Pýtaš sa prečo. Si nahnevaná na celý svet. Chceš späť do svojho života to, čo sa k tebe už vrátiť nemôže. Je to preč… Navždy preč…
A ty len čakáš, kedy príde ten moment, ktorý ťa spasí. Márne ho hľadáš tam, kde nie je, chceš sa silou-mocou utešiť, že to príde a bude lepšie. Odmietaš si priznať, že…

Tvoj život je len a len tvoj. Je o tebe.

Prosím, nič nehľadaj. Prijmi to, čo sa stalo, zmier sa s dôsledkami a hlaď vpred. Nie dozadu. To, čo bolo, už zmeniť nemôžeš. Ale môžeš sa tešiť na to, čo príde, pretože možno to teraz bude znieť ako klišé, ale po každej búrke vyjde slnko. Každú tmavú a ponurú noc vystrieda nové ráno, ktoré do tvojho života prinesie trochu svetla. A ty, namiesto toho, aby si otvorila okná dokorán a vpustila slnečné lúče dnu, sa pred nimi schovávaš. Tváriš sa, že je ešte stále noc, nechceš prijať fakt, že sa začal nový deň, že sa začína čosi nové…

Ľudia z našich životov odchádzajú.

pinterest.com

Na tom nie je nič zlé ani smutné. Mali byť s nami – pri nás len v určitom životnom období, počas ktorého sme dostali možnosť niečo sa naučiť. Niečo pochopiť. Prísť na to, čo chceme, a uvedomiť si, kde sa nachádzajú naše slabé miesta. Presne tie, ktorých keď sa niekto dotkne, my pocítime bolesť.

Už vieš, ako by mal tvoj život vyzerať. Za čím si máš tvrdohlavo ísť a čomu by si sa mala vyhnúť. Tak sa toho, prosím, drž.

Nechcem, aby si úplne zabudla na to, čo sa stalo. Minulo by sa to účinku. Zdá sa ti to nelogické? Ak toto obdobie navždy ostane v tvojej pamäti, naskytá sa ti jedinečná príležitosť zmeniť sa. Stať sa silnejšou. Ak si to neuvedomíš teraz, o chvíľu príde do tvojho života ktosi nový a zažiješ pri ňom presne to isté, čo už raz za sebou máš. Zistíš, že svojím spôsobom „nový“ ani nie je. Že tu už raz niekto podobný bol.

Ak sa nepoučíš teraz, budeš si to musieť zopakovať.

Viem, o čom hovorím, mám to za sebou. Rovno trikrát. Tiež som si prešla obdobiami, kedy som mala pocit, že sa to nikdy neskončí. Že snáď nikdy nebudem šťastná. Ľudia ma zraňovali rovnakým spôsobom… Znova a znova, neustále, opakovalo sa to a ja som začínala zúfať. Myslela som si, že som prekliata.

pinterest.com

Vieš, prečo sa to dialo? Vtedy mne a teraz tebe? Pretože život nechce, aby sme stáli na jednom mieste a odmietali sa rozhliadnuť, pohnúť sa. Život k nám nie je krutý, chce nám len ukázať ten správny smer. Pokúša sa nás naviesť späť na cestu, z ktorej sme zišli. Nie je to o viere, o pochybovaní, či tam hore existuje niečo imaginárne. Je to jednoducho život. Takto to funguje. Toto je jeho základný princíp. Nechce nám ubližovať, veľmi dobre vie, čo je pre nás najlepšie a snaží sa nám to ukázať pomocou iných ľudí a zážitkov, ktoré s nimi prežijeme. Aj za cenu toho, že to občas bolí. A poriadne…

Ale má to zmysel.

Viem, ako ti je. A tiež viem, že časom sa to zlepší. No musíš chcieť. Musíš chcieť, aby sa to zlepšilo, pretože, ako si mala možnosť vidieť, to, na čom si tak dlho trvala, pekné ani príjemné nebolo. Bol to len klam, tvoja predstava, ktorej si sa odmietala vzdať, pretože sa bojíš zmeny. Držala si sa zubami-nechtami niekoho, kto ti spôsoboval rany, to musíš uznať i ty sama.

Nechci to, čo ti ublížilo. Zraní ťa to znovu.

Snívaj o niečom novom, pouč sa z minulosti. Spomienky a minulosť máme práve na to – aby sme sa dokázali poučiť. Ak sa neustále vraciame k tomu, čo bolo, a nehýbeme sa vpred, maríme tak šancu, ktorú nám život dáva.

A dáva nám ju neustále. Každý jeden deň, každú jednu sekundu. Rozhodnutie je iba na tebe. Tak čo, zostávaš alebo ideš ďalej?

Coverphoto: Photo by Liam Anderson from Pexels

Facebook komentáre
OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
To, že sa nehnevám, neznamená, že sa nič nestalo