“Každá bolesť učí dušu rásť” – Spieva sa v jednej piesni. Ono to tak asi aj bude. Veľa bolesti a veľa sklamania nás robí obrnenými. Všimli ste si však, že čím dlhšie ste nepriestrelnými, tým silnejšie údery človek dostáva? Čím viac sa sústredíte na ochranu vlastného ja, tým väčšiu pozornosť sústredí opačná strana na poriadny, neľútostivý kopanec. Robia to naschvál? Má niekto tam hore v zozname povinností sťažovať nám existenciu? Kto to vymyslel? Je to ako s rezistenciou na antibiotiká. Ak vás popadne akási choroba, dostanete na ňu účinné antibiotiká. Ak sa však u vás spomínaná choroba neustále objavuje, ten istý druh antibiotík po čase prestane pôsobiť a vy sa naň stanete rezistentnými. A to by si človek myslel, že to spolu vôbec nesúvisí. Lenže súvisí ešte viac ako by ste si mohli myslieť. Ja som to spoznala na sebe.

Kým som fungovala v štýle “daj všetko a nežiadaj nič” bola som strašne zraniteľná. Bola som mladučká, hlúpučká a naivná. Tak strašne opantaná láskou, že som bola ochotná na jej hrane stáť aj hodiny a balansovať nad priepasťou bolesti. Neuvedomovala som si tú zraniteľnosť. Tú hlúposť, ktorou som disponovala. Tú naivitu, ktorá ma obklopovala. Až do prvého pádu.

Zrazu sa niečo v mojej hlave rozsvietilo ako žiarovka, ale potom zase zhaslo. Môj mozog sa snažil pretlačiť dopredu tie lúče spomedzi slepej lásky a ukázať mi, že robím chybu. Tie lúče však boli také silné a ostré, že mal veľmi slabú šancu. Takto to išlo roky. Pád za pádom na úkor svojej vlastnej hlúposti. Doudierané kolená, lakte, v neposlednom rade duša. Opakovali sa všetky tie isté zranenia. Tie isté sklamania. Mala som pocit, že mi niečo kríži cestu za láskou. Aj krížilo. Môj vlastný rozum sa mi snažil otvoriť oči, ale nedokázal to. Každým dňom bol bližšie a bližšie, ale stále to nebolo tak blízko, aby som to videla. Až do poslednej rany. Vtedy to prišlo.

Zrazu sa moje vnútro vznietilo ako fakľa. Akoby som zvnútra celá horela. Vybuchla som ako časovaná bomba a všetko preniklo. Každý jeden úder ma zabolel akoby to bolo “poprvé”. Pálilo ma každé jedno klamlivé slovo. Každý jeden falošný sľub. Vtedy som si uvedomila, že z “dať všetko a nežiadať nič” je zrazu “dala maximum, no nedostala nič”. Svet sa zmenil. Už som nebola to isté dievčatko ochotné splniť mužovi, čo mu na očiach vidí. Dávala som si pozor.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Obdivuj sa. Bav sa. Ži!

Odrazu pre mňa bolo jednoduchšie fungovať štýlom “dať úsmev za lásku, lásku za úsmev”. Dávala som len toľko, koľko mi dali iní. Neplytvala som časom ani schopnosťami. Vážila som si viac samu seba. Bola som opatrná. No aj tak si bolesť našla svoju cestu a znova som vzbĺkla. A znova. A znova. A znova.

Dospela som do fázy “nedám ti nič, keď mi za nič nestojíš”. Nedala som. Fungovala som spôsobom mne samej

odporným, no fungovala. Bolo to pre mňa ochranným štítom. Prízvukovala som si, že muž, ktorý nebude schopný “dať mi všetko a nežiadať nič” ma nebude hoden. Naschvál som si vytvorila vidinu “neexistujúceho muža”, aby som sa chránila. Aby som už nikdy nemusela tak horieť ako naposledy. Aby som už nikdy necítila tie údery. Aby som bola imúnna voči všetkým vírusom a aby som už nebola odkázaná na ďalšie a ďalšie antibiotiká.

Vytvorila som si typ muža, o ktorom som si myslela, že nejestvuje. Bude ma milovať. Bude ma hýčkať. Bude mi veriť. Bude ma strážiť ale nebude zakazovať. Bude ma liečiť, keď budem chorá. Nebude mi oponovať, keď budem mat pravdu. Bude mi dôverovať. Nebude mnou manipulovať. Bude ma chrániť len do výšky mojej zraniteľnosti. Bude mi oporou. V skratke – nebude existovať. Tohto druhu muža som sa nemusela báť. Vedela som, bola som si istá, že taký muž neexistuje. Bola som si istá, že už ma nič nemôže zraniť. Že už sa nikdy nespálim. Že už nikdy nezažijem tie hrozné rany na duši.

A práve vtedy, keď som si myslela, že som MacGyver, Xena, Kung Fu Panda, Herkules a dalších asi 30 obrnených hrdinov dokopy, to prišlo. Stretla som ho. Návod na to, ako byť znova zraniteľnou. Presne vo chvíli, keď som si myslela, že už v mojom brnení nie je žiadna štrbina. Práve vtedy som objavila jednu obrovskú. Stála predo mnou a veselo sa usmievala. Doteraz sa usmieva. To je ten moment, ktorý vyhľadávajú ľudia za peniaze. Adrenalín, ktorý vám dáva pocit radosti. A pre mňa – znova tá spomínaná rezistencia. 

coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre