Niekedy v živote dostaneme šancu v nesprávnom čase. A musí prejsť dlhá doba, kým pochopíme ako sme túto šancu mali využiť. Vraví sa, že veľké lásky sa menia na nenávisť a tie menšie na priateľstvo. Veľa krát okolo seba akoby nič prechádzajú ľudia, ktorí majú spoločné spomienky, ale okrem toho ich nič nespája. Možno práve k tomu spejeme. Ale vždy, keď sa stretneme viem, že v myšlienkach zablúdime k príbehu, ku krátkej kapitole, na ktorú nikdy nezabudneme.
Stretli sme sa úplne neromanticky – v škole. Vďaka spoločným priateľom sme spolu začali tráviť obedné prestávky a ja som ťa vnímala ako súčasť našej partie. Začalo sa to nevinným priateľstvom. Keď sme sa stretli na chodbe, veselo sme sa pozdravili a prehodili spolu pár slov. Pravdou však bolo, že som ignorovala náhlu radosť, keď som ťa uvidela. Z pohľadu, aký sme si vymieňali, nám mohlo byť hneď jasné, že sa túžime poznať inak ako priatelia. Všetko však dozrieva postupne…
Začali sme si písať do skorého rána, posielať srdiečka a chodiť spolu von aj bez partie priateľov. Rozprávali sme si veci, o ktorých sme nevraveli nikomu. Naše duše si rozumeli, hoci ty si bol drsný metalista a ja nežná milovníčka ružovej. Cítili sme sa spolu dobre a boli sme veľmi dobrí priatelia, no vedeli sme, že s niekým iným nám je ešte lepšie. A tak si si ty našiel ju a ja jeho. A náš príbeh sa skončil ešte skôr, než sa vôbec začal.
Dva roky potom sme okolo seba chodili ako okolo horúcej kaše. Cesta späť neexistovala, boli sme viazaní vzťahom k iným osobám. Mali sme sa radi, ale nie natoľko, aby sme obetovali vzťahy, v ktorých sme boli šťastní. Dva roky sme sa na seba dívali ako na premárnenú šancu. Ako na niečo, čo sme si nechali ujsť. Čo sme mohli urobiť, ale neurobili sme. To, čo bolo medzi nami, bola totiž len túžba. Príťažlivosť. Logicky sme uprednostnili lásku.
O dva roky sme už boli znova obaja slobodní. Myslela som, že taký dlhý čas stačil na to, aby vzájomná príťažlivosť medzi nami prestala fungovať. Myslela som si to, kým si si jedného dňa neprisadol ku mne na chodbe a prvý krát po veľmi dlhom čase sme sa ocitli osamote. Stačilo pár slov a spadli sme do toho opäť. Spomínam si, ako si sa smial, že to s tebou viem, pretože si sa na mňa znovu namotal len z toho, ako sme sa rozprávali. Ešte v ten deň padol náš prvý bozk. Stalo sa to za školou, potom ako sme sa celý deň od seba nepohli a keď som odchádzala, zo srandy som ti vzala tvoj obľúbený náramok s názvom nejakej kapely, ktorý mne nič nehovoril, ale pre teba bol zjavne dôležitý. Utekal si za mnou, kým si ma nedobehol a ja som sa ochotne nechala chytiť. V tej chvíli sme zvážneli, zadívali sme sa jeden druhému do očí a tvoje pery sa po veľmi dlhom váhaní nesmelo dotkli mojich. Vedeli sme, čo to znamená. Boli sme stratení.
V tom prvom bozku bola nepísaná a nevyslovená dohoda, že tentoraz si už nenecháme ujsť šancu.
Odvtedy mali udalosti medzi nami prudký a intenzívny spád. Večerné telefonáty a správy o ničom a o všetkom striedali tajné bozky a objatia, ktoré sme si ukradli na chodbách školy, keď sme si mysleli, že sa nikto nedíva. Spočiatku sme sa snažili tváriť nenápadne, no nemalo to zmysel. Hneď ako sa niekto na chodbe objavil, odskočili sme od seba a stíchli. Ten, kto nás uvidel, ihneď vedel, že prišiel nevhod a ešte k tomu sme vyzerali ako pristihnutí pri čine.
Ibaže všetko pekné sa raz skončí. Keďže sme boli slobodní a nič sme si nesľúbili, bolo nám jasné, že sa všetko skončí v momente, keď si jeden z nás znovu niekoho nájde. A tak zakrátko istý mladý muž, s ktorým som sa niekoľko krát stretla, čakal na moje vyjadrenie. To ma prinútilo vyjasniť si to s tebou.
Prišla chvíľa, kedy sme museli byť k sebe úprimní. Áno, máme sa radi. Viac ako priatelia. Ale na vzťah to nestačí. Nie, nefungovalo by to. Sme príliš rozdielni. Jasné, ostaneme priateľmi. Bude to tak lepšie.
Napriek všetkému som rada, že sme dokázali byť k sebe úprimní, priznať si ako to naozaj je a pohnúť sa ďalej. Keď sa stretneme, s úsmevom sa pozdravíme. Občas si napíšeme, pretože nás neprestalo zaujímať ako sa ten druhý má. Prednedávnom som ťa stretla pred školou s tvojou novou frajerkou, ktorá tiež chodí do našej školy a poznám ju od prvého ročníka. Ale ja ti to prajem. Nikdy si mi nijak neublížil, nepohádali sme sa, ani nerozišli v zlom. Jednoducho sme dospeli k triezvej dohode, že ostať iba priateľmi je pre nás dvoch najvhodnejšie.