Aj muži majú občas zlé dni. Presnejšie také, kedy tápajú, pochybujú a prestávajú dúfať. Po niekoľkých vzťahoch a dlhých súžitiach s nežnejším pohlavím môžem podľa vlastnej skúsenosti povedať, že ženy v počte prežití takýchto dní s prehľadom vyhrávajú, ale otázky typu, či raz stretneme svoju polovičku, si v ťažších chvíľach kladú aj muži.

A ja som jedným z tých, čo sa to nehanbia priznať. Roky plynú, raná mladosť sa mi vzďaľuje každým dňom čoraz viac a ja prichádzam na to, že ma niekedy prepadne strach z toho, či ju raz nájdem. Tú moju chýbajúcu polovičku, ženu, na ktorú keď sa pozriem, poviem si, že je to tu… Že sa mi ju podarilo nájsť a ja mám vďaka nej konečne pocit, že niekam patrím, ona patrí mne a ja zasa jej.

pinterest.com

Dnešná doba je trochu zvláštna.

V mnohých ohľadoch. Zdá sa mi, akoby sme zabúdali milovať – tak úprimne a naozaj. Z celého srdca, so všetkými obetami, ktoré k láske patria. Nechcem hádzať vinu na jedno ani na druhé pohlavie. Chyby robíme všetci, muži aj ženy bez rozdielu.

Niekedy sa za iných mužov hanbím, aj keď sa ma ich skutky netýkajú, a inokedy sa zasa pri pohľade na skupinku žien pýtam, či ešte existuje aj iná… Taká, akú chcem ja, taká, čo nehľadí len na povrch a vie, že na to, aby urobila muža šťastného, jej umelé nechty nestačia.

Nerozumiem mužom, ktorí pri pohľade na svoju ženu necítia potrebu postarať sa o ňu. Zariadiť všetko tak, aby sa nemusela kvôli ničomu trápiť. Dať jej najavo, že nech sa udeje čokoľvek, budú tu vždy pre ňu a budú tak silní, ako to bude potrebné. Neuvedomujú si snáď, že práve ona je ich silou? Zabudli na to, že iba spokojná a milujúca žena je ich najlepšou vizitkou?

Nerozumiem ženám, ktoré zdieľajú motivačné citáty o pravej láske, no pritom ešte nezachytili jej celkovú podstatu. Chcú, aby si muž pred nimi okamžite kľakol na kolená, odovzdal jej kľúče od auta aj od bytu a začal hneď aj stavať rodinný dom, no ony mu nie sú ochotné dať nič. Ani teplú večeru, ani spontánne objatie, ani pár slov o tom, ako sú na neho hrdé.

Mnohým veciam nerozumiem…

Prečo je to tak, hoci každý chceme, aby to bolo inak… No chyba je podľa mňa v tom, že to vždy chceme hneď, že práve my čakáme na nejaký ten dôkaz, ktorý by nás utvrdil v tom, že áno, tomuto človeku sa môžem úplne oddať.

A keď sa stretnú dvaja ľudia, ktorí len čakajú, čo do urny hodí ten druhý, začína sa peklo. Ak sa niekto z nich náhodou aj odváži dať do vzťahu všetko, pravdepodobne natrafí na niekoho, kto ho o to všetko oberie, a jemu tak zostanú len prázdne ruky a mokré oči. Lebo veď viete, ako to funguje… Snáď nie som jediný, ktorý sa snaží a potom odchádza s plačom, aj keď sa hovorí, že chlapi predsa neplačú.

pinterest.com

Rozumiem, prečo sú na svete ľudia, ktorí už odmietajú milovať. Rozumiem, že je to preto, lebo sa popálili, a tak už na lásku ako takú ani neveria. Ale nerozumiem, prečo zákonite musia natrafiť na osobu, ktorá ešte nad svojím vzťahovým životom nezlomila palicu…

Napriek všetkému ešte stále dúfam, že ju raz nájdem.

Ženu, ktorá bude vedieť, že drámy okolo nás je dosť, a preto ju nebude vytvárať doma z maličkostí.
Ženu, ktorá z domu urobí domov.
Ženu, čo si uvedomí, že chlap k absolútnej spokojnosti nepotrebuje veľa. A už vôbec mu nezáleží na tom, či má vlasy učesané alebo či doobeda stihla kozmetičku.
Ženu, pri ktorej pocítim strach, že jej raz niekto ublíži a ja tomu nebudem vedieť zabrániť.
Ženu, ktorá mi bude vyčítať, že nikdy neodkladám ponožky do koša na prádlo, ale napriek tomu sa ku mne večer pritúli.
Ženu, čo mi v noci zoberie paplón, kopne ma do kolena a ja ju aj tak budem milovať, pretože práve o to ide…

O pocit, že sa o posteľ delím s niekým, kto ma síce občas vytáča do nepríčetna, ale navzájom si vždy vieme odpustiť drobné prehrešky, pretože máme na tomto svete iba jeden druhého, tak kašlať na tieto blbosti.

Raz ju nájdem a vtedy si poviem, že sa život ešte len začal…

Autor: Viktor

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Žene, ktorá bude moja

Coverphoto: Photo by Damir Spanic on Unsplash

Facebook komentáre