Puto… Každý z nás si predstaví pod týmto slovom niečo iné, citové puto k nejakej veci, ku zvieraťu… Ja si pod týmto slovom predstavím práve teba. Z nejakého dôvodu sa otec vytratil z môjho života, ešte keď som bola maličkým dievčatkom a nevedela som, čo ma čaká. Ja som vďačná, lebo som sa naučila si vyriešiť veľa vecí sama a mnoho mi to do života dalo. Za celé detstvo mi on ako človek vôbec nechýbal. 

Ako to už však v živote býva, stratila som ďalšieho mne veľmi blízkeho človeka. Vtedy sa mi všetko zrútilo a valilo sa to na mňa z každej strany. Nevzdávala som sa a kúsoček po kúsočku som tvorila svoje nové, silné ja. 

Boli dni i noci, kedy som chcela prestať, ale niečo mi našepkávalo, že to tak má byť. To správne na mňa niekde čaká a príde to vtedy, keď to budem najmenej očakávať. Všetko išlo hladko, tak ako malo, no stále mi niečo chýbalo. 

unsplash.com

Dlhú dobu som nevedela prísť na to, po čom sa môjmu srdcu cnie… 

Hľadala som otázky na odpovede, ale márne. V jeden deň som sedela na terase a pozerala som sa, ako dažďové kvapky dopadajú na trávu a vytvárajú z toho puzzle. Následne som prišla na to, čo mi ten celý čas chýbalo…

Osoba, ktorá by mi bola oporou… Osoba, ktorá ak by som bola smutná, objala by ma a možno i venovala bozk do vlasov. Proste môj otec, môj hrdina. Otec, ktorý by mi bol ako najlepší kamarát, no zároveň osoba, ktorú si neskutočne vážim a ľúbim. 

V tej chvíli som sa neskutočne rozplakala a zároveň sa za seba hanbila, pretože tu mám svoju maminu, a to je hlavné. Snažila som sa to v sebe pochovať, ale bolo to silnejšie ako ja. Uchovávala som si to vo svojom vnútri, ako sa len dalo. 

Myslela som si, že to nie je správne a že to je zlé… 

Zároveň som sa potešila, že na istý čas odídem. Verila som, že prídem na iné myšlienky a vyvetrám si trochu hlavu. Predsa budem medzi novými ľuďmi a v novom prostredí. Prvé dni bolo všetko tak, ako malo, a ja som sa vytešovala zo všetkého nového navôkol. 

Následne som ťa stretla. Vyžarovali z teba dve veci.  Z tvojich očí išlo neskutočné dobro, láskavosť a tú druhú vec som nevedela správne pomenovať, ale vedela som, že to je niečo silné. Netuším ani ako, ale nevedomky som robila tie isté veci ako ty. 

unsplash.com

Bolo to silné, ale nešlo to zastaviť… 

Vtedy, keď mi prišlo nevoľno, bol si pri mne. Hladkal si ma po vlasoch a upokojoval si ma, že bude všetko dobré.  Moje srdce jasalo, že si tu. Bola som Bohu za tento okamih veľmi vďačná. Prekypovala som šťastím, no stále som sa bála, že robím niečo zlé. Ty si bol ten, ktorý sa o mňa staral, zaujímal, ja som ti pomáhala a to, čo som cítila, tak to bolo ešte viac silnejšie. 

Učil si ma nové veci, dával si mi rady do života, ktoré som si ihneď brala k srdcu. Veľmi mi na tebe záležalo a aj záleží. Mala som pocit, že žijem v rozprávke alebo v sne, z ktorého sa nechcem nikdy zobudiť. Mala som svojho ochrancu, vzor, svojho ocina. Tú puzzle, ktorú som hľadala, tak zapadla na to správne miesto… Rovno do môjho srdca.

Všetko sa predsa raz končí a nám dvom sa krátil čas, ktorý sme mohli byť spolu… 

Chcela som sa ťa niečo spýtať a ty si prišiel za mnou. Pravda to avšak nebola. Chcela som ťa z celého srdca objať a byť pod tvojimi ochrannými krídlami. Neváhala som a urobila som to. V posledný deň som nemala už čo stratiť. Po chvíľke si sa mi pozrel do očí a povedal si mi: „Si ako moja dcérka.“ 

Mojím telom prešiel mráz, zároveň explózia šťastia a do očí sa mi tisli slzy. Vydala som zo seba iba to, že by som chcela mať takého tatinka, akým si ty. Tvoje oči boli zahrnuté jemnými slzičkami a tie moje tiež. O to bolo ťažšie povedať „zbohom“. 

Poslednýkrát sme sa usmiali na seba a odišiel si. Verím, že sa ešte niekedy stretneme. Viem ešte jednu vec a tou je tá, že k nikomu nebudem mať také silné puto ako k tebe… Tatinko…

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Uvedomenie si pravdy hrozne bolí

Coverphoto: Photo by Toa Heftiba on Unsplash

Facebook komentáre