Tak veľmi sme chceli spolu zostarnúť a teraz tu sedím sama, pozerám sa na hviezdy a posledná nádej vo mne vyhasína. Už len prosím a plačem. Nie preto, aby si sa vrátil, to sa vyprosiť nedá, len chcem, aby to prestalo bolieť. Chcem zaspať a ráno vstať ako nová. Pochopiť všetko to nevypovedané. Ešte stále ma zaujíma, ako sa máš…
Pretože jediné, čomu nikdy neuverím je to, že teba to nebolí… Že ty nič necítiš. Ja len asi neviem, ako to mám všetko zvládnuť. Neostalo tu po tebe nič. Všetko som zbalila s hlúpou nádejou, že ľahšie zabudnem. Áno, bola som tak naivná, že som si neuvedomila, že všetky tie spomienky a to, čo cítim, sa do tej krabice zabaliť nedá. Teraz si každú jednu chvíľu, každý jeden moment prehrávam a len sa pýtam, čo sa stalo, kde sa to prelomilo…
Chvíľu ti nerozumiem…
Chvíľu sa na teba hnevám, chvíľu píšem smsku, kde je napísané len to, že mi veľmi chýbaš…. Nikdy ju nepošlem, lebo hneď nato príde pocit, kedy sa začnem cítiť hlúpo…
Že vôbec na teba myslím,
že vôbec mám potrebu ti písať,
že zahadzujem aj tú štipku hrdosti…
weheartit.com
Mám v sebe neskutočnú búrku. Ktorá nie a nie utíchnuť… Učím sa v tej ukrutnej smršti všetkých emócií bolesti žiť. Žiť niekde medzi tým, čo cítim, a realitou. No presne tu sa zastavím a nejde to, ako keby ma niečo držalo. Drží ma viera v teba. V to, že to raz všetko pochopíš tak, ako to bolo povedané a myslené. Raz snáď ten telefón zazvoní, raz snáď dostanem to, čo si sľúbil. Teraz mi tie všetky slová a naše sľuby znejú povedané ako z veľkej diaľky. Raz snáď budeš tým, kým si býval. Raz si snáď v šťastí prestaneme brániť.
Bolo to všetko ako lavína…
Rýchle krásne úžasné, no nevďačné. Všetky tie dni mi chýbajú, všetko mi chýba. Aj tie polnočné škriepky. No ja ti nechýbam. Či možno chýbam a ty riešiš úplne niečo iné v sebe, čo ja nevidím. To je dôvod, prečo tu sedím a čakám s nádejou s tým, že viem, kto si. Veď aj náš posledný rozhovor si ukončil vetou: Chýbaš mi, myslím na teba. Preto čakám, aj keď ty si ma o to nežiadal, pretože viem, kto si, koho ľúbim.
Preto skúšam kráčať v daždi. Preto ťa nepúšťam, nemusím, nechcem. Verím v teba a tvoje slová. Pustím ťa až vtedy, keď ťa chytí niekto iný… Vtedy ti zaželám veľa šťastia. Bude mi to ľúto, no až vtedy budem s istotou vedieť, že aj mňa čaká slnko a búrka sa pominie.
Autor: Kristína
Coverphoto: unsplash.com
