Spomeň si na chvíle, kedy sa zo vzťahu stal priestor, v ktorom musíš všetko ukrývať. Miesto, kde sa nemôžeš odhaliť celá, kde nie je možné odkryť svoj strach, všetky svoje myšlienky, každý kúsok z teba… Spomeň si na to, aké skľučujúce bolo žiť s niekým, s kým si to nebola ty, pred kým si si nemohla dovoliť byť sama sebou. A možno na to, milá žena, ani spomínať nemusíš. Možno tým práve žiješ…
Potom ti chcem len pripomenúť, že takýto život ťa môže zradiť. Viac, ako si myslíš a oveľa jednoduchšie, ako by si predpokladala. Áno, veľmi rýchlo ti takéto žitie môže našepkať, že si nič iné nezaslúžiš. Pretože ak dlho žijeme v niečom, čo nám ubližuje, začneme mať pocit, že je nám to súdené, a prestaneme si uvedomovať, že to nie je v poriadku.
unsplash.com
To je dôvod, prečo ti dnes píšem…
Píšem ti preto, aby si sa prebrala z tej temnoty, ktorá ťa obklopuje. Prosím, zažni ten posledný živý kúsok tvojho srdca a dovoľ mu, aby ti posvietil na cestu. Na cestu von zo vzťahu, v ktorom sa musíš skrývať, v ktorom ti je vyčítané to, čo by iný muž na tebe miloval.
Prosím, precitni a dovoľ si znovu žiť. Nezabúdaj, že zdravá láska takto vyzerať nemá. Nemá ťa ničiť každý spoločne prežitý okamih, nemáš pociťovať stiahnutý žalúdok, keď sa on vracia domov. Nemôžeš zaspávať s tvárou otočenou k stene a nemôžeš sa tváriť, že spíš, ak ho počuješ vchádzať do spálne. Nie je v poriadku, ak ti odľahne, keď ho vidíš odchádzať a v duchu začneš počítať, koľko hodín sladkej slobody máš do jeho návratu.
Toto skutočne nie je život. Toto nie je ani šťastie a ani láska. Takto totiž vyzerá väzenie, nie domov. Takto vyzerá rezignovanie, nie chuť vybudovať si bezpečný prístav.
Možno si povieš, že si len lásku idealizujem…
A že tak ako ty žije väčšina párov. Možno si povieš, že je v poriadku spadnúť do bolestivého stereotypu, navzájom sa odcudziť a začať cítiť nepochopenie. Možno si hovoríš, že spoločne prežité roky prinesú aj sklamania, bolesť a pocit, že ťa ten druhý zradil. Že to k láske tak nejako patrí a dúfať v opak, veriť, že všetko bude stále ružové, je utópia. Lenže na to ti môžem povedať len jedno… Nie je to pravda.
V skutočnej láske sa bolesť delí, nie násobí. Zo sklamaní sa musíte otriasť spolu, nie každý zvlášť. V skutočnej láske to funguje tak, že ak má slzy v očiach jeden, automaticky sa zjavia aj v očiach toho druhého. V skutočnej láske by si neplakala osamote. Nebála by si sa prehovoriť o tom, čo ťa zranilo. Nemala by si pocit, že je to on versus ty. Boli by ste to „vy“ – dvaja ľudia, ktorí bojujú spolu, nie proti sebe.
pexels.com
Prosím, premýšľaj nad mojimi slovami…
Dovoľ si aspoň uvažovať, že by si raz mohla byť šťastná. Milovaná, rešpektovaná a vnímaná. Dovoľ si priznať, že tam vonku je niekto, komu chýba presne to, čo si ty dávno zavrhla. A ak to dokážeš, si len kúsok od okamihu, kedy stretneš človeka, ktorý ti dá to, čomu už neveríš.
Raz stretneš niekoho, pred kým nič neskryješ… Vycíti tvoj smútok, aj keď sa oň s nikým nepodelíš. Bude vedieť, čo ťa práve zranilo, a nikdy sa ťa otrávene nespýta, čo ti je, pretože nikdy neprestane vnímať všetky maličkosti, ktoré dotvárajú tvoj život. Bude to vedieť… A vtedy si povieš, aké hlúpe bolo zostávať vo vzťahu, v ktorom si dotyčný nikdy nevšimol, akú veľkú bolesť ti spôsoboval. Aké hlúpe bolo trpieť potichu s niekým, koho skutočnou prioritou nebolo vaše spoločné šťastie.
Autor: Laura L.
Coverphoto: pexels.com
