Všetky hľadáme v živote vzťah, ktorý nám bude vyhovovať po všetkých stránkach. Každá jedna z nás – či už sme sestričky, poštárky, upratovačky, doktorky – tajne dúfa, že ho raz stretne. Muža, ktorý naozaj BUDE STÁŤ ZATO. Že raz budeme šťastné a veselé. Že raz budeme mať vzťah hodný chválenia sa. Že raz budeme mať partnera, ktorý nás bude milovať.
Bude nás strážiť a ochraňovať. Bude nám oporou. Bude sa o nás starať. Bude na nás hrdý. Bude podporovať každé naše rozhodnutie. Bude nám priať len to najlepšie. Bude nám dôverovať. Bude nám veriť. Bude k nám úprimný. Bude nás milovať a bude len NÁŠ.
Potom stretneme muža, ktorý je stelesnením všetkého dobra na planéte. Vezme nás na večeru, jednu, dve, tri. Vezme nás do kina. Vezme nás všade a my si uvedomíme, že by to šlo. Povieme si: „Prečo nie?“ A tak to skúsime, ideme do toho. Funguje nám to. Človek by ani neveril, aké jednoduché bolo nájsť ho. Robí to. Všetky tie veci, ktoré sme si vysnívali, dokonale ovláda. Nehovorím o oprave vŕzgajúcej stoličky, to predsa zvládneme aj samy. Hovorím o vnútorných schopnostiach skutočného muža.
pinterest.com
Stráži si nás, ale dáva nám aj priestor na sebarealizáciu. Je nám oporou, ale necháva nám možnosti. Stará sa o nás, ale nepreháňa to. Je na nás hrdý, ale nezveličuje a nedáva nám falošnú nádej. Podporuje každé naše rozhodnutie, ale dokáže nám aj oponovať vo veciach, v ktorých sa mýlime. Praje nám to najlepšie a nechá nás ísť si za tým. Dôveruje nám. V plnej miere nám verí a nikdy o nás nepochybuje. Je k nám úprimný a nič nám netají. Miluje nás.
A tu nastáva problém. Všetko nejak dokonale klape. Všetko vychádza. Ide to presne podľa plánu ako vydarená lúpež banky v americkom filme. Nie je nám jasné, ako je možné, že sa zrazu tak darí. Ako je vôbec možné, že je to zrazu také dokonalé? Ako je možné, že po takom čase sme konečne šťastné?
Vtedy začneme pochybovať. Pochybovať o veciach, ktoré sú preňho automatikou. Pochybovať o tom, či nás naozaj miluje. Pochybovať o tom, či nám neklame. Pochybovať o tom, kde je a čo v skutočnosti robí. Pochybujeme o veľa veciach. O jeho činoch. O jeho slovách. O jeho práci. O jeho predtým úplne nepatrných chybách. A tým začneme stavať pomyselnú stenu medzi NAMI a NÍM. Tu robíme veľkú chybu. Bojíme sa. Po toľkých sklamaniach už nie sme pripravené na šťastie.
Neuvedomujeme si, že toto, čo práve prežívame, je konečne naša odmena za doteraz preplakané obdobie. Že je to odmena za to, že sme sa doteraz toľko natrápili. Že si zaslúžime byť konečne šťastnými.
Verte mi, dievčatá, dámy, ženy. Doteraz nerozumiem, ktorý anjel nado mnou lieta a vytvára mi tak krásny život. A nemyslite si, že je to takto odjakživa. Aj ja som sa dosť natrápila a dnes naozaj mám čo robiť, aby som uverila, že toto šťastie je nezištné a je len moje. Každý deň sa v duchu zahrávam s myšlienkou, že možno je to len ticho pred búrkou. Ale hneď potom si poviem: „Ty trúba, veď už je konečne čas, aby si aj ty bola šťastná! Aj ty si zaslúžiš byť milovaná. Byť rozosmievaná. Aj ty máš právo viesť bezstarostný život. Aj ty máš právo na raňajky do postele. Aj ty máš právo na krásneho, šarmantného muža, ktorý ti znesie všetko, čo ti na očiach vidí!“
A vtedy sa obzriem okolo seba a poviem si: „Ty trúba, veď ty to už naozaj konečne máš!!!“
