K napísaniu tohto článku ma inšpiroval jeden rozhovor. Bol so ženou, ktorú mám úprimne rád, pretože patrí medzi osoby, ktoré má jednoducho rád každý. Vždy milá, vždy príjemná, vždy má čo k veci povedať, vždy počúva, ak je treba… A tých vždy tam je omnoho viac, no ako som mal možnosť zistiť, je ich tam až príliš. Lebo ten, kto vždy poskytne ostatným všetko, čo potrebujú cítiť alebo počuť, to nemusí zákonite vedieť dať aj sebe.
Možno toľko rozdáva, pretože potichu dúfa, že sa raz niečo vráti aj k nemu… Prišiel som na to vďaka nej. Keď som rozhovor pretočil na opačnú stranu, teda smerom k jej osobe, zostala zaskočená, že sa niekto zaujíma aj o ňu. A to zaskočilo aj mňa. Považoval som ju za osobu, ktorá ak vyžaruje tak príjemnú energiu, musí mať v sebe všetkého dostatok… No mýlil som sa. Jej večná dobrota, nekonfliktnosť a cenná schopnosť vždy poradiť, vypočuť a zvoliť tie správne slová, predstavujú akýsi skrytý signál, ktorý vysiela jej utrápené ja.
unsplash.com
Aby som uviedol veci na správnu mieru… Nie som psychológ. Ale rád a myslím si, že aj celkom všímavo, ľudí pozorujem. Premýšľam nad tým, prečo sa správajú tak, ako sa správajú, a čo chcú týmito prejavmi svetu povedať. Mnohokrát takýmto spôsobom zahliadnem aj niečo, čo sa boja vysloviť i sami pred sebou.
A ona… Vo mne po niekoľkých minútach vzbudila akýsi ochranársky inštinkt. Najprv sa snažila zaviesť reč úplne iným smerom, aby nebola v centre pozornosti. Už tento moment bol znak toho, že niečo nie je v poriadku. No keď som bol dlhšie neoblomný, vysypalo sa to z nej ako zo suda.
Vzťahy, lásky, nelásky, hľadanie…
Skutočnosť, že za tie roky, počas ktorých ju poznám, vystriedala niekoľko vzťahov, mi dovtedy divná neprišla. A vlastne mi to neprišlo divné ani potom, len mi to akosi začalo dávať zmysel. Dovtedy vyzerala nad vecou. So všetkým vyrovnaná a dokonale zmierená. Lenže pochopil som, že hľadá v mužoch to, čo sa v jej srdci nezjaví samo od seba.
Na tom by ešte nebolo nič zlé. Takto predsa viac-menej fungujeme všetci, každý z nás od vzťahu niečo očakáva. Avšak ona… Ona hľadá až priveľa, až príliš naliehavo a čo je na tom najhoršie – stačí jej tak málo, aby s týmto hľadaním začala. V konkrétnom mužovi okamžite uvidí svojho záchrancu, pričom jej na tento impulz postačí len nejaký ten úsmev.
Niet sa čomu čudovať, že tie vzťahy dopadli tak, ako dopadli. Že vo vzduchu zostali visieť stovky nesplnených sľubov, ktorých uskutočnenie ona ešte dlho potom očakávala. No v mnohých prípadoch dotyčný ani len netušil, že nejaký sľub vyriekol. Jednoducho len bol pri nej a ona si všetko interpretovala po svojom. A toto, vážení a milí, je jav, ktorý jednu ubolenú dušu ešte viac zdeptá.
unsplash.com
Ešte dlho potom mi z tohto stretnutia bolo smutno…
Jednak preto, že sme nemali dostatok času, aby som jej povedal všetko, čo som chcel. A takisto mi ľútosť spôsobuje fakt, že viem, že nie je jediná. Že proste takých ľudí, ktorí sa snažia každému vyhovieť a začnú lipnúť aj na malých náznakoch náklonnosti, sú milióny. A za všetko môže skazonosný pocit samoty.
Osamelosti tak tvrdej a prísnej, až sa mení náš pohľad na svet. Každý z nás si touto fázou a jej podfázami raz za život prejde. Proste sa stane niečo, čo nás pritlačí k múru a v ušiach nám zaznie šepot, že toto samy nezvládneme.
A vtedy sa začína hľadanie. Hľadanie, v ktorom stratíme aj to posledné, čo sme predtým mali, a výsledkom bude iba to, že sa raz prinútime s tým prestať. Aby sme namiesto lásky od druhých osôb mohli konečne začať hľadať sami seba.
Preto ťa prosím, ak toto práve čítaš, nedovoľ, aby si sa niekedy cítila sama…
Lebo pocit osamelosti spôsobí, že nebudeš vedieť rozlíšiť skutočnú lásku a jej prejavy od hier či príliš chladných známostí. Necíť sa sama, lebo sa stratíš v úsmevoch, často falošných, a tie neskôr začnú bolieť omnoho viac ako osamelosť.
Pretože ten, kto sa cíti sám, sa raz nájde aj v takom objatí, ktoré neposkytuje oporu a bezpečie, no pocit osamelosti môže len prehĺbiť. Osamelosť nás robí zraniteľnejšími. Tolerujeme viac. Viac veríme, pretože v druhých ľuďoch vidíme svoju jedinú nádej. Staneme sa len ľahkou korisťou pre tých, ktorým je jedno, či nás raz stratia, lebo vedia, že kvôli deprimujúcemu pocitu samoty od nich nikdy aj tak neujdeme.
Človek, ktorý sa cíti sám, dovolí samote, aby ho zaviedla aj k ľuďom, ktorí si jeho prítomnosť nezaslúžia. Osamelosť nám totiž nedovolí triezvo premýšľať a rozlišovať medzi skutočnými citmi a vnútorným pocitom uhasiť tú púšť v nás samých…
Coverphoto: Photo by Ben Green on Unsplash
