Zase sa mi potvrdilo to, že sa všetko deje pre naše vyššie dobro. Tento článok mám napísaný už asi dva týždne, ale nevedela som sa k nemu dopracovať. Respektíve, nevedela som nájsť ten správny okamih. V tom momente som to tak cítila a našla som oporu v papieri a ceruzke. Dnes sa na to pozerám s nadhľadom, silou a úsmevom na tvári… Tak poďme na to…
V poslednej dobe som s nikým poriadne nekomunikovala. Bola som uzavretá do seba a nerozumela som, prečo sa to všetko deje. Malo to však svoje opodstatnenie. Stratila som dôveru v každého, lepšie povedané dôveru v istých členov mojej rodiny. Nikomu som nič nepovedala. Mlčala som. Nechcela som a nejdem sa tu hrať na obeť.
unsplash.com
Iba to už namiesto toho ticha potrebujem dostať von…
Viem, že sa veľa vecí čistí a viem aj to, že to bude dobré, len mám potrebu to dať zo seba von. Práve v tomto momente je mojím najlepším priateľom papier, na ktorý píšem tieto riadky. Myslela som si, že moja rodina je super. Nebudem vravieť, že dokonalá, lebo nikto z nás nie je na tomto svete dokonalý a bez chýb. Verila som v to, že to, keď tu nie je môj starý otec, tak mňa, maminu, babku a krstnú to zocelí. Zostali predsa po ňom štyri ženy, ktoré ho čisto a úprimne milovali. No stal sa presný opak.
Začali sme sa hádať a navzájom sa od seba vzďaľovať. Naše egá hrali hru, kto vydrží dlhšie. Ak by šlo o niekoho iného, vymazala by som ho zo svojho života mávnutím ruky a pokračovala v písaní svojho príbehu na novej a čistej strane. Ale viete, čo urobíte so svojou vlastnou rodinou? Hlavne ak druhá strana si svoju chybu neprizná a vy ste sa bili iba za pravdu, za nič iné.
Snažila som sa najviac, ako som len vedela…
Ego šlo bokom a všetko som robila s láskou a čistým úmyslom. Bolo to však ešte horšie ako predtým. Výčitky na dennodennej báze, spánok nula bodov a stravovanie to isté. Cítila som sa smutne. Je to, ako keď vám pichnú vrúbkovaný nôž do chrbta. Kričala som, plakala som, hnevala sa, ale márne. Nič nepomohlo. Mrzelo ma, že najbližší ľudia sa vám otočia chrbtom a už to nie sú tie osoby, aké bývali kedysi. Hlavne ma to najviac bolí pri mojej starej mame, ale nedám na sebe znať absolútne nič.
unsplash.com
Ľúbim ju veľmi, no zmenila sa. Pozriem sa jej do očí, ale nevidím tam už tú lásku, silu, radosť, to, čo tam bolo kedysi. Stráca sa z nej to čaro. Ak som si niekedy nedala povedať, ju som vždy počúvla. Bola pre mňa takým menším bohom na Zemi. Ochladlo to aj z mojej strany a stále hľadám odpoveď na to, aký postoj k tejto celej situácii mám zaujať.
Potom príde moment, kedy sa prestanete snažiť…
Neurobí to s vami nič. Jednoducho povedané, rezignujete na plnej čiare. Prijmete tú celú situáciu tak, ako je. Vaším vnútrom už nič nepohne. Pocítite pokoj, ktorý vám prinesie na druhej strane zvláštne pocity. Nebudete následne cítiť nič a takto sa to bude dookola striedať. Viem, že sa nachádzam v uzdravujúcej fáze a že čas zahojí všetko. To, v čo najviac verím a čo si moje srdce najviac praje, je, aby som jedného dňa mala rodinu, v ktorej nás takéto „vzťahy“ budú obchádzať.
Autor: Anonym
Coverphoto: Photo by shahin khalaji on Unsplash
