Až keď sa zamilujeme a zistíme, že to nie je také ružové, ako sme si v detstve snívajúc o veľkej láske predstavovali, prídeme na to, že niektorí ľudia sú naozaj nedobré tvory. Ak nedokážu milovať, dokážu nás aspoň ťahať za nos. A to poriadne a dlho… Medzi nami sa dokonca pohybujú i bytosti, ktoré žiadajú lásku a oddanosť, no druhého vnímajú len ako prostriedok na naplnenie svojich túžob, dosiahnutie vlastných cieľov. A tak sa nám veľmi ľahko prihodí, že sa staneme niekoho peňaženkou, matracom či bezplatnou voľnočasovou zábavkou.

A my sa trápime… Bojujeme s tým, čo cítime, máme v sebe hnev namierený nielen k tomu druhému, ale už aj voči nám. Pretože každý človek, ktorý má rád osobu, čo si takéto city nezaslúži, skôr alebo neskôr znenávidí aj sám seba.

pinterest.com

Aké by to bolo skvelé, ak by sme sa potom, čo si otvoríme oči, rozhodli, že na tohto človeka zabudneme? Ak by sme si racionálne dohovorili, nechali to za sebou a nadobudli pocit, že sa nám nič také viac stať nemôže, pretože sme sa poriadne poučili.

Ale ono to ľahké nie je…

Výskyt takýchto jedincov v našom živote sa nedá len tak prehrýzť. Nedá sa cez to preniesť, mávnuť rukou, pripiť si na túto skúsenosť a úprimne si povedať, že sme „len“ naleteli. Tieto vzťahy bolia. Dlho.

Sú kruté, pretože vďaka nim máme pocit, že nám nastavili zrkadlo. Že sme naozaj hodní len toho, aby sme niekomu poslúžili, no nezaslúžime si ani odrobinky skutočného citu.

Boli dni, kedy som sa nad podobnými „javmi“ zamýšľala až príliš. Uvažovala som, či si ten človek uvedomuje, ako veľmi mi ublížil, a ako je možné, že s tým dokáže žiť… Že sa vie ďalej usmievať, oslňovať svoje okolie, vie si vyjsť von s dobrým pocitom na duši, pričom ja… Ja som bola hlboko pod dnom.

A nedospela som k ničomu. Iba ak som si pripustila, že na svete sú ľudia a ľudia a že ak sa ja snažím byť čestná a žiť tak, aby som nikoho zbytočne nezranila, ešte to neznamená, že je taký každý.

pinterest.com

Tak ťa pekne prosím, prestaň smútiť za niekým, kto nevie milovať…

To, že si dlho milovala človeka, ktorý teba nedokázal milovať, ťa už obralo o dosť času, síl aj citov. Tak prečo by si mu svoju lásku ešte mala splácať aj smútkom? Nebola si už smutná dosť? Vieš, v takýchto chvíľach musíš byť na seba prísna. Veď predsa keď ste boli spolu, bolo mu jedno, že ti ubližuje. Tak nastal čas, aby tebe bolo jedno, že je preč…

Vieš, títo ľudia ešte nedospeli a možno nedospejú už nikdy. Majú úplne iné vnímanie sveta, ako máš ty alebo ja. Neštítia sa niekomu ublížiť, pretože v centre ich záujmu nikdy nebude niekto iný. Budú tam len oni, a tak preto od nich nemožno čakať, že sa s niečím podelia – s tým, čo počas života získali, čo sa naučili, s tým, čo cítia. Pôjdu za svojím, zažijú to, čo chcú, nech to stojí, čo to stojí. Pokiaľ oni majú z toho úžitok a ty bolesť, stále dokážu byť spokojní.

Preto netreba smútiť. Myslieť si, že si takéto správanie zaslúžiš, bojovať, prosiť, čakať… Nie, nič z toho… Títo ľudia nepotrebujú tvoj smútok. Potrebujú, aby si na nich zabudla. To je pre nich najväčším trestom a pre teba zaslúženým oslobodením.

Coverphoto: Photo by Kailey Sniffin on Unsplash

Ak sa vám páčil tento článok, rady by sme vám dali do pozornosti Miinu knihu s názvom Stretni sám seba. Môžete si ju kúpiť priamo v našom eshope TU.

Facebook komentáre