Čím ďalej, tým viac mám pocit, že sa zo sveta, toho reálneho, v ktorom sa stretnú dvaja ľudia tvárou v tvár, vytrácajú skutočné rozhovory. Dialógy o tom, ako sa cítime, prečo sa tak cítime, čo v živote chceme a čo zasa nie. Nevravím, že sa rozprávame málo… Niekedy sa mi zdá, že tých slov poskladaných do nekonečných viet, je až príliš. No na druhej strane strácajú význam. Svoju podstatu, svoj účel…
Tisícky slov bez akejkoľvek hodnoty. Slová, ktoré síce nezrania, ale ani nepotešia. Sú jednoducho prázdne, bezduché a chýba im iskra. A tá potom chýba i nám. V našej duši, ktorá je toľkými slovami doslova pohltená. Chcela totiž vysloviť viac alebo chcela povedať niečo iné. Niečo, čo by obsahovalo aj nejakú emóciu, no nik jej na to nedal priestor, pretože sa rozhovor ubral takým smerom, ktorý jej je cudzí.
Stretnúť desiatku ľudí, denne vysloviť tisíc slov, vrátiť sa domov a cítiť sa osamelo je vyčerpávajúce… A najmä smutné.
pinterest.com
A predovšetkým – nedá sa tak existovať dlhodobo. Zvláštne je, že tento jav prišiel v čase, kedy máme vďaka technológiám možnosť skontaktovať sa s kýmkoľvek a kdekoľvek. Sme spolu, no cítime sa sami. Môžeme sa s niekým rozprávať, aj keď sme na druhej strane zemegule, a hoci to robíme, robíme to zle. Spôsobom, ktorý nám nie je blízky.
Rozprávame sa o iných, nie o sebe. Nemáme nutkanie preniknúť do duše toho druhého a inými slovami – prestávame ho vnímať ako človeka. Cítiacu bytosť, ktorá napriek tomu, že sa na nás usmieva a prehovorí k nám umierneným hlasom, vo svojom vnútri zúfalo kričí.
Mnohokrát sa v skupine niekoľkých ľudí cítim sama. Dokonca osamelejšie, ako keď som zavretá vo svojej spálni a započúvam sa do ticha. Ticho totiž môže liečiť a rovnako aj zabíjať. Najčastejšie ubližuje práve také ticho, na pozadí ktorého možno započuť slová bez akýchkoľvek emócií. Iba prúd viet, ktoré sa nikoho ani len náznakom nedotknú. A tak keď sa večer poberieme do svojich príbytkov, sme unavení a vyčerpaní z toľkého rozprávania, no zároveň bytostne túžime po tom, aby nás niekto konečne vypočul.
Práve tí, ktorí vravia najmenej, potrebujú rozprávať najviac.
pinterest.com
Časom totiž prišli na to, že ich to nekonečné rozprávanie nebaví. Stratili záujem zapájať sa do debát, prestali druhým skákať do reči. Zistili, že im tieto rozhovory nedávajú nič a nadovšetko im ešte aj odoberajú posledné zvyšky energie. A tak len počúvajú, prikývnu a počkajú, kým sa ten druhý rozhodne ukončiť debatu.
Možno takých ľudí vnímaš ako zakríknutých či príliš hanblivých. Možno si myslíš, že nemajú vlastný názor a nikdy nič nedosiahnu. A možno sa mýliš. Fatálne. Možno práve oni majú ľuďom čo povedať, ale už nadobro rezignovali. Vo svete, ktorý rozpráva až príliš, stratili všetky ilúzie.
Môžeš to zmeniť i ty…
Vážim si ľudí, ktorí sa ma spýtajú, ako sa mám. Ako práve prežívam konkrétnu epizódu vo svojom živote. Presne tých ľudí, ktorí zavolajú len preto, lebo ma chcú počuť a nič nepotrebujú. No je ich žalostne málo. Z toho množstva ľudí, s ktorými som v každodennom kontakte, predstavujú len mizivé percento.
Tak sa poďme rozprávať. So záujmom a ľudsky. Odložme telefóny, zabudnime na to, čo sme dnes videli na sociálnych sieťach. Vnímajme človeka sediaceho oproti nám ako ľudskú bytosť, ktorá má pocity, starosti a možno i strach. Po prvýkrát to asi nebude také ľahké, je dosť pravdepodobné, že sa ti ten človek neotvorí ihneď. Vieš, bude to pre neho šok. Veď už dlho sa ho nik nespýtal, kedy sa skutočne cítil šťastný alebo čo vo svojom živote ľutuje najviac.
Ale za skúšku nič nedáš. Ak vyskúšaš niečo, čo je prirodzené, nemôžeš sa popáliť. Možno vďaka tomu získaš priateľa. A možno tým niekoho zachrániš. Každá bolesť sa totiž zdá mnohonásobne väčšia, keď je na ňu človek sám.
Autor: Milada Jurkovičová
Coverphoto: Photo by Arnaud Mesureur on Unsplash
