Stále si tu. Píšeš. Voláš. Nedáš mi vydýchnuť. Myslela som si, že to v pohode zvládnem, ak už nebudeme oficiálne pár, ale budeme sa kontaktovať. Nezvládam to. Každé písmeno od teba, či už napísané alebo vyslovené, ma vracia späť do hlbokej tmy. A tmy som sa vždy bála. Ty to dobre vieš.
POTREBUJEM, ABY SI MA OPUSTIL.
Naozaj. Reálne. Nielen slovami. Nechcem ťa už vidieť, počuť ani cítiť.
Spôsobuje mi to väčšiu bolesť, ako to, keď si mi vtedy povedal, že už so mnou nechceš a nemôžeš byť. Myslela som, že od toho väčšia bolesť nie je. Myslela som, že to najhoršie som si už prežila. Nie. Teraz viem, že najhoršie je, že ťa ešte stále milujem, ale nemôžem ťa mať. Nemôžem byť s tebou, ale ani bez teba. Nemôžem ťa mať pri sebe a pri tom by som to tak veľmi chcela. To, že si ešte stále tu, ale už nie pre mňa, je najväčší trest môjho života.
Pravý dôvod prečo si so mnou ešte stále v kontakte je ten, že nevieš byť sám.
Nemiluješ ma, nepotrebuješ ma, ale nevieš byť sám. Potrebuješ cítiť, že niekomu na tebe záleží a dobre vieš, že mne na tebe záleží viac, ako by malo.
Milovala som tú myšlienku, že môžeme byť spolu, že budeme spolu, že chceš byť so mnou. Škoda, že si ju nechal vypariť sa do vzduchu.
Viem, že to, čo robíme, nie je správne. Nie je to správne pre mňa. Nie je to správne pre moje srdce, dušu ani telo. Milujem ťa tak silno, že ťa však neviem opustiť. Viem aj to, že to nemá logiku ani budúcnosť. Viem, že príde čas, kedy si nájdeš lepšiu ako som ja a jediná, ktorá z toho celého bude zlomená budem ja sama. Neviem to ukončiť.
Neviem na teba prestať myslieť. Neviem sa tváriť, že sa nič nedeje. Neviem nebyť na teba zvedavá. Nie som dosť silná. Ale ty si. Nemám odvahu. Ale ty ju máš. Tak ťa žiadam, opusti môj život. Nechaj ma nájsť mier a rovnováhu. Nechaj ma nájsť samú seba. Urob to pre mňa. Spomeň si na to, že niekedy si ma miloval. Urob to z úcty ku mne a k nášmu vzťahu. Potrebujem koniec. Reálnu bodku. Život bez teba, tvojej tváre a tvojich slov. Chcem sa opäť poriadne nadýchnuť. Tak prosím odíď a neotáčaj sa späť.