Spomínam si na dni, kedy sa môj život otriasal v základoch. Dotklo sa ma každé slovo, cítila som na sebe každý pohľad, ktorého som sa nedokázala zbaviť ani dlho potom, ako sa dané stretnutie skončilo. Váhala som, zasypávala sa pochybnosťami o tom, či som dosť dobrá, trápila som sa, keď sa niektoré vzťahy pokazili… No čo bolo najhoršie, chcela som všetko meniť. Chcela som o problémoch diskutovať, všetko si so všetkými vysvetliť a nerešpektovala som, že niektoré vzťahy jednoducho nie sú večné, a v tom najhoršom prípade… Nikdy som ich vzťahmi ani nemala nazývať.
Vlastne som sa len doprosovala. Všemožnými spôsobmi som prosila druhých, aby zostali, hoci som tým zosmiešňovala samu seba. No vtedy som to nevidela. Potrebovala som získať čas, odstup a vyliečiť sa z lások, ktoré boli skôr neláskami. Vtedy som videla len strach, ktorý ma ovplyvnil vždy, keď som si pripustila, že môžem niekoho stratiť.
pinterest.com
A tak som roky žila v omyle…
Myslela som si, že potrebujem všetkých, čo mi doteraz skrížili život. Že to bez nich nezvládnem a stanem sa nikým. No to, čo som v skutočnosti potrebovala, bolo konečne pochopiť, že ak nestratím seba, nič nie je stratené…
Pochopila som, že život nemusí byť vždy len náročná túra cez skaly a pusté lesy, no môže byť i prechádzkou v ružovej záhrade, ak sa pustím tých nesprávnych ľudí. Ak sa nebudem snažiť zachrániť to, čo si namiesto záchrany zaslúži skôr zabudnutie. Ak si uvedomím, že zobrať niečo z kratšej cesty dokáže byť obrovskou úľavou.
Vieš, to, čo dotvára náš svet, nie sú ľudia ani zážitky s nimi. Je to pocit, ktorý si kvôli nim v duši ponecháme. A tak namiesto toho, aby si sa snažila meniť druhých a meniť to, čo sa s nimi stalo, zapracuj na inej zmene.
Snaž sa zmeniť dopad na tvoje srdce…
Nechci, aby sa iní zmenili, aby sa niečo pokazené napravilo. Nepros, nedokazuj, nečakaj. Maj svoj smer a sleduj, kto dlhodobo kráča vedľa teba rovnakým tempom bez toho, aby si to musela siliť. Aby si ty musela kvôli niekomu zastavovať či odbočovať a potom sa vracať späť, no už sama. Život totiž nie vždy potrebuje naše úsilie. Potrebuje voľnosť a to, aby sme mu dôverovali.
pinterest.com
Naučila som sa zatvárať dvere, odhadzovať kľúče a všetko, čo ma dovtedy trápilo, nechať pred nimi. Pochopila som, že ľuďom svedomie do duší nenalejem a že ak ho tam raz nemajú, ich skutky, ktoré ma zranili, sú o nich, nie o mne. Dnes už viem, že život je krátky na to, aby som strácala seba kvôli niekomu, kto sa ešte doposiaľ nenašiel. Vybudovala som si pevnosť, za ktorú nič zlé neprenikne, a viem, že je to najlepšie rozhodnutie môjho života.
A raz, keď sa prestaneš trápiť kvôli maličkostiam, zistíš, že toto je ten pocit, ktorý si dovtedy hľadala. Pochopíš, že tú slobodu a ten pokoj si mylne vyhľadávala v druhých ľuďoch, nie sama v sebe. Že si len márne čakala, kým ti to dajú iní, no pozabudla si na to, že ak sa máme v živote predsa len o niečo snažiť, tak je to toto… Naučiť sa veľa vecí nechať ísť a nevracať sa k nim.
Niekedy láska nie je ten najkrajší cit. Občas tým najkrajším pocitom je mať všetko v paži…
Coverphoto: Photo by christian ferrer on Unsplash
