Nikdy som nemala pocit, že v mám rodičoch tých najlepších priateľov. Náš vzťah bol vždy akýsi… Kostrbatý. Raz hore a raz dole. Svetlejšie chvíľky striedali tie poriadne temné.
Na detstvo mám len pár pekných spomienok, kedy ma opantal pocit, že je všetko tak, ako má byť, no za to tie nepekné momenty neviem doteraz vyhnať z hlavy. A myslím si, že aj to nás ako si odcudzilo…

Cez mnohé sklamania som sa v dospelosti musela preniesť sama a o niektorých z nich oni doteraz ani netušia. Je medzi nami akýsi prázdny priestor, cez ktorý sa mi nikdy nepodarilo preklenúť. 

Roky som sa trápila, hnevala sa na nich aj na seba, cítila som sa ako tá, ktorá nestojí vlastným rodičom o kúsok pochopenia. Pocit viny, výčitky, snaha to zmeniť vystriedaná túžbou zahodiť všetku minulosť za hlavu… Preplakané noci, pocit zrady a sklamania, a áno, v mojej mysli padali aj otázky typu: Prečo práve ja?

unsplash.com

No aj z tohto obdobia som musela „vyrásť“…

Potrebovala som sa tým zdeptať natoľko, že ma prestalo baviť trápiť sa nad rovnakými vecami, pri ktorých som riešenie nikdy nenašla. Potrebovala som na vlastné oči uvidieť, že nech ja urobím čokoľvek, stále to bude rovnaké. Stále si nebudem mať čo povedať s otcom a s mamou si budeme stále vzdialené. Niekto by možno povedal, že som potrebovala „len“ rezignovať.

Úlohy medzi nami, medzi mnou a rodičmi, sa vystriedali a karty boli nanovo rozdané. Už sme dospelí všetci a čoraz častejšie potrebujú pomoc oni odo mňa. Tak ako mali kedysi oni zodpovednosť za mňa, ja mám dnes zodpovednosť za to, aby som v dospelosti s chladnou hlavou konečne pochopila náš vzťah. 

Ten, ktorý nie je ukážkový, idylický a nikdy sa nevyvíjal podľa mojich predstáv. Ten vzťah, ktorý sa tak líši od vzťahov, aké majú s rodičmi moji rovesníci. Ten vzťah, ktorý mi do života nedal pekný vzor a ja som v ňom v puberte stratila samu seba. Ten vzťah, ktorý je plný spomienok, čo by som z pamäti najradšej vymazala.

unsplash.com

Uvedomila som si však jednu vec…

Neviem, čo moji rodičia prežili predtým, ako som prišla na svet ja.
Neviem o ich chybách, o momentoch, o ktorých nikomu nepovedia, no v kútiku duše ich neustále trápia.
Neviem, o čom snívali v mojom veku a ako sa cítia teraz, ak sa im všetko nepodarilo dosiahnuť.
Neviem, či tiež občas cítia výčitky alebo už dávno nežijú vo svete citov.
Neviem, čo zažívali oni, keď boli ešte deťmi, netuším, aký vzor im život doprial.
Neviem, kedy ich život zlomil natoľko, že sa mu poddali, a či vlastne…
Neviem o nich takmer nič, hoci sú to moji rodičia.

No viem jednu vec… Viem to, ako mňa ovplyvňuje všetko, čo som zažila. Viem, že občas poviem to, čo povedať nechcem, a dlho si to potom vyčítam. Viem, že sú chvíle, kedy samu seba nespoznávam a pýtam sa, prečo reagujem tak, ako reagujem. A viem, že pre iných je tiež ťažké pochopiť ma. Veď ja sama si občas ešte stále nerozumiem, tak prečo im mám potrebu niečo vyčítať?

A to ma primälo k tomu, aby som sa prestala trápiť pre veci, ktoré nezmením…

Pretože vzťah s mojimi rodičmi nemôžem hodiť za hlavu. Nemôžem sa tváriť, že neexistujú, pretože aj keby sa mi to na chvíľu podarilo, čoraz častejšie by som sa pristihla pri tom, ako o nich premýšľam. Sú to moji rodičia. Mama a otec. A rovnako ako aj ja, aj oni sa strácajú v sebe, v ich vzťahu, vo svete, v láske, v hneve, v emóciách, ktoré nevedia skrývať alebo naopak dávať najavo.

Nezmením ich… Pokúšala som sa o to. Chcela som dokonca zmeniť aj seba. No nikdy sa mi nič z toho nepodarilo. Jednoducho som pochopila, že sa trápim pre niečo, čo neviem ovplyvniť. Tak prečo by som v tom mala pokračovať? Neškodím tým len sebe?

Vzťah s nimi by som prirovnala k slobode, ktorá ma kedysi väznila. K pádu, ktorý ma naučil lietať. K nepochopeniu, vďaka ktorému som dnes chápavejšia. K bolesti, čo je podložená láskou, ktorú som musela dlho hľadať. K láske, ktorá je občas trpkejšia, ako by som čakala. K porozumeniu, ktoré som celý život očakávala od nich, no na to porozumenie vychádzajúce zo mňa som zabudla…

unsplash.com

Sú vzťahy, ktoré nezmeníme…

To je fakt. Sú vzťahy, ktoré nás trápia, deptajú, nútia zahryznúť si občas do jazyka. Točíme sa v nich ako na pokazenom kolotoči. Riešime ich, no k našej spokojnosti ich nikdy nevyriešime. A verte či nie, mňa toto uvedomenie už vôbec nebolelo. Poskytlo mi úľavu, že už viac sa snažiť ani trápiť nemusím. 

S najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebudem mať v mame najlepšiu priateľku. Nikdy jej nezavolám ako prvej, keď sa budem vracať z nevydareného rande. Naše rozhovory sa budú niesť v neosobnom duchu a nikdy sa k sebe nepriblížime bližšie, ako by som chcela. Pretože to jednoducho nejde. Je taká, aká je, a láska bola pre ňu vždy veľkým tabu.
Nikdy v otcovi neobjavím žiadneho ochrancu. Nikdy sa neho nepozriem ako na svoj najväčší vzor. Navždy bude medzi nami hlboká priepasť. Avšak čiastočne som ju zmenšila tým, že som ju akceptovala.
Vždy budem mať pocit, že veľa vecí pokašľali. Vždy ma niektoré spomienky poriadne zabolia. Ale už tú bolesť nechcem znásobovať výčitkami.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Slová od Alison Malee, ktoré vás prinútia zamyslieť sa nad všetkým, čo vás v kútiku duše trápi

Čo bolo, to bolo. Robíme chyby, sme ľudia… Už to nemá zmysel trápiť sa. Už som ich prijala takých, akí sú, a je to to najlepšie, čo som kedy vo vzťahu k nim urobila.

Coverphoto: Photo by Darius Marshall on Unsplash

Facebook komentáre