Mária Hredzáková je autorkou projektu @tri.bodky. Dnes ju poznáme ako samostatnú a priebojnú ženu, o ktorej si mnohí pomyslia, že jej všetko, čo jej dnes robí radosť, muselo spadnúť z neba. Avšak opak je pravdou. Šťastie, ktoré dnes pociťuje, si tvrdo vybojovala, a musela prejsť vzťahom, v ktorom jej denne bolo vyčítané, že ako žena či manželka nestojí za nič.

Je teda skvelým príkladom toho, že nič nie je nemožné a žiadna cesta nie je natoľko náročná a kľukatá, aby sme z nej nedokázali zísť. S Máriou sme sa porozprávali o varovných signáloch nefungujúceho vzťahu, o vplyve takéhoto vzťahu na deti a o tom, či je skutočne také ťažké vyjsť zo svojej komfortnej zóny.

zdroj: Mária Hredzáková

♥ Ako by ste opísali začiatky vášho vzťahu?

S mojím exmanželom sme spolu chodili 2,5 roka počas vysokej školy. Je mladší o 3 roky a vtedy sme si rozumeli. No už v tom čase z okruhu našich kamarátov počúval poznámky: „Dávaj si pozor, aby si pri staršej nebol už odteraz pod papučou.“ 

Nakoľko som nechcela, aby mal pocit, že ak som staršia, budem zákonite veliť, čo najviac som sa snažila nechávať práve jeho, aby rozhodoval. Vzali sme sa a ako čerství vysokoškoláci sme ostali bez práce. Ja som začala podnikať a on si neskôr našiel prácu. Pomaličky sme sa rozbiehali. Po 2,5 rokoch sme čakali naše vytúžené dieťa, narodila sa nám dcérka a všetko bolo nádherné. Manžel začal podnikať a ja som v mojom podnikaní musela trochu zvoľniť – predsa len som bola doma s dcérkou a nestíhala som. Tak sa manžel snažil rozbehnúť svoj biznis. A myslím si, že tu sa začali problémy…

♥ Keď sa na vzťah pozeráte s odstupom času, aké prvé varovné príznaky sa v tomto období vyskytli? 

Preukázal sa ako jedináčik a mal veľké ciele. Postavili sme budovu, v ktorej podnikáme, peniažky sme investovali do jeho strojov, vybavenia, do neho. Ja som to brala ešte všetko v norme, veď chce zabezpečiť rodinu a mojou úlohou je byť pri dcérke a doma. 

Zrazu sme mali oddelené financie, ja som ani nevedela, koľko zarába, len mi dával „prídel“. Začal byť veľmi nervózny zo zákazníkov, domov chodil neskoro a vo veľkom strese. Všetko sme si s dcérkou odniesli my. Neraz sa stalo, že keď som mu povedala svoj názor, nerozprával so mnou aj 2 týždne. Nemal potrebu veci riešiť, iba trval na tom, že on má pravdu a so mnou sa nedá rozprávať. 

No najviac ma boleli jeho dvojzmysly. Zatiaľ čo jeden deň niečo povedal, na druhý to poprel. A ja som zrazu strácala pevnú pôdu pod nohami, už som nevedela, čo je pravda a čo nie. Toto mi robieval aj pred priateľmi a ja som vyzerala ako „blbá“. Začala som o sebe pochybovať. Myslela som si, že len ja tým veciam zle rozumiem.

♥ Predpokladám, že na výstražné kontrolky bolo ešte v tomto čase priskoro… Aká bola vaša reakcia?

zdroj: Mária Hredzáková

Začala som ho obhajovať, že je podráždený z práce, má toho veľa a ja – veď predsa podľa jeho slov nič nerobím, iba som doma s malou. 

Tak som priložila ruku k dielu a začala pracovať viac a viac. Malú som uložila spať a keď prišiel z práce, utekala som ťahať nočnú, cez deň som sa zasa snažila pracovať z domu. Ale potom som bola neporiadna gazdiná, lebo sa to odrazilo na domácnosti. Stále som bola v niečom zlá… Matka, lebo s ním nechávam doma malú osamote, gazdiná, lebo som nestihla niečo upratať, žena, lebo som nevedela doniesť dostatok financií…

Doslova ma odrezal od ľudí, od sveta „tam vonku“.

♥ Stupňovalo sa časom jeho správanie?

Áno… Keď som mu večer volala, že má hotovú večeru, do telefónu na mňa nakričal, že ho otravujem tak, ako všetci zákazníci. On nič nestíha, jesť príde, kedy bude sám chcieť, mám si robiť, čo chcem, a nečakať na neho. Nestalo sa to iba raz a nestalo sa to len do telefónu. Stávalo sa to stále častejšie a aj na verejnosti. Keď som sa bavila na svadbe s dcérkou, pred všetkými ma okríkol, nech sa správam normálne. Videla som, že všímaví ľudia to hneď zaregistrovali. Keď som mu to povedala, bola som na vine, lebo ja sa bavím „neprimerane“.

Stále som vinu niesla ja – že volám v nevhodnú chvíľu, že ho otravujem s jedlom, že nie som dosť dobrá matka… A ja som jeho názor akceptovala. Pretože odkedy sme boli spolu, prestala som mať kontakt s realitou, ľuďmi i sama so sebou.

Ak sa k nám prišli pohrať deti, boli podľa neho hlučné, robili neporiadok a jeho bolela hlava. Kamarátky nemohli prísť, lebo keď boli u nás, nemohol si oddýchnuť. Vedel sa s nimi tak drzo a hrubo rozprávať, že nabudúce už neprišli a ja som nevedela prečo. Doslova nás odrezal od ľudí. Jeho zákazníci začali volať mne, v akej je nálade, či sa môžu zastaviť, aby na nich nevybehol a nevykričal sa. A keď som sa o tom chcela porozprávať, ja som bola za tú zlú, čo ho nechápe. 

Na dcére som videla, ako ju to ničí, a vedela som, že rovnaký vplyv to musí mať aj na moju psychiku.

♥ Ako takéto prostredie a vzťahy medzi rodičmi vplývali na vašu dcéru?

Po ôsmich rokoch manželstva, keď dcérka mala cca 5 rokov, začal mať tieto prejavy aj voči nej. A vtedy mi zasvietila kontrolka. Na nej som videla, ako ju to ničí, ako sa na niečo teší a on zmení plány, lebo sám sa tak rozhodol. Ako niečo vytvorí a on jej veľmi necitlivo povie, nech už v živote nemaľuje, nespieva a nerobí to či ono, lebo to je hrozné. Keď som jej vravela, aby mu povedala niečo, čo ju potešilo, so strachom mi hovorila, že sa ho bojí, aby na ňu nekričal.

Videla som na nej, ako plače a ventiluje tak svoje pocity. Vedela som, že nejako podobne sa cítim ja, keď prežívam rovnaké veci, ale ja plačem dovnútra. Nikto v mojom okolí to nevedel. Nikto mi nebol nablízku, na všetko som bola sama a myslela si, že vo všetkom má pravdu on. Veď ma predsa ľúbi a chce moje dobro. Tak ako ja jeho. Ale až neskôr som pochopila, že to tak nebolo. 

♥ Ako sa situácia vyvíjala ďalej?

zdroj: Mária Hredzáková

Robil rozhodnutia a veľké investície bez môjho súhlasu a vedomia. Rozhodoval v takých veciach, v ktorých by sme sa ako manželia mali zhodnúť. A keď som vyjadrila svoj názor, povedal len „to sú moje peniaze, môžem si s nimi robiť, čo chcem. Ja makám, ja rozhodnem, čo s nimi. Ja tvrdo pracujem, môžem si to dovoliť!” 

Tým vlastne hovoril, že ja si nič nezaslúžim, keďže nepracujem tak ako on, ja o ničom nemôžem rozhodnúť. Vzďalovali sme sa. Koľkokrát mi škaredo (nie vulgárne) povedal, nech sa pozriem na seba, ako vyzerám (po dcérke som výrazne schudla a potom pribrala), že nech so sebou niečo robím. Začala som behať a cvičiť. Schudla som 18 kíl a zrazu mu to začalo prekážať, lebo jeho zákazníci sa so mnou začali inak rozprávať, pýtali sa na mňa, prišli ma pozdraviť do kancelárie. 

Pridal sa, začal behávať so mnou. Spočiatku to bolo super. No skončilo sa to tak, že sme museli počúvať jeho. Už som nebehávala pre radosť, ale pre jeho tempá, pre jeho ciele. Súťaže 3x za víkend a ja som začala byť otrávená. Nestíhala som mu a nevládala som. Sprotivil mi to tak, že som zo dňa na deň zavesila beh na klinec.

♥ Kedy ste začali skutočne tušiť, že toto nie je vzťah, aký si zaslúžite?

Ako šiel čas a bol s nami čím ďalej, tým menej, v mojom živote znova začali byť ľudia. Ľudia, ktorí mi otvorili oči, a začala som sa mať rada. Vstúpila som si do svedomia a povedala si, že je načase robiť, čo milujem. Začala som tvoriť pod značkou TRI BODKY… No on tomu nerozumel. 

Bol sprvu skeptický a vysmieval sa mi. Pamätám si prvých 49 sledovateľov na FB. Nechcela som slávu, nechcela som masy ľudí. Chcela som sa realizovať. Od puberty som chcela písať a mojím snom bolo napísať knihu. Aj keď som o tom rozprávala, nikdy ma nepodporil. No Trom bodkám sa darilo, čím viac ľudia reagovali, tým viac som si verila. 

Odišla som z práce, kde sme boli ako zamestnanci nedocenení a za poslednú výplatu som vydala prvú knihu. Nevedela som, do čoho idem. Našla som si sponzorov a môj muž mi nedal na knihu ani euro. Vedel o všetkom, vedel, čo to bude stáť, no nikdy sa ma nepýtal, či je už kniha v tlači a kedy bude na svete.

Rozviedli sme sa, keď to už nebolo o ňom, ale o mne.

♥ Dá sa toto obdobie pomenovať ako štart nového začiatku?

Myslím si, že vtedy som pochopila, že znova žijem. Odvtedy sa veci začali meniť. Začala som vyrábať vo svojej firme produkty, ktoré som predávala. Bola som v BA na trhoch s mojimi rámčekmi a produktami a ľuďom sa to páčilo. A ja som rástla. Nepotrebovala som jeho financie ani podporu.

Chodila som na čítačky, kde prišli z rádia a robili rozhovor, boli tam kamery a ľudia sa so mnou chceli rozprávať. Absolvoval to so mnou raz, aj to sme museli odísť skôr, lebo podľa jeho slov „by to tam dlhšie nevydržal“. A tak to bolo – o dva roky na to sme sa rozviedli. Nevydržal to a ja tiež nie. Lebo to už nebolo len o ňom, ale aj o mne.

zdroj: Mária Hredzáková

♥ Kedy ste po prvýkrát začali zvažovať rozvod? Spomínate si na moment, kedy už nešlo len o myšlienku, ale aj o akciu začať konať?

Navštevovali sme psychologičku. Bolo to jedno z najkrajších období môjho života. Manžel sa snažil, lebo videl, že potrebujeme pomoc. Som vďačná, že tam chodil so mnou, i samostatne. Ja som tam chodievala tiež sama. Boli to snáď najkrajšie mesiace nášho spoločného života. Začal na sebe pracovať, na svojej výbušnosti, na tom, aby ma počúval a podporoval. Lenže po polroku prišiel s tým, že on končí, že v ňom chyba nie je a prestáva tam chodiť. Ja nech chodím ďalej, ale on je proste taký a na sebe nič nechce meniť. 

Dostali sme sa opäť tam, kde sme boli. Dokonca to bolo ešte horšie, lebo ja som už vedela, že keby sa snažil, vie byť iný, ale on nechce. Vtedy mi došlo, že jemu je pohodlné ostať taký, aký je, ale mne už nebolo. Jedného dňa som mu povedala, že by sa mohol nad sebou zamyslieť a zbalila som mu veci. Odišiel na 7 mesiacov. Síce bol v našom meste, stretávali sme sa v našej spoločnej firme, ale nebýval s nami. 

A ja som pochopila, že mne je dobre aj bez neho. Že síce finančne je to o chlp, ale ja som v pohode. Mám znova vzťahy, verím si, mám hlavne pokoj. Začala som sa pohrávať s myšlienkou, že to takto bude správne. Po 7 mesiacoch sa vrátil a ja som mu dala šancu. No tentokrát to trvalo len necelé 3 mesiace. Už to nešlo. Boli sme iní. Už som mu netolerovala to čo predtým. Povedala som si svoj názor a nezaujímalo ma, že so mnou nerozpráva. Urobil veci, čo sa mi nepáčili, a ja som ho prosila, aby mi to vysvetlil a povedal, ako to skutočne je. A on sa snažil svojimi starými trikmi – zahmlievaním, obviňovaním zo všetkého mňa, ponižovaním a dvojzmyselnými rečami – dostať ma tam, kde predtým. 

Ešte raz som mu dala šancu mi ublížiť, ale bolo to poslednýkrát. Túžila som po fungujúcom vzťahu a chcela som do toho dať všetko, no skončilo sa to tak, že som si balila veci na psychiatriu, lebo som nevedela, čomu znova veriť. A nakoniec som tašku zahodila, rozhodla sa veriť v seba samu a nič lepšie som urobiť nemohla. V tú noc padlo v mojej hlave a srdci rozhodnutie – toto už so sebou viac robiť nenechám. Už nechcem bojovať sama so sebou, ale za seba! 

Keď som navrhla rozvod, začal taktizovať a snažil sa v manželstve tak, ako nikdy predtým.

♥ Ako na návrh rozísť sa reagoval partner? 

Na ďalší deň som mu povedala o rozvode. Nečakal to, tváril sa, že ničomu rozumie. Ja som však už seba nechcela ponižovať, už som mala späť svoju vlastnú hodnotu. Načo ju znova strácať a skončiť tam, kde som predtým bola, keď viem, ako ťažko sa odtiaľ ide von? Súhlasil a dohodli sme sa, že teda do Vianoc odíde. Mal na to vlastne 2 mesiace. Ale nič nenasvedčovalo tomu, že by chcel odísť. Ba naopak. 

Zrazu mi volal do práce, kedy prídem domov, lebo chce navariť večeru. Potom ma pochválil, akú super vetrovku som kúpila malej a on mi dá za ňu polovicu peňazí (čo som odmietla, už som od neho nechcela nič). Zavolal mi, aby mi povedal, že dnes sa s dcérkou bude učiť on, tak ak niečo mám, pokojne si to môžem vybaviť. 

Pamätám si, ako som prišla z práce unavená a šla som rovno do postele aspoň na chvíľku, kým sa dám dokopy. Priniesol mi čaj a začal sa pýtať, ako mi je. Strašne som sa vtedy na toto správanie hnevala. Vedela som, že je to len hra, pretože pár mesiacov predtým som mala teploty, zvracala som a on sa rozhodol ísť na celý deň na výlet sám. Nechal ma doma s dcérkou, aj keď som ho prosila, aby zostal.

Nerozumela som tomu. Takto sa správa človek, ktorý sa ide rozvádzať? Takto sa nesprával, keď sme boli po svadbe, a nieto teraz. Zavolala som si ho a povedala mu, že takto to ďalej nejde. Ja to nedám a hlavne nechcem! Strašne mi to prekáža a nechcem, aby to robil. Povedal len, že on je taký prirodzene stále (smiech). 

A tak som sa ho spýtala, kedy chce odísť. Začal hrať hru – veď Vianoce sú 24. decembra, tak pokojne aj vtedy… Šla som vybuchnúť. Neskôr dodal, že som neupresnila, ktoré Vianoce má odísť. A nakoniec sa vyjadril, že on vlastne odísť nechce, jemu je s nami dobre. Tak som mu v ten deň povedala, že mu zbalím prvé tašky a dnes je ten deň, kedy odíde. Zavolala som dcérku a povedala to aj jej. Ostal zarazený, ale pochopil. Rozlúčili sme sa, dohodli sa na ďalšom riešení a odišiel. 

Odvtedy prešlo 8 mesiacov, medzitým nás stihli rozviesť. Vzťahy medzi nami sú také všelijaké. Potrebuje sa to utriasť.

zdroj: Mária Hredzáková

♥ Ako dlho samotný proces rozvodu trval a čo všetko ste museli absolvovať?

Kým nás rozviedli, trvalo to cca 3 mesiace. Bolo to rýchle, pretože na veľa veciach sme sa vedeli dohodnúť. Aj ohľadom starostlivosti o malú, výživnom a pod. Nerobili sme si prieky. Museli sme absolvovať sedenie na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, ale keďže sme vypovedali rovnako, skutočne sme s týmto problém nemali.

Predtým som si nikdy nepripustila, že by mnou mohol niekto manipulovať, ale stalo sa to.

♥ Ako sa cíti žena, ktorá si prejde takýmto vzťahom? 

Strácala som sa sama v sebe. Obetovala som všetko. Ustupovala som jemu na svoj úkor, lebo som chcela mať pokoj, a to sa dalo len tak, že som s ním súhlasila. Počas môjho života som bola stále aktívna. Na vysokej som chodievala na súťaže, veľa som študovala. Veľa čítam a rada sa učím nové veci. Nikdy by som nepovedala, že ma dokáže niekto manipulovať a dostať takto do „kúta“. Ale stalo sa. Počúvala som, aká som neschopná, a keď sa mi náhodou nepodaril koláč, pripadala som si po rečiach môjho muža, skutočne nemožne. 

Ale dnes viem, že sa to môže stať každému a neznamená to, že žena pre jeden nepodarený koláč nemôžeme nad človekom vynášať súdy. Postupne mi po jeho slovách začalo klesať sebavedomie. Prestala som si byť istá, či sa mám do nejakého pečenia vôbec pustiť. Začala som sa báť robiť veci – spontánne, aby mu to neprekážalo, aby na mňa nekričal, aby sa znova 2 týždne nehneval. 

Umierala som zaživa. Všetky sny a túžby, moje ciele sa mi zdali nedosiahnuteľné, lebo pred nimi stáli tie jeho. Cítila som sa slabá aj fyzicky, nepáčila som sa sama sebe, začala som byť na seba veľmi prísna. Všetko záviselo od jeho názoru. Boli to najhoršie časy môjho života. Úplná nesloboda. Bez priateľov a blízkych ľudí, v strachu a bez sebavedomia. Až keď som začala navštevovať psychológa pochopila som mnoho vecí a začala všetko vidieť inak.

Dnes som vďačná. Som silnejšia, vidím veci triezvejšie. Spolieham sa predovšetkým na seba a investujem do seba, lebo to nikto iný za mňa neurobí. Naučila som sa veľmi veľa.

Istota toho, čo žena má, hoci to nie je dobré, je pre ňu lepšia ako neistota, do ktorej by mala vykročiť.

zdroj: Mária Hredzáková

♥ Čo konkrétne bráni žene z takéhoto vzťahu odísť?

Myslím si, že žene bráni odísť strach. Strach z toho, že ten jej „muž“ môže mať pravdu. Neverí si, keď je od neho ešte aj finančne závislá, tak je to o to ťažšie. Bráni jej nízke sebavedomie, ak ju partner odrezal od priateľov, blízkych a rodiny, bojí sa, že jej ani oni nepomôžu a ostane úplne sama. Často to partner dokonca vytiahne skôr, než na to žena začne myslieť. Spochybní ešte aj to, že by jej niekto pomohol a ona stratí úplne istotu v seba a iných ľudí. 

Niekedy strach pramení z neznáma. Istota toho, čo majú, hoci to nie je dobré, je pre ne lepšia ako neistota, do ktorej by mali vykročiť. Aj ja som si tým prešla a je to veľmi ťažký boj.

Mnohokrát sú to ženy, ktoré sú veľmi inteligentné a schopné, len tým, ako dlho žili v takom vzťahu, prestanú veriť sebe a svojim schopnostiam. Takíto muži pôsobia navonok milo a priateľsky a o to to je ťažšie. Mienka iných je v týchto prípadoch dôležitejšia, lebo neveríme svojej vlastnej mienke. Ja som dokonca počúvala, či si myslím, keď toľko čítam, že budem múdrejšia ako iní, a že ani to mi nepomôže. Dnes sa na tom zasmejem, lebo viem, že to nebolo o mne, ale o ňom. Svoje nízke sebavedomie a problém sám so sebou ventiloval na mne. Slabí ľudia to robia, silní nemajú potrebu druhých ponižovať. 

Môj problém bol aj v tom, že som očakávala, že mi ten druhý bude nápomocný pri plnení mojich snov tak, ako som bola ja jemu. Obetovala som svoje záujmy, ostala doma, kým on mohol budovať firmu a plniť si svoje sny. Ale k tomu nedošlo a dnes viem, že to nikto za mňa neurobí. Viem, kde som robila chyby, mala som si stáť za svojím, mala som to urobiť, aj keby sa so mnou nerozprával 2 mesiace. Keď na mňa kričal, mala som ho poslať preč alebo sa prestať o neho starať. Vidím aj moje chyby a viem, že takto to už v budúcnosti nechcem, pracujem na tom a hlavne na sebe.

Odišla som v čase, kedy som nemala žiadnu finančnú istotu. Vykročila som do neznáma a všetko sa vyriešilo, pretože som si konečne začala veriť.

zdroj: Mária Hredzáková

♥ Myslíte si, že je to častý problém – že žena kvôli záväzkom/strachu/nedostatku odhodlania, zostáva s mužom, s ktorým to jednoducho nefunguje? 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Rozhovor #3 – Laura – o popôrodnej depresii, materstve a predsudkoch

Áno, je to problém mnohých dnešných manželstiev. Ak je žena finančne závislá od manžela, ak sa stará o domácnosť a je roky doma s deťmi, má problém nájsť si potom zamestnanie, a to ešte k tomu dostatočne zaplatené, aby pokryla životné náklady. Muži to často využívajú vo svoj prospech. Vedia, že si môžu dovoliť ženu ponižovať, pretože nenájde cestu von. Je ťažké preťať tento kruh, ale nie je to nemožné. 

Poznám ženy, ktoré sa nikdy neodvážili odísť od svojich mužov, lebo si prestali úplne veriť. Ak počuli to, čo ja, tak sa im nečudujem. „Pozri sa, ako vyzeráš, myslíš si, že si nejaká modelka? Kto by ťa chcel takú a ešte s jedným dieťaťom?“ 

A my na chvíľu veríme, že je to pravda, lebo v tom okamihu sa nám to zdá také skutočné. Ak ešte k tomu samy so sebou nie sme spokojné, len to pridáva na tú druhú stranu váh. Ale až keď som si začala klásť správne otázky, nie tieto jeho, ktoré mali vo mne vyvolať presne tie pocity, ktoré on chcel, pochopila som. Keď som sa citovo dostatočne vzdialila a začala so psychológom na sebe pracovať, vedela som tieto výčitky nevpúšťať do svojej hlavy a srdca. Áno, pichnú ešte aj teraz, keď si na ne spomeniem, ale dnes sa len pousmejem a som nesmierne vďačná, že som za tým. 

Všetko sa dá vyriešiť, aj financie aj starostlivosť o deti, aj práca. Ja som vlastne manžela poslala od nás definitívne preč v čase, keď som ostala bez dostatočného príjmu na to, aby som nás s dcérkou zabezpečila. Ale môžem vám povedať, že do týždňa som dostala pracovnú príležitosť, ktorej vravím „práca snov“.  Finančne to pokryje naše životné náklady a robím, čo milujem – píšem. Môžem tam rásť, absolvujem školenia a vidím, že tam mám svoju hodnotu. Ľudia akceptujú môj názor a to, čo robím, je dôležité, hoci viem, že môj ex doteraz nerozumie, ako je možné, že za niečo také ma môže niekto platiť. (smiech)

Vykročila som do neznáma a všetko sa vyriešilo, lebo som si začala veriť. A jedna malá poznámka – tú prácu som dostala aj na základe toho, že som autorkou TROCH BODIEK. Z večera do rána. Takže to, o čom som stále snívala a čo som sa nakoniec rozhodla aj napriek prekážkam a nesúhlasu manžela robiť, to, čomu som venovala 2 roky energie, to mi nakoniec pomohlo.

Ženy, ktoré prežívajú v takýchto vzťahoch, sú silné, hoci si to nemyslia. Ak to dokážu, čo by dokázali, ak by svoj život zmenili? Ak by túto energiu investovali niekam inam, zmenili by svet, minimálne ten svoj.

♥ Je možné zotrvať navždy vo vzťahu, ktorý nás zväzuje a obmedzuje? Je to podľa vás plnohodnotný život?

Myslím si, že sú ženy, ktoré zostanú. Ale ja by som zomrela. Skutočne by som fyzicky zomrela, lebo som nebola ďaleko od toho, aby som si začala ubližovať a ublížila by som si veľmi. Sú ženy, ktoré možno nie sú také citlivé alebo sa už takto naučili žiť, vedia veci odfiltrovať. 

Ale ja viem, že ja by som nežila, iba prežívala. Kdesi vo svojom vnútri som túžila po živote, po láske, po kráse. Veď o tom aj píšem. Obdivujem každú jednu ženu, ktorá takto dokáže každý ďalší deň vstať. Musia byť silné, aj keď si to nemyslia. A keď toto dokážu deň čo deň, čo by dokázali, ak by svoj život zmenili? Investovať túto energiu a silu niekam inam, zmenili by svet – minimálne ten svoj. 

Túžba žiť a žiť inak dokáže veľké veci.

♥ Myslíte si, že čím dlhšie žena v takomto vzťahu zotrváva, tým viac sa znižujú šance, že raz definitívne odíde?

Čím ste dlhšie vo vzťahu, ktorý vás ničí, tým ťažšie sa odchádza. Ženy v takýchto vzťahoch strácajú reálny pohľad na život i na seba. Dennodenné ponižovanie, pošliapávané sebavedomie, výsmech a porovnávanie ich čím ďalej tým viac odrezáva od reality. Ja som mala pocit, že len ja som nemožná, že sa mi koláč nepodarí. Keď som znova vpustila ľudí do života a kámarátka mi napísala, ako vyhodila koláč aj s pekáčom, zistila som, že sa to stáva.

A nemyslím si o nej, že je nemožná len kvôli jednému koláču, viete prečo? Lebo ju mám rada takú, aká je – aj s chybami. A takúto lásku som ja nezažila. Pretože kto vás skutočne miluje, pomáha vám rásť.  Túžba žiť a žiť inak dokáže veľké veci.

Zrazu som mohla robiť všetko a robiť aj chyby bez toho, aby ma za ne niekto trestal.

zdroj: Mária Hredzáková

♥ V akom duchu sa niesli začiatky osamote? Nastala niekedy fáza, keď ste tento krok oľutovali?

Moje začiatky boli o krásnej neistote (úsmev). Zrazu som sa na nikoho nespoliehala, musela som sa znova spoľahnúť len sama na seba, na moje schopnosti, vedomosti, zručnosti… Mala som novú prácu, takže moja finančná neistota netrvala dlho. Konečne som pokojne spala a vstávala ráno s radosťou. 

Bola som šťastná, akoby som zahodila obrovský balvan, ktorý som so sebou ťahala, ale pre mňa význam nemal. Zrazu som mohla robiť všetko a robiť aj chyby bez toho, aby ma za ne niekto trestal. Z chýb sa predsa máme poučiť a nemáme ich mať každý deň na tanieri. 

Vedela som, že zvládnem všetko. Našla som svoje stratené ja a život sa mi otvoril. Nastali chvíle, keď som sa cítila unavená a strávila som deň v posteli. Ale bola to iná únava. Fyzická, nie psychická. a to je teda obrovský rozdiel. 

Odvtedy som kvôli môjmu ex nikdy neplakala, nikdy som toto rozhodnutie neľutovala. Niekedy si len povzdychnem, že som to mohla urobiť skôr, ale na druhej strane sa za to nechcem trestať, tak si hneď na to poblahoželám, že som to vôbec urobila. (smiech)

Boli aj ťažké chvíle, ale ja som už mala v živote ľudí, na ktorých som sa ozaj mohla spoľahnúť. Takých, čo sa nad nepodareným koláčom so mnou schuti zasmejú, alebo keď nestíham upratať, prídu a pomôžu mi namiesto toho, aby ma ponižovali. Raz som napísala o mojej priateľke: „Sú ľudia, ktorí majú odpoveď na všetko. A potom sú takí, ktorí si k tebe sadnú, povedia NEVIEM, ale spolu to zvládneme.“ 

A toto sú ľudia v mojom živote teraz, pretože keď zacítim využívanie a ponižovanie v nejakom vzťahu, hneď odchádzam. Poviem si „NIE, ďakujem, mala som toho dosť.“

Rozvod mi zachránil život, a to doslovne…

♥ Čo vám odchod od partnera dal a možno i vzal?

Dal mi pokoj, vrátil mi moje sebavedomie, silu, chuť žiť a robiť to, čo milujem. Napravil vzťahy medzi priateľmi i v rodine. Dal príležitosť ísť do úžasnej práce a znova sa vzdelávať. Hlavne znova veriť v samu seba. A predovšetkým mi zachránil život – a to doslovne.

Vzal mi – hádky, ponižovanie, trápenie a plač. Smútok duše. A áno, rozpadla sa mi rodina, čo môže vyzerať ako niečo strašné, ale popravde, dnes si myslím, že rodina vyzerá inak než to, čo sme mali my.

♥ Bolo osamostatnenie sa ťažšie/jednoduchšie, ako ste spočiatku čakali? 

Mňa už neprekvapilo nič. (smiech) Skutočne som si zažila pri ňom snáď všetko. Bolo to jednoduchšie, ale skutočne preto, že sa mi začali otvárať také dvere, o ktorých som pochybovala, že vôbec existujú, lebo niekto chcel, aby som pochybovala.

Manipulátor čerpá energiu z vás. Takže ju bude mať dovtedy, kým mu to budete tolerovať…

♥ Čo by ste ženám, ktoré sa ocitli v podobnej situácii, poradili? 

Viem, že to vôbec nie je ľahké. Dá sa povedať, že intenzívne som tak žila cca 5 rokov. Ale tiež môžem povedať, že to nebol život, ale umieranie zaživa. Mne veľmi pomohli priatelia a odborná pomoc. Našla som znova stratenú dôveru v seba samu. Často som sa pýtala, či je to práve to, čo som stále chcela žiť… Či chcem, aby moja dcérka žila v takom prostredí a myslela si o tom, že takto má vyzerať rodina? 

Všetko sa to začína v hlave. Ja som si písala denník a často som sa k nemu vracala. Písala som si to, čo sa stalo a ako som sa ja cítila. Keď som si to s odstupom času čítala, bolo mi ľúto, že toto tolerujem. Neskôr som si začala písať, aj čo by som chcela dosiahnuť. Kde by som bola rada o pol roka, o rok. A stále častejšie som si to čítala, rozmýšľala a hľadala spôsoby, ako to dosiahnuť. Lebo kto veľmi chce, hľadá spôsoby.

Veľkou oporou mi bola moja psychologička, za čo jej neskutočne ďakujem. A moji priatelia, bez tých by to bolo neskutočne ťažké. A jedno som sa naučila: Ak je váš partner manipulátor, despota a psychicky vás týra, má problém. Váš problém je, že to dovolíte. Pretože takýto človek je silnejší než vy (vaše sebavedomie, vaša chuť sa brániť). On čerpá silu z vás, on vás o ňu oberá. Takže ju bude mať dovtedy, kým to vy takto budete akceptovať. Manipulátor manipuluje, ale potrebuje človeka, ktorý ho nechá to robiť. A ja som to dovolila dlhé roky, kým som pochopila. 

Prajem všetkým ženám, ktoré sú v akomkoľvek štádiu takéhoto vzťahu, veľa síl a sebalásky. Prajem im, aby videli nádej a aby v sebe našli hoci len poslednú štipku sily zabojovať za seba a nie znova proti sebe.

Naša dcéra kreslila našu rodinu na jeden papierik ako mňa a ju a na druhý ako jeho a ju. Toto sú signály, ktoré som zachytila a boleli ma…

zdroj: Mária Hredzáková

♥ Je možné, aby dieťa nikdy ani náznakom nepocítilo, čo sa medzi rodičmi odohráva?

Je veľký omyl si myslieť, že deti nič nevidia a necítia. Zostávať v takomto vzťahu môže napáchať viac škody, ako rozpad vzťahu rodičov. Pamätám si moje myšlienky, keď som pochopila, ako jeho slová ubližujú dcérke. Ja som predsa dospelý človek a nechám si toto robiť dobrovoľne, môžem sa kedykoľvek rozhodnúť odísť. Ale čo ona? Ona si nemôže zbaliť jedného dňa veci a odísť, ona proste zostáva tam, kde sme my. 

Deti sú veľmi citlivé, zachytia aj tie najmenšie citové vibrácie, hoci si myslíme, že to tak nie je. Moja dcérka sa ma pýtala, prečo mi „tatik“ nedá ruku alebo pusu, prečo ma neobjíme, keď to predtým robil bežne. Videla ma chorú a videla jeho, ako odchádza za svojím hobby. Utekali sme do postele skôr, než prišiel do domu, len aby sme sa tvárili, že už spíme, nevedeli sme, v akej nálade sa opäť vráti. 

Myslím si preto, že ak toto všetko dieťa vníma, prežíva dennodenne, nie je to preň vhodné prostredie. Kreslila našu rodinu na jeden papierik ako mňa a ju a na druhý ako jeho a ju. Toto sú signály, ktoré som zachytila a boleli ma.

Aj ja som bola poprosená, aby sme to dali na „hru pred verejnosťou“, ale to som odmietla. Mali sme spolu žiť „naoko“. On v jednej spálni, ja v druhej. Iba preto, aby ľudia povedali a aby malá mala „rodinu“. Ale ako som už písala, toto rodina nie je. Ak nie ste šťastné vy, ako chcete vychovať šťastné dieťa?

Možno ste bez peňazí a s úplne pošliapaným sebavedomím, ale nádej existuje. Každá jedna z vás má nárok na krásny a pokojný život.

♥ Je podľa vás v týchto chvíľach vhodné vyhľadať aj odbornú pomoc v podobe psychologického poradenstva?

Jednoznačne, mne pomohla. Je plno liniek pomoci, ak už je človek v úzkych uprostred noci a potrebuje sa čo i len vyrozprávať. Je plno bezplatných poradní a veľa centier, ktoré rady pomôžu.

Možno niekedy stačí zdôveriť sa inému človeku a poprosiť o pomoc – a hoci sám nevie, vie vás aspoň niekam nasmerovať. Nebojte sa a nehanbite sa. Možno ste vzdelané ženy alebo matky so štyrmi deťmi. Možno ste bez peňazí a s úplne pošliapaným sebavedomím, ale nádej existuje. Každá jedna z vás má nárok na krásny a pokojný život.

zdroj: Mária Hredzáková

♥ Čo bolo impulzom založiť projekt @tri.bodky? Ako sa váš sen postupne rozrastal?

Tri bodky som založila v období, keď sa nám manželstvo už rozpadalo. Myslím si, že aj práve preto, že som si začala plniť sny a venovať sa sebe. Píšem poéziu a v poslednom čase motivačné citáty zamerané na ženy. Spracovávam ešte stále svoje staré pocity a veľmi si dávam pozor na to, čo píšem, lebo viem, ako to bolí dotknúť sa tejto veľmi citlivej témy. 

Merch som pridala nejako automaticky, keďže som si vybudovala firmu, v ktorej práve tieto veci robím, takže všetky veci aj sama s dcérkinou pomocou vyrábam (úsmev) a veľmi ma teší, že im dávame aj takúto pridanú hodnotu. 

Vydala som už druhú knihu a tretiu práve píšem. Táto však bude iná bude práve o tom, ako som sa vo vzťahu stratila a znova našla. Rada by som ju napísala spolu s mojou psychologičkou ako takú malú barličku pre ženy, čo sú v podobnej situácii.

Začať písať verejne bol asi spontánny impulz. Písala som od puberty a nikdy nič nezverejnila. Až ma niekto povzbudil k písaniu verejne a ja som to skúsila. Nikdy som nečakala takéto reakcie a môj sen sa stal skutočnosťou. Tri bodky je také moje druhé dieťa. Finančne by ma to isto neuživilo, ale všetko, čo zarobím, vrážam späť, hoci to možno navonok nevidno, ale v pozadí pracujem na viacerých projektoch. A aj keď to neprináša finančný zisk taký, ktorý by mi zabezpečil „nohy na stole“, neskutočne ma to napĺňa a vedomie, že tým pomáham, ešte viac.

♥ Pustili ste sa do výroby/tvorenia rôznych vecí. Ktorý produkt ste ako prvý uviedli na trh a ktoré k nemu postupom času pribudli? 

Prvým produktom boli sklenené rámčeky s básničkami. Bolo to veľmi spontánne. S dcérkou rady chodievame na lúky a polia a zbierame kvety. Založili sme si ich do knihy a pri upratovaní mi vypadli krásne vylisované kvetinky. Práve som si kúpila sklenený rámček a rozmýšľala, čo s ním. Tak som skombinovala moju básničku s kvetmi a vymyslela originálny produkt, ktorý sa na trhu ujal.

Neskôr som pridala hrnčeky keramické, smaltované, pohľadnice s mojimi výrokmi, tričká, drobnosti ako zrkadielka pre ženy, kalendáre. Vo voľnom čase som začala maľovať, a tak umiestňujem moje výroky aj na mnou maľované obrázky. 

Mám v pláne ešte jeden produkt, ale to je troška z iného súdka, a viac finančne náročné. No keď spustím výrobu, pomôžem tým ľuďom, ktorí pomohli mne a na to sa veľmi teším.

Robiť to, čo milujeme, je jedným z krokov k získaniu sebavedomia…

♥ V knihe Tri bodky čitatelia nájdu myšlienky a úvahy o vzťahoch, sklamaní, živote, (ne)láske. Bolo pre vás písanie a vydanie tejto publikácie akousi terapiou?

Písanie pre mňa stále je terapiou. Spracovávam svoje pocity alebo pocity iných ľudí. Som veľmi citlivá a dokážem zachytiť medzi riadkami, ako sa človek skutočne cíti, možno práve preto, čím som si prešla. 

Myslím si, že začať robiť to, čo milujeme a čo nás baví, na čo máme zručnosti a schopnosti, je jedným z krokov k získaniu sebavedomia a vykročeniu z toho začarovaného kruhu. Hoci by to nemalo veľký úspech, ale kvôli nám samým to význam má.

♥ Aký to bol pocit, keď ste po prvýkrát držali v rukách vlastnú knihu? Aké zožala reakcie?

Kniha sa tlačila v Bratislave a ja som na východe. Vedela som, že už je vytlačená, ale ešte som musela počkať, kým sa ku mne fyzicky dostane. Môj tlačiar mi zaslal prvých pár kusov ako darček. Pamätám si na to dodnes. Plakala som. Držala som ju, obzerala som si ju, bola ako v mojich snoch. Voňala krásne. Presne takto som si to stále predstavovala. 

Plakala som aj preto, že to bol boj, ktorý sa oplatilo vybojovať. Tak ako teraz, keď pozerám spätne na svoj život. (úsmev)

Momentálne z prvého dielu už nemám žiaden výtlačok. Ženy i muži reagovali a ďakovali za slová v knihe. Našli sa tam aj medzi riadkami, našli sa v tých malých troch bodkách na konci. Ľudia mi píšu a zdieľajú svoje príbehy, veselé i smutné, a poviem vám, nie je ľahké to spracovaváť. No beriem to aj ako poslanie, nielen záľubu. 

zdroj: Mária Hredzáková

♥ Sme si každý strojcom vlastného života bez ohľadu na to, do akej situácie sa dostaneme?

Každý sa môžeme raz za čas dostať do situácie, z ktorej nevieme vyjsť. Ale to neznamená, že je to konečná. Neznamená to, že tam musíme zostať už do konca života a trpieť všetko to, čo sa tam deje. Svoj život máme vo svojich rukách a viem, že máme silu ho meniť. Možno sa niekedy cítime unavení a ponížení, zdeptaní a utláčaní, ale viem, že je v nás sila zmeniť to. 

Cesta za slobodou a pokojom niekedy vedie aj cez tmavé a nepokojné miesta.

♥ Čo si predstavujete pod pojmom nový začiatok? Je to dnes pre vás pojem, ktorý navodzuje pocit slobody alebo strachu?

Nový začiatok vlastne znamená žiť od určitého momentu inak. Keď si poviem dosť a začnem pracovať na tom, aby sa veci zmenili. Nový začiatok neznamená všetko zabudnúť, ale možnosť pokračovať tam, kde som skončil. A ja som za všetko vďačná, za každú skúsenosť, pretože nech to znie akokoľvek, rozumiem viac životu, ľuďom a sama sebe. Môžem sa vyhnúť vzťahom, ktoré by sa skončili podobne, viem povedať svoj názor, a hoci sa stále učím a budujem si sebavedomie, som na ceste za svojím lepším ja. 

Ak by mi niekto pred rokom povedal, kde dnes budem, bála by som sa. Ale dnes viem, že tá cesta za slobodou a pokojom musí práve viesť cez tmavé a nepokojné miesta. Aby keď nájdeme tú vysnívanú destináciu pre svoje srdce a dušu, aby sme si to vedeli naplno vychutnať a spoznať rozdiel.

♥ A na záver skúste spomenúť vlastnosť, ktorá by ženám nemala chýbať. Čo je podľa vás absolútny základ šťastného života?

SEBALÁSKA!!!!

Tvorbu Márie Hredzákovej môžete sledovať na jej IG @tri.bodky alebo FB Tri bodky. Produkty, ktoré majú myšlienku, nájdete tu.

Facebook komentáre