Neviem, kedy presne sa to stalo. Kedysi som bola iná. Spoločenská, družná, rada som trávila čas s ľuďmi. No potom sa niečo zmenilo. Niečo vo mne sa zmenilo tak veľmi, že chvíľami sa prestávam spoznávať. Nechýbajú mi rozhovory do rána a pocit, že som v prítomnosti len štyroch stien, vo mne nevyvoláva stiesnenosť, smútok ani osamelosť. Proste chcem byť sama. Úplne sama. A nemám chuť na tom niečo meniť.

Možno sa to stalo z večera do rána a možno to bol proces, ktorý sa rozvíjal dlho a postupne. No jedného dňa som už v blízkosti iných prestala vidieť to čaro. Doslova ma unavovalo, ak som sa musela s niekým stretnúť a prehovoriť s ním čo i len jednu vetu. Teraz som vo fáze, kedy čo najrýchlejšie s každým vybavím to, čo mám, a potom… Potom pre mňa neexistujú.

pinterest.com

Hoci som si kvôli tomu najprv robila výčitky, dnes to beriem ako fakt…

Prijala som túto životnú etapu ako niečo, čím si musím prejsť. Som proste radšej sama. Je to normálne. Je to v poriadku. Táto fáza musela nastať, aby som sa opäť niečo nové naučila, niečo som pochopila, pretože občas naozaj nepotrebujeme nič viac, iba ticho a momenty, kedy sa zahĺbime do seba. Kedy nás nič a nik neruší a možno pohľad na nás by na niekoho pôsobil depresívne. No ja som vtedy šťastná. Šťastnejšia ako kedykoľvek predtým.

Boli dni, kedy som sa za inými ľuďmi doslova naháňala. Brala som ich ako pevnú súčasť môjho života a nechcela som si priznať, že by to mohlo byť inak – že by raz už v mojom živote nemuseli byť. Keď si predstavím, ako veľmi som sa kedysi bála samoty, je mi až smiešne. Opäť som sa len utvrdila v tom, že sa niekedy úplne zbytočne bojíme toho, čo nám konečne vnesie pokoj do duše.

Som radšej sama, ako…

Ako by som mala tráviť čas s ľuďmi, pre ktorých neznamenám nič. Možno ma vnímali ako bábku, ktorá im spestrí ich dlhé chvíle a nudný život. No v ich pohľade som márne hľadala to, čo som tam tak veľmi chcela vidieť.

Budem radšej sama, no obklopená pravdivou samotou, akoby som mala žiť v klamlivej blízkosti niekoho, kto svoje city predstiera.

Som radšej sama, ako by som mala čeliť klamstvám, faloši a podlým detinským hrám. Pretože chtiac-nechtiac som sa do nich vždy zamotala. A to ma občas stálo veľa sĺz. Presne vtedy som stratila tie najdôležitejšie kúsky svojej duše. Tie, ktoré už nik nenasadí späť, pretože buď sa podeli kamsi do neznáma, alebo by už ku mne aj tak viac nepasovali.

pinterest.com

Som radšej sama, ako by som opäť mala začať veriť. Pretože áno… Prestala som veriť. Slovám a aj skutkom. Viem, že sa hovorí, že sa vždy máme dívať na to, čo druhí pre nás robia. Nie na to, čo hovoria. Ale i skutky môžu mať falošný základ. Môžu byť podfarbené zištnosťou či obrovskou túžbou oslepiť ma natoľko, aby som začala robiť to, čo si druhí prajú.

Nemyslím si, že som zatrpknutá…

Som len obozretná. Mám otvorené oči a hľadím na tento svet spôsobom, ktorý ma dnes chráni. Už vidím len to, čo je skutočné. Nie to, čo chcem vidieť, pretože sa mi daná predstava páči až tak, že si ju za pomoci ružových okuliarov vložím do reality.

Som radšej sama. Nateraz a uvidím dokedy. Pretože len tak mám istotu, že ma nik nesklame. Zatiaľ je to jediná možnosť, ktorú som našla a ktorá ma chráni. Možno časom dospejem do iného štádia. Možno všetko, čo ma bolí teraz, raz prebolí. No dovtedy… Sa budem spoliehať iba na seba. Budem veriť len sebe. A všetko, čo by mi dali iní, nájdem vo svojom vnútri a bude to pravdivé.

Autor: Barbora K.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Tvoje skryté hlbiny

Coverphoto: Photo by Kaitlin Shelby on Unsplash

Facebook komentáre