„Za nesprávnymi vzťahmi nie je žiadna čierna mágia, osud či Boh, ktorý by nás chcel trestať. Ale mnohokrát ich k sebe privoláme strachom, ktorý si vo vnútri roky nevedomky pestujeme.“

Myslím si, že strach je v týchto dňoch veľmi aktuálnou „témou.“ Z času na čas totiž prepadne každého z nás, nech už má akúkoľvek príčinu. A práve preto sme sa rozhodli „venovať mu“ náš najnovší rozhovor.

Ako respondentku sme si vybrali našu čitateľku Silviu, ktorá je na začiatku štúdia psychológie. Má význam bojovať so strachom? Zohráva v našom živote aj nejakú dôležitú úlohu? Aké pocity sa so strachom nesú ruka v ruke? Kedy je strach prínosom a kedy záťažou? A bol by život bez strachu bezpečný?

Tieto aj mnohé iné otázky sme sa Silvii rozhodli položiť. Veríme, že po prečítaní jej slov a rád pochopíte, že tam, kde je strach, občas môžu vznikať aj krásne veci. Len je dôležité počúvať seba a rozlíšiť, kedy nám strach alebo úzkosť prerastajú cez hlavu.

unsplash.com

♥ Silvia, na začiatok by sme asi mali povedať, čo to strach vlastne je…

Strach je pocit, ktorý vzniká v nás na základe situácií, ktoré prežívame, pozorujeme alebo si ich predstavujeme. Môže byť opodstatnený aj úplne iracionálny, môže mať tisíc podôb a je zradný v tom, že sa dokáže prejavovať i pomocou úplne iného pocitu – v niektorých prípadoch napríklad aj silným a neovládateľným hnevom. Vtedy je ťažké pochopiť, čo sa v nás odohráva, a tak sa nám v živote dejú veci, ktoré nám žitie komplikujú.

Aj žiarlivosť či tréma sú len strachom pretaveným do inej emócie alebo stavu. 

♥ Takže je možné, že aj v niektorých situáciách cítime v skutočnosti strach, no neuvedomujeme si to, pretože je prekrytý inou emóciou?

Samozrejme… Vždy, keď prestávame sami sebe rozumieť, hľadajme v sebe najprv strach. Tento jav je veľmi častý a deje sa aj študovaným psychológom alebo psychiatrom s dlhoročnou praxou. Aj žiarlivosť či tréma sú len strachom pretaveným do inej emócie alebo stavu. 

Rovnako je to aj s príliš silnou hanblivosťou – jedinec sa bojí napríklad prehovoriť nahlas vo väčšom kolektíve a prejaviť svoj názor. No neurobí to nie preto, že by bol hanblivý. V skutočnosti má len strach, že nebude pochopený, že ho ostatní za jeho názor odsúdia, a tak radšej mlčí. Podobných príkladov by som mohla vymenovať stovky. Dokonca aj niektoré vzťahy drží pri živote len skrytý strach premenený na mnohé iné charakterové vlastnosti. 

Nízke sebavedomie, neschopnosť nadviazať nový vzťah, pocit, že si nič krajšie nezaslúžim – to všetko možno nazvať strachom zo života ako takého.

unsplash.com

♥ Napríklad strach z osamelosti alebo z toho, čo bude, ak sa dvaja ľudia rozídu?

Tento typ strachu, ktorý si spomenula, je skôr obavou a ak prižmúrim obe oči, môžem povedať, že nie je skrytý hlboko v nás a na nič iné sa veľmi nehrá. Ale máš pravdu, aj takéto strachy spájajú dvoch ľudí a mnohokrát sú, bohužiaľ, jediným spojivom. Skôr som však mala na mysli vzťah, v ktorom napríklad žena zostáva s mužom, ktorý jej lásku prejavuje veľmi málo alebo vôbec, no ona si myslí, že predsa len o skutočnú lásku ide. Ľudia tomu často, keď zvyknú precitnúť, hovoria, že žili v čudnom sebaklame.

V takýchto prípadoch sa žena nevie vyrovnať so svojimi strachmi, ktoré ju nútia tváriť sa, že ona stále miluje a je ním milovaná. Nízke sebavedomie, neschopnosť nadviazať nový vzťah, pocit, že si nič krajšie nezaslúžim – to všetko možno nazvať strachom zo života ako takého. Dôsledkom toho zostáva s človekom, s ktorým sa trápi, no zároveň túto frustráciu sama pred sebou zakrýva láskou, a to až do takej miery, že sama verí tomu, že je zamilovaná.

Strach treba pochopiť a nájsť jeho príčinu.

♥ Takže strach je komplexnejší, ako si sprvoti myslíme?

Ak sa nebavíme o racionálnom strachu, teda napríklad o situácii, kedy tvárou v tvár stojíme v lese voči medveďovi, vo väčšine prípadov ide o strach, ktorý nie je len jedným pocitom. Práve preto nie je rozumné ho potláčať, pretože sa ho takýmto spôsobom nikdy nezbavíme. Strach treba pochopiť, nájsť jeho príčinu a presvedčiť sa, že ho cítime bez akéhokoľvek dôvodu, pretože väčšina našich strachov je naozaj zbytočných.

Nie je to ľahký proces, pretože človek vtedy začína spoznávať sám seba. Na povrch sa vyplavujú aj nepríjemné spomienky, v ktorých sa musí trochu „porýpať“, čo len málokedy dobrovoľne urobíme. No výsledky stoja za to. Život v iracionálnom strachu si totiž nezaslúži nik z nás, a tak je našou povinnosťou vypátrať jeho dôvody.

Strach môže byť naším hnacím motorom, výstrahou, akú práve potrebujeme, ale aj bacharom, ktorý nás väzní v jednej cele.

unsplash.com

♥ Je v poriadku, že sa človek bojí?

Strach je normálny, teda aj to, že sa bojíme, je úplne prirodzené. Nemali by sme sa báť toho, že sa budeme báť. Už len samotná veta je trochu nezmyselná a rovnako je to aj v praxi. Ak sa bojíme strachu, podporujeme jeho rozmach, a tým len prispievame k ďalšiemu strachu. Nevedomky ho živíme namiesto toho, aby sme ho pochopili, rozanalyzovali a postavili sa mu čelom. Takto nasadneme na kolotoč, z ktorého po čase nemožno vystúpiť. Je v poriadku báť sa. Ale nie je v poriadku zatajovať si, že sa bojíme. Ignorovať strach je totiž omnoho nebezpečnejšie, ako sa mu postaviť zoči-voči.

Často sa stretávam s tým, že už malé deti rodičia vedú k tomu, aby strach ignorovali, prípadne sa im zaň doslova vysmievajú. Už si veľký, prečo sa toľko bojíš? Pozri, ostatné deti sa neboja… Toto však nie je dobrá cesta, z takého dieťaťa vyrastie človek, ktorý bude svoj strach celý život popierať a ten sa bude prejavovať všakovakými nepríjemnými spôsobmi. Na strach však máme nárok v akomkoľvek veku a to posledné, čo by sme mali urobiť, je hanbiť za to. Skôr namiesto toho, aby deťom ukazovali, že báť sa nie je normálne, skúsme ich jemne popohnať k tomu, aby sa odvážili svoj strach prekonať.

Samotný strach v našom živote zohráva veľmi dôležitú funkciu – chráni nás, no jeho ochrana by nemala byť nadmerná. Je to emócia, ktorú možno prirovnať k fyzickej bolesti. Aj tá je síce nepríjemná, ale vďaka nej vieme, že čosi v našom tele nie je v poriadku a vyžaduje si pozornosť, nápravu alebo liečbu. Keď strach cítime, spozornieme, zastavíme sa, možno urobíme aj krok vzad, čo je niekedy veľmi užitočné.

Ak by sme strach nevedeli cítiť, veľmi ľahko by sme sa ocitli v nebezpečenstve – rovnako ako pri predstave, že by sme nedokázali cítiť bolesť. Vyšli by sme po autonehode z vozidla nevediac, že máme pomliaždené vnútorné orgány, normálne by sme fungovali ďalej a o pár hodín by sme umreli, pretože by sme nevedeli, že potrebujeme lekárske ošetrenie. Strach, presne ako bolesť, je signálom, že musíme spozornieť.

Takže je úplne v poriadku, ak sa bojíme, no vieme nad strachom prevziať kontrolu a určiť mu isté hranice. Mal by ustúpiť okamžite potom, ako vyjdeme zo situácie, ktorá nás rozrušila. Strach môže byť naším hnacím motorom, výstrahou, akú práve potrebujeme, ale aj bacharom, ktorý nás väzní v jednej cele. Je len na nás, ktorú možnosť si vyberieme.

unsplash.com

♥ Avšak to, že strach odíde spolu so situáciou, ktorá ho v nás vyvolala, sa niekedy nedeje…

Deje sa to len vtedy, ak sa s touto situáciou, vysporiadame a ukončíme ju. Buď je za nami, alebo sa zmierime s jej dôsledkami. No ty máš asi na mysli iný strach – taký, ktorý cítime neustále, opakuje sa, ovplyvňuje nás a nevieme ho vyhnať z hlavy, aj keď nečelíme žiadnej mimoriadnej situácii. V takom prípade je pravdepodobné, že hovoríme skôr o úzkosti alebo o jednej z úzkostných porúch.

♥ Aký je rozdiel medzi strachom a úzkosťou? Zamieňajú si ich ľudia často?

Áno, nesprávne rozoznanie strachu od úzkosti je pomerne časté a zväčša vedie do ešte väčších problémov. Najlepšie rozdiel vysvetlím nasledovne – strach je len jedným zo symptómov úzkosti, pričom jej škála môže byť rôznorodá. Úzkosť je aj mierne rozrušenie alebo pocit slabšieho vnútorného diskomfortu, no rovnako sa úzkosť môže prejaviť aj silným panickým atakom, ktorý sa podobá na kolaps celého organizmu. Úzkostných porúch je mnoho. Každú jednu treba správne pomenovať, vďaka čomu je možné ju liečiť alebo odstrániť.

Najľahšie je však úzkosť od bežného strachu rozlíšiteľná vďaka telesným prejavom. Človek, ktorý práve prežíva atak úzkosti či panický atak môže pozorovať aj tieto symptómy – zrýchlené dýchanie alebo naopak pocit, že sa nemôže nadýchnuť, triaška, žalúdočná nevoľnosť, telesná slabosť, náhle búšenia srdca aj v pokojovom stave, potenie a mnoho ďalších príznakov.

Často sa stáva, že miera telesných príznakov je tak vysoká, že si človek všíma iba tieto symptómy, dôsledkom čoho končí v nemocnici žiadajúc o urgentné vyšetrenie. Neraz si myslí, že má infarkt alebo umiera. Neuvedomuje si, že problém je vo vnútri duše, nie v tele.

V detstve zbierame všetko, čo ako dospelí vo svojej duši nachádzame.

unsplash.com

♥ Má úzkosť nejakú príčinu, ktorú vieme pomenovať?

Ukázať na konkrétnu situáciu a povedať, že máme vinníka, ktorý v nás úzkosť spustil, nie je možné. Úzkosť je duševné ochorenie, a preto ako všetky iné psychické choroby, ani táto nemá jednu konkrétnu príčinu.

Väčšinou ide o súbor viacerých príčin. Veľkú úlohu tu zohrávajú genetická predispozícia, biologické aj psychologické faktory. Veľmi častým spúšťačom je aj dlhodobý nadmerný stres, ktorý naruší hormonálnu hladinu v mozgu. Rovnako tiež treba spomenúť i rodinné prostredie, v ktorom jedinec vyrastal. V detstve zbierame všetko, čo ako dospelí vo svojej duši nachádzame.

♥ Takže asi nie je možné prísť za človekom, ktorý má, povedzme, panický atak, a povedať mu: „Upokoj sa…“

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Rozhovor #12 – @somfeministka – nielen o tom, čo je to feminizmus

Presne tak, no veľa ľudí tomu nerozumie a zvykne si myslieť, že dotyčný preháňa, prípadne ho považujú za človeka neschopného vyrovnať sa so svojím životom. No tento postoj je mylný. Nie je správny, úctivý a už vôbec nie empatický. Ani za dolámaným človekom neprídeme a nepovieme mu, aby sa zbavil sadry, zahodil barly a kráčal za nami.

Úzkostného človeka pohltia predstavy, ktoré sa väčšinou nikdy nenaplnia.

♥ Ako prebieha úzkostný stav v praxi?

Ak nejde o niektorú z úzkostných porúch, ale konkrétne o úzkosť, zväčša to prebieha nasledovne… Človeku začne byť akosi ťažko – buď na duši, alebo na tele. Môže sa začať triasť, pociťovať problémy s dýchaním, pozorovať zmeny tepovej frekvencie, alebo prvotné symptómy prebiehajú iba v jeho mysli, ktorá nekontrolovateľne pripravuje všemožné hrôzostrašné scenáre.

Vybavujú sa mu napríklad predstavy o smrti – buď jeho vlastnej, alebo smrti rodinných príslušníkov, ktorých autentickosť postupne naberá na sile. Katastrofických scenárov je mnoho, no všetky spája nízka pravdepodobnosť, že sa stanú skutočnými. Úzkostného človeka teda pohltia predstavy, ktoré sa väčšinou nikdy nenaplnia.

unsplash.com

Skúsme si teda povedať, kedy je to, že cítime strach, v poriadku, a kedy je potrebné na odstránení strachu vedome zapracovať…

Tu je dôležité prísť na to, o aký strach ide – či je racionálny a predstavuje reakciu na to, čo sa práve deje, prípadne čo nás v blízkej budúcnosti čaká, alebo si práve prechádzame úzkostným stavom.

Prvá možnosť predstavuje strach, ktorý nie je nutné potláčať. Jedinec ho prekoná sám a strach prirodzene odíde. Strach má v takomto prípade veľkú úlohu a ak ho včas uchopíme do vlastných rúk, dokáže byť veľmi osožný. Napríklad nám môže pomôcť nájsť svoje slabé miesta, ktoré vďaka tomu môžeme prácou na sebe posilniť. Ak ho pociťujeme dôsledkom zmeny životného obdobia – pri strate práce, pri nepriaznivej finančnej situácii, môže nás dokonca aj motivovať, aby sme sa pohli vpred a podnikli také kroky, ku ktorým by sme sa nikdy bez strachu neodhodlali.

Druhý variant, počas ktorého cítime strach bez príčiny, je už nutné riešiť. Dôležitými ukazovateľmi sú odpovede na tieto otázky: Kedy strach prichádza? Aká situácia predchádza úzkostnému stavu? Som vtedy sám, som vtedy unavený, mal som ťažký deň alebo naopak po dlhom stresovom období nastal pokoj a vtedy sa úzkosť dostavila?

Ak nájdeme spúšťač, sme už len krôčik ku príčine celého problému. A potom môžeme pracovať na tom, aby sme úzkostné stavy spočiatku minimalizovali a neskôr im vedome predchádzali.

Ak strach nebudeme živiť, nemá dôvod v nás zostávať.

♥ Je v poriadku, ak niekto povie, že so strachom treba bojovať?

Podľa mňa nie. Mali by sme si uvedomiť, že strach vzniká v nás. Nejde o nič cudzie, je to náš vlastný pocit, hoci nám ubližuje alebo znepríjemňuje život. A tak namiesto toho, aby sme s ním bojovali, skúsme najprv pochopiť sami seba. Potom sa s ním môžeme dohodnúť na odchode, čo väčšinou aj sám urobí, pretože už nemá dôvod v nás zostávať. Ak strach nebudeme živiť, nemá dôvod v nás zostávať.

unsplash.com

♥ Dajme tomu, že človek príde na to, že pociťuje nadmernú úzkosť, s ktorou si sám nevie poradiť. Čo má v takom prípade robiť?

Ísť za psychológom, ku ktorému bude maximálne otvorený. Ten už bude vedieť, či je potrebná medikamentózna liečba alebo to zvládnu aj bez nej len pomocou rozhovoru a analýzy. 

Aby som však upokojila ľudí, ktorí trpia úzkostnými stavmi – ak sa podchytia včas, farmaká sú potrebné len výnimočne a užívajú sa iba v kritických stavoch, teda nie pravidelne každých 12 hodín, ako je zvykom pri iných duševných ochoreniach. Žiadne dopovanie liekmi vám nijaký lekár nebude odporúčať. Skôr vám ich predpíše len pre prípad, aby ste zvládli konkrétne úzkostné epizódy.

♥ Ako takéto sedenia u psychológa vyzerajú?

Prebiehajú formou bežného rozhovoru, počas ktorého odborník zistí, aký typ úzkosti, fóbie či atakov sa u vás prejavuje. Následne na to sa s vašou pomocou pokúsi o nájdenie príčiny strachu. Mnohokrát sa na týchto terapiách vyriešia aj ďalšie problémy, ktoré by si človek sám nikdy so strachom alebo úzkosťou nespojil.

♥ O aké problémy môže napríklad ísť?

Takýmto spôsobom dokážeme napríklad pochopiť, prečo v niektorých situáciách prehnane reagujeme a neskôr si svoje činy alebo slová vyčítame. Teraz mám napríklad spolužiačku, ktorá až na terapii zistila, čo stojí za tým, že ju nik v jej okolí neberie vážne. Dlhé roky mala pocit, že ju ostatní spochybňujú a jej slová či názory nemajú žiadnu váhu. Stačilo sa vrátiť do detstva a spomenúť si na despotického otca, ktorý ju trestal za každú hlúposť.

Strach z toho, že sa znovu ocitne v podobnej situácii, spôsoboval, že pri vyjadrovaní svojho názoru bola neistá, čo logicky vždy vycítilo aj jej okolie. Až keď si tento strach rozmenila na drobné, prestali sa jej podobné udalosti v živote diať.

Takisto nie je výnimkou, ak si vplyvom strachu pritiahneme do života nesprávneho partnera, čo sa môže diať aj opakovane. Za nesprávnymi vzťahmi však nie je žiadna čierna mágia, osud či Boh, ktorý by nás chcel trestať. Ale mnohokrát ich k sebe privoláme strachom, ktorý si vo vnútri roky nevedomky pestujeme.

unsplash.com

♥ Súčasná situácia je živnou pôdou pre strachy rôznych podôb… Ide aj v tomto prípade o iracionálny strach?

Áno aj nie. Vezmime si príklad, že niekto pracuje vo firme, ktorá musí dôsledkom krízy škrtiť rozpočet a znižovať stavy zamestnancov. Tu je úplne logické, že sa človek bojí budúcnosti a toho, čo bude, ak ho vyhodia. Je dosť pravdepodobné, že odvetvie, v ktorom pôsobí, postihla kríza komplexne, a tak strach z toho, kde sa zamestná, ak všetky podobné firmy redukujú počet pracovných miest, je opodstatnený.

Niečo iné už je, ak sa zdravý človek utápa v strachu zo smrti. Napríklad ak ho aj vtedy, keď ide do obchodu, sužuje obrovský strach, že sa nakazí, a tak je každý jeho odchod z domu pre neho nebezpečenstvom a stresom. V tomto prípade už môžeme hovoriť o nadmernom strachu, ktorý sa za racionálny označiť nedá, hoci vo svete zúri pandémia. 

Báť sa ochorenia je v súčasnej situácii trochu opodstatnené. No mali by sme byť ostražití, ak nám tento strach začne prerastať cez hlavu a my sa pristihneme pritom, že nás pochytí panika už len pri predstave, že budeme musieť vyjsť von. Vo svojom okolí tento jav pozorujem veľmi často. Strach z nákazy sa pritom nemusí týkať iba našej osoby, ale pokojne môže ísť aj o prehnaný strach zo smrti blízkych.

Aby som to zosumarizovala – pokiaľ vám momentálna situácia nie je príjemná, máte pocit, že vás obmedzuje, a želáte si, aby sa všetko konečne vrátilo do pôvodného „stavu“, nie je dôvod zamýšľať sa nad tým, či by ste nemali cítiť menej strachu. Ale ak sa v noci strhávate zo sna, v myšlienkach sa vám odohrávajú tie najhoršie scenáre, ako strácate svojich blízkych, ráno sa budíte napätí a máte chuť sa pred všetkým skryť, je otázne, či vo vás pandémia nevyvoláva prílišnú úzkosť.

Najviac sa bojíme, že stratíme to, čo si najmenej vážime…

unsplash.com

♥ Čoho sa najčastejšie ľudia boja? 

Straty… Akejkoľvek. Je to zvláštne, ale najviac sa bojíme, že stratíme práve to, čo si drvivú väčšinu života najmenej vážime – zdravie, blízkych ľudí, strechu nad hlavou, prácu… Buď nás tento strach prepadne, keď vytušíme, že sa ku strate schyľuje, alebo ide o iracionálnu úzkosť, ktorá prichádza v pokoji – pred spaním, vtedy, ak zažijeme niečo, čo si vysvetlíme ako zlé znamenie. 

O to viac by sme mali byť motivovaní vážiť si všetko, čo máme. Pretože kým nám nehrozí, že to stratíme, považujeme to za maličkosť. No až keď o to začíname prichádzať, zisťujeme, že je to jedným z nosných pilierov nášho života.

Žiarlivý človek nemá svoj strach pod kontrolou a dovoľuje mu, aby sa prejavoval aj vo forme žiarlivosti.

Zaujalo ma, že si na začiatku spomenula žiarlivosť. Skrýva sa za ňou vždy nejaký strach?

Žiarlivosť nie je vlastnosť, no je to výsledok toho, ako vnímame seba, akú máme sebadôveru, ako sa v danom vzťahu cítime a ako sa v ňom správa náš partner. Ďalšie naše charakterové vlastnosti ju len druhotne spolu s naším nastavením dotvárajú. 

Nemám rada generalizáciu, no tentokrát sa odvážim povedať, že za žiarlivosťou je vždy strach v akejkoľvek podobe – z toho, že zostanem sám, že sa ukáže, že niekomu nestačím, prípadne strach zo zopakovania predošlých scenárov, aké som vo vzťahu prežil. 

Myslieť si však, že prehnane žiarlivý človek je len ustráchaný a treba ho poľutovať, nie je správne. Žiarlivý človek je taký, ktorý svoj strach nemá pod kontrolou a dovoľuje mu, aby sa prejavoval aj vo forme žiarlivosti. Často mu to aj vyhovuje, pretože žiarlivosťou získava pocit, že má nad svojím partnerom moc. Vie ho zastrašiť, usmerniť, prinútiť, aby „poslúchal“… Výnimočné nie je ani to, keď sa k žiarlivosti pridružia aj ďalšie prejavy strachu – hnev či bezmocnosť. Opäť sme pri tom istom – skrytý strach, ktorý nevieme/nechceme objaviť a rovnako nemáme odhodlanie vyriešiť ho.

♥ Predpokladám, že tento rozhovor asi neukončíme slovami: Ničoho sa nebojte…

(Smiech) Pravdepodobne asi nie. Nebáť sa ničoho, to naozaj nie je možné. Každý raz za čas cítime strach a je to v poriadku. Skôr by som na záver povedala – Nebojte sa vášho strachu. Vždy sa snažte zistiť, čo sa za ním skrýva, a ak máte pocit, že je silnejší ako vy, nebojte sa zveriť do rúk niekoho, kto vám s ním pomôže.

Facebook komentáre