Myslela som si, že už som proti tebe imúnna. Že ma nepichne pri srdci, keď ťa s ňou uvidím. Že mi to bude jedno. Nenávidím, keď klamem samú seba. Keď si myslím, že som už zabudla. Že je to preč.
Nie je. Stačila jediná príležitosť ťa opäť vidieť a všetko bolo späť. Niekedy by som chcela vrátiť čas. Opäť stepovať pri dverách a čakať na to, kedy zaklopeš. Cítiť tvoju vôňu. Mať obrovské motýle v bruchu. Tešiť sa z každého nového dotyku a vlastne len tak byť s tebou.
Vtedy som mala pocit, že sa svet zastavil. Že pre nás prestali biť hodiny a bol si iba ty a ja. Cítila som sa pri tebe, že mám pätnásť rokov, neustále som sa usmievala, chichotala a všetko mi prišlo krásne a jednoduché.
Škoda, že také chvíle nemôžu trvať večne. Škoda, že ich vieme pokaziť. Škoda, že aj pekné spomienky môžu dostať trpkú príchuť. Škoda, že ten kto nám bol najbližší, je zo dňa na deň náš úhlavný nepriateľ.
Už neplačem. Nenadávam. Nedúfam. Viem, že už nie je cesty späť a ani osud nie je taký silný, aby nás opäť prepojil. Možno žiarlim. Na ňu. Že má to, čo som chcela ja. O čo som sa tak veľmi snažila. Ale ty si nechcel. Nechcel si mňa a nechcel si dať príležitosť ani tomu, aby sme boli spolu. A tak sa k tebe túli ona. Cíti tvoju vôňu, smie sa ťa dotýkať a ty jej venuješ svoju pozornosť.
Dúfam, že na mňa niekedy myslíš. Nemusíš dlho, stačí chvíľku a snáď je to v dobrom. Ja sa snažím už nemyslieť. Chcem nechať z hlavy vyprchať všetky spomienky, aby som tam vytvorila priestor pre niekoho nového. Možno raz príde. A budem rovnako nervózna, ako keď sme sa prvýkrát videli my dvaja.
Zatiaľ si idem budovať múr. Proti tebe. Veľký a pevný, aby ma ochránil. Aby ma nezasiahli spomienky vždy, keď ťa uvidím. Aby sa mi netlačili slzy do očí, keď sa v rádiu ozve pesnička, ktorú si miloval a naučil si ju milovať aj mňa. Ty už žiješ bezomňa. Ja ešte žijem v spomienkach na teba. Ale už nechcem. Už nemôžem.
Som dosť silná, hoc aj cez slzy. Ale viem, že to dokážem. Púšťam ťa. Bude to tak lepšie. Pre mňa. I pre teba.
