžím ďakujem. Možno mi ty dlžíš ospravedlnenie. Za to všetko, čím som si musela prejsť, lebo ty sa ešte učíš, skúšaš a niekedy jednoducho nevieš. Nevieš, čo chceš, čo nechceš, koho chceš viac a koho menej.
Už sa viac nemôžeš čudovať, prečo ti neodpisujem. Prečo ti nevolám späť, ak mám zmeškaný hovor. Už nie som na tebe závislá. Už som si vedomá svojej ceny. Aj vďaka bolesti. Vďaka kopancom. Vďaka pádom.
Toto nie je pomsta a vlastne sa už na teba ani nehnevám. Len chcem, aby si vedel, že nie som tvoja hračka. Že nebudem na teba čakať do konca života. Ani tvojho, ani môjho. Zmenila som sa. Možno tomu nebudeš veriť. Ale rozhodla som sa, že do svojho života budem vpúšťať už iba ľudí, ktorí chcú ostať. Ktorí zo dňa na deň z môjho života nezmiznú.
Stojím na vlastných nohách a tie sa už nepodlomia, keď ťa opäť raz uvidím s ňou v meste. Už to nie je o nás. Už to nie je o tebe. Už to je len o mne.
