Keby sa raz naozaj stalo, že budem mať dcéru, budeš ten, o ktorom jej chcem rozprávať. Vtedy, keď bude mať zlomené srdce. Keď bude sedieť na okne a po lícach jej bude stekať nezastaviteľný vodopád sĺz a bude sa dívať na hviezdy. Do tmy. Bude v tej tme hľadať odpovede. Vtedy, keď mi bude hovoriť, ako prežívala rozprávku a ako verila, že konečne našla svojho princa.
Sadnem si vedľa nej do okna a objímem ju. Nebudem jej utierať slzy a ani jej nebudem hovoriť, aby prestala plakať, lebo žiadny chlap za to nestojí. Nikdy by som to nepovedala nikomu, lebo presne viem, že každý na to musí prísť sám. Mne to hovorili tiež a nepočúvala som nikdy nikoho.
pinterest.com
Budem sedieť vedľa nej a budem jej rozprávať náš príbeh…
Príbeh o tom, ako som raz stretla niekoho, komu som po dlhej dobe dokázala naozaj veriť. Niekoho, kto ma po všetkej tej prežitej bolesti dokázal naozaj rozosmiať. Poviem jej, ako sme sa bláznili a ako sme si sľúbili, že pôjdeme proti celému svetu. Ako sme si mysleli, že to, čo sme mali, a to, čo sme cítili, bude navždy. Ako sme boli presvedčení, že toto je naozaj ozajstná láska. Že sme naozaj bojovali a podporovali sa. Že sme tam boli jeden pre druhého a že sme na seba nedali dopustiť… Potom sa na chvíľu odmlčím a poviem jej aj to, že to nestačilo.
Že niekedy sa stane, že to, čo vyzerá ako veľká láska až do konca života, v skutočnosti nie je. Že niekedy sa v živote stane, že sa ľudia stretnú, ale nie za účelom, aby zostali spolu. Stretnú sa, lebo sa stretnúť majú, ale keď nastane ich čas, musia sa rozísť. A je to bolestivé.
Lebo rozchody majú byť bolestivé práve preto, aby nás niečo naučili…
Poviem jej, že to prejde. Že to síce nebude zajtra a možno ani o týždeň, ale nakoniec aj toto prejde. Nepoviem jej, že to aj tak nebola láska alebo že to bol len ďalší blbec do radu, lebo by to bolo nefér. A nebola by to pravda. Každý jeden chlap, s ktorým sme boli, nemusel byť omyl a presne na toto často zabúdame. Robíme z rozchodov melodrámy a po pár týždňoch si nevieme prísť na meno. Pritom rozchod je predsa normálna súčasť života.
Ja svojej dcére poradím, aby sa vzdala nenávisti. Aby nebola zatrpknutá, aby otvorila svoje srdce a aby neľutovala. Poviem jej, že ani ja neľutujem. Že neľutujem ani deň strávený s tebou, lebo aj keď tam bolo to zlé, ja som nezabudla a nikdy zabudnúť nechcem ani na to dobré. Poviem jej, že nikdy nezabudnem, ako si ma naučil milovať a niečo pre tú lásku aj obetovať. Lebo presne toto je príprava na ďalší vzťah. Na ten, ktorý bude možno naozaj trvať navždy.
pinterest.com
Všetci až časom zistíme, čo je naozaj láska…
Že láska nie je potreba vlastniť, ale je to radosť a vďaka, že ten človek je pri nás, aj keď nemusí a aj keď si jeho prítomnosť možno ani nezaslúžime. Že láska si nevyberá a príde len tak. Nebude to ten krásny chlapec s modrými očami, s ktorým prežijeme úžasné leto. Bude to človek, o ktorom sme nikdy ani len nesnívali. Bude to on, pri ktorom to proste budeme cítiť a bude nám jedno, že oči má hnedé a nie modré.
Že keď láska príde, nebudeme sa musieť pýtať. Ani sami seba a ani nikoho iného, lebo to jednoducho budeme vedieť. Keď príde, budeme pripravení bojovať a spraviť preňho všetko… Budeme po jeho boku, aj keď ho budeme mať občas chuť zabiť. Vtedy nebudú žiadne otázky. Všetko pôjde tak samo.
Potom jej podám vreckovku, pobozkám ju na hlavu a poviem jej, nech plače a nech smúti, koľko chce… Koľko jej srdce potrebuje. Ale potom, nech sa opäť postaví na nohy a nech je silnejšia, ako bola kedykoľvek predtým.
Coverphoto: pexels.com
