Poznáte ten pocit, keď sa pozriete do minulosti a poviete si, ako veľmi vám bolo dobre, no vy ste to vtedy vôbec nevideli? Stále ste si hľadali nejaké dôvody, prečo nebyť šťastným, prečo si neuvedomiť, že vás nič vážne netrápi? Tak ten práve prežívam ja… Pred mesiacom by som na otázku ako sa máš odpovedala, že môže byť lepšie. Že stále je toho veľa v práci, že som stále viac a viac unavená, že ešte nemám to alebo ono… A dnes si vravím, že čo ma, sakra, tak veľmi štvalo… 

Prečo som sa netešila ako blcha z toho, že ma netrápi nič vážne, len všedné maličkosti, ktoré ku nekompromisnému kolobehu života proste patria a vôbec nie sú zložité ani závažné. To len my v nich hľadáme problémy, pretože žiadne vážnejšie zatiaľ nemáme.

unsplash.com

Dnes si uvedomujem, že som mala povinnosť byť vtedy šťastnou…

Pretože prišli vážnejšie problémy a tak veľmi by som si želala, aby ma znovu trápili a unavovali všetky tie maličkosti, čo predtým. Dnes som si istá, že by netrápilo nič z toho. Lebo som práve pochopila, že som sa trápila úplne zbytočne. Možno takí my ľudia sme – pocit, že niečo nie je v poriadku, nás robí živými. Možno by nás sladká spokojnosť nikam neposunula, a preto si stále vytvárame vo svojom vnútri nepokoj.

Len nedávno som pochopila, že nič nie je večné. Že všetko sa raz skončí a tie najväčšie samozrejmosti obzvlášť. Už som si uvedomila, že ma čakajú momenty, kedy o všetky tie samozrejmosti prídem. A to ma, priznám sa, ponorilo do obrovského smútku. Mám výčitky, pretože až veľké rany mi ukázali, že znepokojovať sa kvôli tým malým nemá žiaden význam.

unsplash.com

Raz stratíme tak veľa…

Stratíme blízkych, pretože život taký jednoducho je. Podlomí sa nám zdravie, budeme nútení spomaliť. Od niektorých ľudí odídeme my, iní zasa odídu od nás. Postupom času už nič nebude také, aké to bolo predtým. Ak aj my zostaneme stagnovať na jednom mieste, všetko navôkol sa bude hýbať vpred, ku svojmu koncu. Depresívne, však? Keď sa to vysloví takto na rovinu, nie je to nič pekné. Tak prečo potom prežívame smútok, keď sa zatiaľ nič z toho nedeje?  

Raz stratíme tak veľa… A našou úlohou je vážiť si to aj predtým, ako pochopíme, že aj tie najväčšie samozrejmosti sú pominuteľné. Raz stratíme niekoho, kto bol pri nás od nášho narodenia, ale úprimne… Koľkokrát za život sme si našli čas a povedali si, že pokiaľ túto osobu ešte máme, je nám ponúknuté obrovské šťastie? 

Raz stratíme tak veľa. Tak, prosím, žime tak, aby sme si, keď sa to raz stane, mohli povedať, že si nemáme čo vyčítať.

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nová šance

Coverphoto: Photo by Lua Valentia on Unsplash

Facebook komentáre