Premýšľam o tom vždy, keď spíš. Hľadím na tvoje zavreté viečka, uvoľnenú tvár a hruď, ktorá sa pomaly v pravidelných intervaloch nadvihuje a klesá. V duchu si kladiem otázku, či ťa to trápi rovnako ako mňa, či ti tiež pri rovnakej myšlienke smútok stiahne hrdlo. Ani neviem, akú odpoveď by som si priala. Nechcem byť na to sama, ale zároveň tiež nechcem, aby si rovnaké pocity cítil aj ty. Sú neznesiteľné, miestami mám pocit, že mi zožierajú vnútro a práve pred tým ťa chcem ubrániť.

Nedokážem o tom hovoriť, aj keď som túto tému mnohokrát chcela načrtnúť. Avšak vždy ma niečo zastavilo. Akoby som sa bála toho, že keď to vyslovím nahlas, stane sa to realitou, pred ktorou ešte stále privieram oči. Zakaždým, keď mi to zíde na um, chcem to zahnať späť. Možno sa bojím tvojej reakcie, možno toho, že len zbytočne vyvolám ďalší nepokoj medzi nami. A práve nepokoja v poslednom čase nie je málo. Sužuje ma čoraz viac.

A preto mlčím a takmer každú noc pozorujem tvár muža, za ktorého by som pred rokmi aj dýchala. Pozerám sa na teba a snažím sa v sebe opäť vzbudiť to, čo som cítila kedysi. Premýšľam, kam sa to podelo, kto to z nášho vzťahu vyhnal, hľadám toho vinníka a mám chuť mu všetko vrátiť. Do posledného úderu, až kým by sme si neboli úplne kvit. Ak niekto taký predsa len existuje, vzal mi to najcennejšie, čo som mala.

Oporu.
Pocit bezpečia.
Radosť z návratu domov, kde som vždy našla teba.
Pocit, že som milovaná.
Túžbu dokazovať ti, že ťa milujem – každý deň, každú sekundu.
A v neposlednom rade… Vzal mi teba, vzal mi nás.

Bol si môj hrdina…

Môj ochranca, pri ktorom som mala pocit, že nech sa stane čokoľvek, ak budeš so mnou, bude to v poriadku… Naozaj som roky cítila, že ak by nastal koniec môjho sveta, s tebou to zvládnem. Vyvolával si vo mne pokoj, starosti sa razom rozplynuli, len čo si ma objal, vtisol mi bozk do vlasov a zašepkal, že to bude dobré. A ono naozaj bolo. Každý sľub, ktorý si mi dal, sa vždy naplnil. Nech sa dialo čokoľvek, vedela som, že spoločne to zvládneme. Nikdy som sa necítila sama, celý ten čas si vedel, ako mi poskytnúť to, čo potrebujem. A vo mne vždy vzplanula túžba oplatiť ti to späť. Ukázať ti, že tvoje city venuješ osobe, ktorá nimi zaobchádza ako s niečím cenným a váži si všetko, čo pre ňu robíš.

Viem, že nič netrvá večne, ale…

… práve v takýchto chvíľach si neprajem nič iné, len to, aby som dokázala vrátiť čas. Privolať späť tie mesiace a roky, kedy sme si lásku dokazovali maličkosťami znamenajúcimi tak veľa. Len čo si na tie chvíle spomeniem, v očiach mám slzy a v duši smútok. Chcem to vrátiť späť, viem, že je to na dosah ruky, no nevládzem sa k tomu načiahnuť. Potrebujem, aby si mi pri tom pomohol. No už niekoľko mesiacov je vo vzduchu vystretá len moja dlaň. Tá tvoja pri nej chýba. A čo je najhoršie, mne sa už ruka začína triasť od vysilenia, od neustáleho snaženia sa vtiahnuť k nám našu lásku späť. Potrebujem tvoju pomoc, sama to nezvládnem.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nechávajme za sebou pekné spomienky, nie zlomené srdcia

Neviem, kde to hľadať.

To, čo sme cítili na začiatku. Všetko to, čo mi dávalo pocit, že spoločne prekonáme každú bolesť, každé trápenie. Ale chcem to nájsť. Zúfalo to potrebujem nájsť, pretože viem, že ak to nenájdem, nastane koniec. Neviem si predstaviť, že raz by tvoje miesto zastal niekto iný. Táto predstava vo mne vyvoláva skľučujúce pocity, chce sa mi pri tom plakať vždy, keď sa ten obraz zjaví v mojej mysli. Rýchlo ho z hlavy vyženiem a pozriem sa na teba, ako vedľa mňa spíš.

pinterest.com

Mám chuť ťa zobudiť a povedať ti, čo ma desí, ale nikdy tak nespravím. Viem, že kým zaspávame spolu, máme ešte nádej. Nádej nájsť to, čo sme cítili na začiatku. Každú noc dúfam, že nasledujúce ráno to príde. Že sa prebudíš a pritúliš sa ku mne tak, ako si to robil, keď sme boli spolu len krátko. Keď som ja bola tvojou princeznou a ty mojím hrdinom…

No doposiaľ sa tak nestalo. Čakám na to už hodnú chvíľu. Ale každý večer pre mňa znamená novú nádej. Viem, že kým zaspávame spolu, to ráno plné lásky môže prísť. Tak len vždy, keď upadneš do ríše snov, pohladím ťa po líci, prikrývku ti vytiahnem až po plecia, aby ti v noci nebolo zima, a potichu, takmer nečujne zašepkám: „Prosím, buď mojím hrdinom…“

Ak sme to dokázali predtým, keď sme začínali od nuly, musíme to dokázať i teraz – v čase, keď máme za sebou roky plné krásnych spomienok. Neverím, že láska takto funguje… Neverím, že všetko to, čo máme za sebou, už nemá žiadnu hodnotu. Lásku predsa musia predsa živiť spomienky a skutky, nie niečo, čo si vysnívame. Tak sa obhliadni späť, prosím. Spomienky ti dajú dôkaz, že sa nám to raz podarilo, a pritom sme vôbec nemali záruku, že to vyjde. Nezahadzujme to, čo sme dlhé roky budovali, práve naopak… urobme z toho pevný základ, na ktorom môžeme stavať ďalej.

Coverphoto: Photo by Dallin Hassard on Unsplash

Facebook komentáre