Ten úsmev si budem pamätať ešte dlho. Zrazu som sa zastavila, zvuky okolo mňa stíchli a ja som pochopila, že už nič nebude ako predtým – klasické klišé, ktoré je pravdivé až príliš. Sú momenty, kedy príde zvrat, vždy nejaký príde, ten môj bol v podobe tvojho pohľadu. Viem, že som ťa musela nechať ísť, až ty si mi ukázal ako veľmi je potrebné si vážiť, čo máme tu a teraz, pretože všetko raz prejde, dobré aj zlé.
Zobrať si, čo chceš a ísť ďalej, pretože ako plynie čas, tak aj naša láska zapadá prachom, ak jej nevenujeme dosť pozornosti. Každý kvet bez vody postupne zvädne.
unsplash.com
Často si na teba spomeniem a rozmýšľam, či aj ty na mňa, či som bola v tvojom svete rovnako dôležitou ako aj ty v mojom. Viem, že moje slová nebudeš nikdy počuť a ani čítať, ale keď som za sebou zatvorila v to ráno dvere, tak som to myslela vážne – že máš srdce na správnom mieste.
Môžeme niekedy spraviť chyby, ktoré ľutujeme…
Alebo sa stane to, čo sa vraví – že ľutujeme to, čo sme nespravili, ako to, keď sme konali podľa našich pocitov a nevedeli sme odolať volaniu srdca. Niekedy si naozaj myslím, že srdce má svoj vlastný rozum, pretože inak by nám neradilo konať tak iracionálne. A áno, občas sa dopúšťame možno morálnych chýb a nie sme zrovna príkladom niekoho, od koho by sa mali druhí učiť, ale potrebujeme byť takými ľuďmi?
Potrebujeme byť niekým len preto, aby sme sa zmestili do nejakej osnovy o slušnosti a dobrosrdečnosti? Myslím, že nie. Možno raz, možno raz budem pre niekoho vzorom, ale dnes chcem byť sama pre seba tou občas zmätenou, šialenou, iracionálnou osobou, ktorá sa dopúšťa chýb a spraví krok vedľa – jeden, dva a pokojne aj milión. Veď o čom to potom bude, pri čom sa budem chytať za srdce a bude mi ho zvierať vzrušením pri spomienke na tých pár momentov, ktoré sa mi navždy vryli pod kožu?
unsplash.com
Tie motýle na okne boli ako znamenie, že som na správnom mieste…
Tá vôňa, miesto… Vzduch bol zrazu ľahší a tvoj úsmev ako za odmenu za všetky preplakané noci. Aké veľmi nespravodlivé je, keď vám srdce hovorí áno, ale všetko ostatné mlčí alebo kričí jasné NIE. Prečo to musí byť tak nespravodlivé necítiť nič a zrazu všetko a práve vtedy dostaneme to nič naspäť. Asi to nemusíme ľutovať, proste musíme iba žiť ďalej, zobudiť sa a ísť ďalej s hlavou hore, lebo prijať bolesť je niekedy jediný liek, ktorý si potrebujeme dopriať.
Dnes si pri prechádzaní po jazve, ktorú si zanechal, iba povzdychnem a poďakujem, pretože ten pocit nezabudnem nikdy. Vždy keď zavriem oči, tak si tam, a toto málo mi z toho zatiaľ stačí. Nemusí niečo vždy trvať dlhé roky, mesiace, týždne, občas nám niekto uštedrí taký vpád do nášho života, že pokojne mu postačí pár hodín, nocí, úsmevov.
V takých momentoch čas nemeriame, vtedy proste žijeme. A čo stojí viac za to, ako chvíle, v ktorých sa cítime skutočne nažive každou bunkou nášho tela?
Autor: Anonym
Coverphoto: Photo by Thought Catalog on Unsplash
