Pred časom som videla krásny citát: „V živote stretneš mnoho typov ľudí. Stretneš jemné kvety, zúriace oceány, tiché lesy, vztýčené hory a farebné oblohy. Stretneš búrky, blesky aj západy slnka. Dodajú ti do života svetlo a zoberú ťa na úžasné dobrodružstvá. Objavuj ich, strať sa v nich. Každý z nich ťa má niečo naučiť.“
S tebou som zažila všetko. Nekonečnú krásu pokojnej rieky aj silu búrky na rozbúrenom mori. S tebou som sa dokázala smiať tak, až mi tiekli slzy, ale aj plakať tak veľmi, že som sa nevedela nadýchnuť. Dnes viem, že všetkým tým sme si mali prejsť, aby sme si navzájom niečo odovzdali.
pinterest.com
Odkaz, ktorý si ponesie každý z nás ďalej na svojej ceste životom.
Je síce pravda, že tento príbeh mal pôvodne v mojich snoch úplne iné pokračovanie, ale osud to zariadil inak. Je vlastne smiešne, že to my ľudia zvaľujeme často na osud. A pritom sme to my, kto si tvoríme našu cestu a rozhodujeme sa, ktorým smerom budeme kráčať a po koho boku.
Ty si sa rozhodnúť nedokázal, a tak som sa rozhodla ja za nás oboch. Nebol to osud ani nikto tam hore. Naša láska nebola dostatočne silná, aby prekonala všetky prekážky. My sme neboli dostatočne odhodlaní to zvládnuť. A preto sme dnes tam, kde sme.
Z veľkej lásky dvoch ľudí tu dnes stoja dvaja ľudia, ktorí si už vlastne nemajú čo povedať. Dvaja ľudia, ktorí sa snažia tváriť, že sú priatelia, lebo ich spája silné puto z minulosti.
Pravdou je, že takto to ale nefunguje a fungovať nebude.
Veď ty si ma klamal, podvádzal si ma a zlomil si mi srdce. Na tomto chceš postaviť priateľstvo? Prečo sa my ľudia nedokážeme postaviť, oprášiť si kolená a ísť ďalej, neobzerajúc sa do minulosti? Prečo keď sa raz pre niečo rozhodneme, tak aj napriek tomu si kladieme otázky: A čo ak? Čo keby?
Poďme si sľúbiť, že nestratíme svoju hrdosť, že keď nám niekto ublíži, tak ho necháme v minulosti a nebudeme sa za ním pozerať, či kráča s nami, ako sa má a či je v poriadku. Sľúbme si, že odteraz budeme bojovať sami za seba, budeme tak trochu sebci a bude nám záležať na našom šťastí viac ako na niekom, koho sme kedysi milovali.
pinterest.com
Veď predsa každý z nás má právo na lásku, milovať a byť milovaný. Bez podmienok a ústupkov. Nechajme do našich životov vstúpiť nových ľudí, pri ktorých sa nám rozbúcha srdce a zasekne sa nám hlas. Poďme sa tešiť na prvý bozk, nenápadné dotyky našich rúk a motýle v bruchu. Poďme zabudnúť na bolesť a nechajme ju za sebou. Nezabudnime na to, čo bolo, lebo bolesť a smútok nás učia byť silnejšími.
A keď príde ten deň a my sa znovu zamilujeme, nenechajme niekoho, kto o našu lásku nestál, aby sa tu zase zjavil a vrátil nás naspäť do minulosti.
Aby nám radil, kto je a kto nie je pre nás ten pravý.
Pretože on svoju šancu mal a nevyužil ju. Doprajme mu, aby nás videl šťastných v náručí niekoho iného, kto svoju šancu využije naplno a bez zaváhania. Pre koho nebudeme jednou z možností, ale splneným snom.
Doprajme sebe milovať a byť milovaný. A vy, ktorí sa tu nájdete a stojíte na tej druhej strane, prajeme vám, aby ste boli šťastní, a rovnako, aby ste priali to isté aj nám. Nám, ktorých ste zranili, ktorým ste ublížili. Ďakujeme vám za túto skúsenosť aj za ten krátky moment šťastia.
Ale teraz, prosím, už je čas. Nechajte nás ísť…
Autor: Katka D.
Coverphoto: Photo by Christopher Campbell on Unsplash
