V istom období môjho života som na otázku: Prečo nikoho nemáš? zvykla odpovedať protiotázkou: A ty prečo niekoho máš? Prvotné rozpaky, ktoré som v tomto človeku vyvolala, boli po chvíľke ticha doplnené trochu neistými odpoveďami. Pretože sa ľúbime, je mi s ním/s ňou dobre… Na viac sa daná osoba nezmohla. Nevedela mi vysvetliť, prečo je vo vzťahu, zatiaľ čo ja nie som. A pritom… Naše odpovede by boli vlastne takmer rovnaké. Aj ja sa mám rada. Aj mne je so mnou dobre…
Tento trend nazerania cez prsty na ľudí, ktorí sa nemôžu pýšiť tým, že našli lásku, som začala pozorovať už v skorej dvadsiatke. Bol dokonca zo dňa na deň prudko vystriedaný predchádzajúcou fázou v znení: „Nikam sa, dievča, neponáhľaj, veď máš ešte čas.“ Proste akoby sa niečo pretlo a zrazu som ten čas súdiac podľa iných nemala…
unsplash.com
Zrazu to, že som sama, znamenalo pohromu…
Vraj na čo čakám. Prečo toľko uvažujem. Na koho vlastne čakám, nik mi nie je dobrý? Veď nebudem mladá večne. Nemôžem toľko otáľať, pretože keď budem konečne niekoho chcieť, už nikoho nenájdem. Mám vraj myslieť dopredu…
Poviem pravdu, nešlo mi to do hlavy. Celou výškou som preplávala „sama“. Vydala som aj niektoré spolužiačky, zatiaľ čo mňa nikto nedokázal osloviť natoľko, aby som „do toho“ šla. Ja osobne som sa vadne necítila. Bolo mi dobre, nik mi nechýbal, pretože už vtedy som mala možnosť spozorovať, že aj vo vzťahu, ktorý nám občas spoločnosť núti, dokážeme zažiť také menšie predpeklie.
Dospelo to až do štádia, kedy som sa zamýšľala nad tým, či majú cudzí ľudia právo dávať mi akékoľvek rady. Prečo sa cítia dotknutí tým, že nikoho nemám? Prečo ich to núti poúčať ma? A prečo sa silou-mocou snažia, aby som sa zavesila na muža, ktorý okolo mňa náhodne prešiel, pričom ja sama k nemu nič necítim? Nebolo by to horšie? Nebolo by to zbabelé? A neférové nielen voči mne samej, ale voči tomu chudákovi, ktorý by ma možno miloval a možno aj nie? Nevadilo by im, že nie som šťastná? Nie je lepšie byť stotožnený so svojou „samotou“, ako trvať na tom, aby bol pri mne hoc aj ten nesprávny človek?
unsplash.com
Pretože, vážení, netvárme sa, že všetky vzťahy okolo nás sú dokonalé…
Lebo nie sú. Poznám veľa ľudí, ktorí už nenašli zmysel v rozchode, a tak jednoducho rezignovali. Žerú si navzájom nervy, podvádzajú sa, deti sem-tam pozorujú ostré hádky, aby neskôr nasávali atmosféru tichej domácnosti. Nesúhlasia s názormi toho druhého, lásku časom nenahradili rešpekt ani úcta, skôr ľahostajnosť.
Poznám ľudí, ktorí na prahu štyridsiatky okamžite chňapli po „poslednej príležitosti“. Urgentná svadba, hoci sa ešte len pred chvíľou jeden druhému zadívali do očí, príchod dieťaťa na svet, jednoducho všetko presne tak, ako spoločnosť káže. Čo tam po tom, že to nie je láska, ale hra rozumu podmienená posledným zbesilým tikotom biologických hodín. Čo tam po tom, že je to risk. Čo tam po tom, že nad pudom sebazáchovy zvíťazil strach zo staroby, kedy by mi nemal kto podať ani pohár vody.
Radšej sa teda zosobášim s osobou, o ktorej nemôžem povedať, že ju poznám, len aspoň čiastočne zapadla do mojich predstáv. A to, či mám správny odhad, ukáže až čas, avšak hlavne, že nebudem sám…
No toto podľa mňa nie je zodpovednosť…
Nie je to ani rešpekt voči vlastnému životu, ani láska k sebe samému… Je to skôr obraz toho, ako jedného človeka dokáže prevalcovať spoločenské nastavenie. A v neposlednom rade je to zrada. Zrada samého seba.
„Vieš, Mia, ja už veľa času nemám,“ povedala mi raz moja kamoška s odkazom na rozhovor, ktorý sa odvíjal chvíľu predtým. A tak sa s veľkou podporou rodiny navliekla do bielych šiat, potlačila všetky otázky, ktoré ju trochu zneisťovali, a dnes… Dnes si večer, keď muž a dve deti zaspia, sama otvorí fľašu a v skorých ranných hodinách predtým, ako sa zvalí do postele vedľa človeka, ku ktorému nič necíti, ju odhodí do triedeného odpadu.
unsplash.com
Mala 34 rokov, keď si myslela, že už nemá čas…
Dnes má po 40tke, nikým oficiálne nepotvrdenú závislosť na alkohole, pretože niečo riešiť, na to už nemá energiu, bordel v duši a pocit osamelosti ešte intenzívnejší, ako keď bývala sama vo svojom staromládeneckom byte. S kariérou sekla v tom najlepšom, pretože šla na materskú, čím odhodila kúsok zo seba, ktorý jej teraz nemálo chýba.
A to len preto, že cudzie hlasy k nej prehovárali omnoho dôraznejšie ako ten jej vlastný hlas. Hlas srdca, ktoré by sa možno o polroka po tom, ako sa vydala za nesprávneho muža, zamilovalo do toho správneho.
Čo chcem týmto vlastne povedať?
Že byť sám nie je zlé. Nie je to hanba. Nie je to nič, čo by okoliu dávalo signál, že s vami nie je niečo v poriadku. Byť sám je v poriadku. Byť sám je skúsenosť. Byť sám, to je priestor na to, aby sme konečne spoznali seba. Byť sám je odvaha, ktorú v sebe každý nenájde. Byť sám, to je… Všetko možné, len nie pohroma.
Single ľudia nie sú vadní. Nech sú už single v akomkoľvek veku. Možno sú len vyčerpaní z predošlých vzťahov. Možno ešte nenašli nikoho, kto ich zaujal. Možno len potrebujú čas osamote. Možno ich prioritou nie je mať partnera a kopec detí. Je tu kopec „možno“, ktoré doplním len jedným „určite“.
Single ľudia sú určite natoľko silní, že nepodľahnú vlastnému strachu zo samoty a nevrhnú sa do náručia prvej osobe opačného pohlavia, ktorá sa okolo nich práve mihne.
Single ľudia si vážia seba, preto neriskujú vo vzťahoch, o ktorých vopred vedia, že by nefungovali.
Single ľudia nečakajú, kým ich šťastnými urobí nejaký vzťah. Nájdu to šťastie sami a potom sa oň s niekým podelia.
Single ľudia sa neboja postaviť životu aj bez toho, aby ich niekto podopieral. A to si zaslúži rešpekt, pretože ruku na srdce… Mnoho ľudí to nedokáže.
Coverphoto: Photo by Egor Ivlev on Unsplash
… … …
O tom, prečo je zbytočné hľadať šťastie vo vzťahoch, je aj Miina kniha Stretni sám seba. Nájdete ju v každom dobrom kníhkupectve a aj v našom eshope TU.
