„Za závislosti sa, bohužiaľ, platí. Či už zdravím, alebo niečím iným, čo závislý človek stráca.“

V našom poslednom podcaste sme načrtli aj ďalšiu tému týždňa. Keď sa povie #závislosť, drvivej väčšine z nás automaticky napadnú návykové látky. No my ľudia si v sebe dokážeme vypestovať aj iné závislosti… Také, ktorých sa nevieme vzdať, pretože mnohokrát ani nevieme, na čom konkrétne sme závislí.

Pripútame sa k pocitom, k ľuďom, k úspechu, ku vzťahom, ktoré nám ubližujú… A presne o tom sa dnes budeme rozprávať so zakladateľkou nášho portálu Katarínou Krnáčovou.

archív K. Krnáčová

♥ Tohtotýždňovú tému #závislosti si navrhla ty. Taktiež ste o závislosti – konkrétne o závislosti na vzťahu, hovorili aj v poslednom podcaste. Čo ťa viedlo k tomu, aby si o tejto problematike začala hovoriť viac?

Viedlo ma k tomu presvedčenie, že si tým v dnešnej dobe prejde alebo prechádza každý z nás… Len to ešte niektorí z nás nevedia. Niektorí vedia len to, že niečo nie je okay, no nevedia to pomenovať. A niektorí z nás majú to „šťastie“, že nie sú závislí na zlých veciach alebo „zlých“ osobách. Aj keď, všetkého veľa škodí a ani taká chorobná závislosť na zdravom životnom štýle nie je v konečnom dôsledku zdravá… Závislosť totiž nie je zdravá, nech si ju vypestujeme k hocičomu. 

Hlavným dôvodom je však to, že nám v poslednom období chodilo strašne veľa správ, v ktorých som tú závislosť videla. A keďže som si ňou sama prešla a stále si ňou prechádzam, viem, že najdôležitejšie preto, aby sme sa zo závislosti dostali, je uvedomiť si, že závislí sme. Tam spočíva moja pohnútka vytiahnuť túto tému viac na oči. 

Závislosť je niečo, čím sa snažíme zalepiť to, čo je v nás rozbité.

♥ Ako vnímaš závislosť? Čo to podľa teba je? Vidíš rozdiely medzi fyzickou a emocionálnou závislosťou?

Závislosť ako taká má deštruktívne dôsledky, nech sme závislí na hocičom. Avšak medzi fyzickou a psychickou závislosťou je podľa mňa obrovský rozdiel v tom, že tú fyzickú je lepšie vidieť. Psychická závislosť je omnoho zákernejšia. Určite sami uznáte, že si oveľa skôr na druhom všimneme, že je závislý na drogách, ako to, že je závislý na dokazovaní iným ľuďom, že je dosť dobrý. Pretože áno, aj na tom môže byť človek závislý…

A čo je podľa mňa závislosť? Závislosť je niečo, čím si vypĺňame prázdnotu v našom vnútri. Závislosť je niečo, čím sa snažíme zalepiť to, čo je v nás rozbité. Lenže lepiť naše boliestky závislosťou (teda niečím, čo nám pofúka rany, preto sme na tom závislí), je, akoby sme sa snažili pozliepať rozbitú vázu lepiacou páskou. 

Naoko to možno nejako bude držať pokope, ale raz sa to aj tak rozpadne. A navyše – skúste do rozbitej vázy, ktorá je pozliepaná lepiacou páskou, naliať vodu… Nebude to fungovať. Tak ako nefungujeme správne ani my, keď namiesto toho, aby sme sa snažili náš problém reálne riešiť, holdujeme závislostiam a lepíme nimi niečo, čo sa v skutočnosti pod ich nánosom ešte viac zhoršuje…

unsplash.com

♥ A teraz zákerná otázka, na čom si závislá ty?

(Smiech). Momentálne? Momentálne som závislá na práci. A.K.A. som workoholik, respektíve, stal sa zo mňa workoholik.

Dôležité pri tejto odpovedi je slovo momentálne. Poviem na rovinu, že nie som žiadny vyštudovaný psychológ a hovorím len z vlastnej skúsenosti… Čo však máme my „závisláci“ spoločné, je, že pokiaľ sa zo závislosti nevyliečime úplne, je u nás bežné, že ich striedame. 

Napríklad u mňa sa závislosť na vzťahu pretransformovala do závislosti na práci. Alebo u fajčiara, ktorý s tým sekne, to často býva v skutočnosti len o tom, že fajčenie vymení za inú závislosť. Zatiaľ čo sa on teší z toho, že sa mu podarilo „vyhrať“ nad nejakým neduhom, tá druhá závislosť v ňom pomaly zákerne rastie a naberá potichu na sile. A kým si to stihne uvedomiť, je opäť na začiatku začarovaného kruhu. Tak ako som aj ja.

Už v detstve som sa všade s každým porovnávala. Myslím, že vtedy u mňa vznikla závislosť na úspechu. Musela som byť vo všetkom najlepšia, inak som to znášala veľmi zle…

unsplash.com

♥ Hovoríš, že si si prešla viacerými závislosťami. Ako to u teba vzniklo? Vieš už pomenovať tvoj problém, ktorý si, podľa tvojich slov, závislosťami „lepíš“?

Toto je ťažká otázka a možno sa v niečom mýlim, no tuším, že to u mňa vzniklo v detstve, keď od nás odišiel môj otec. Bola som veľmi malá, aby som porozumela tomu, prečo to urobil, a tak som si ako dieťa celú situáciu vysvetlila po svojom:

„Asi odo mňa odišiel preto, lebo ma nemal rád, ako dcéra som mu nestačila, a teda – nebola som dosť dobrá. A ak nie si dosť dobrá ani vlastnému rodičovi, za čo potom vlastne stojíš?“

Skúsim to skrátiť, lebo toto by bolo na celú knihu. (smiech) V podstate sa u mňa v tejto fáze môjho života vyvinula závislosť na tom, aby som sa cítila: dosť dobrá, užitočná, milovaná, atď. Začala som uistenia, že to tak je, potrebovať až chorobne často a až v prehnanej podobe. 

Akonáhle sa mi čo i len trošku zazdalo, že som niekoho „sklamala“, išla som z toho zošalieť, a pocit, že stojím ako človek za nič, sa vo mne stupňoval. Aj na základe totálnej banality… Napríklad, že sa moja mama trochu povenovala inému dieťaťu. Z toho som dostávala normálne záchvaty hnevu a automaticky som si začala nahovárať, že by určite aj ona chcela iné dieťa.

Neskôr to bolo o tom, že som žiarlila na kamarátov, na šikovnejšie deti… Porovnávala som sa všade a s každým. A presne nejako takto u mňa vznikla závislosť na úspechu. Musela som byť vo všetkom najlepšia, inak som to znášala veľmi zle…

Mnoho ľudí, ktorí ma poznajú, ani netušia, čím som si vo svojom vnútri prešla. V tom je emocionálna závislosť oveľa horšia ako tá fyzická.

♥ No dobre, ale ako sa z toho stali iné závislosti, ktorými si si prešla?

Stať sa závislou na vzťahu s chlapom „bolo po tomto pre mňa malina“. (smiech) Bolo to v podstate postavené na rovnakom princípe ako závislosť na uznaní a závislosť od pocitu, že som ako človek – žena, dosť.

Jednoducho sa mi páčil chlapec. Po čase sme sa dali dokopy a ja som sa zaľúbila. No potom, opäť to veľmi skrátim – dostala som chorobný strach, že odo mňa odíde, lebo nebudem pre neho dosť dobrá. Tak ako som nebola dobrá pre môjho otca – toto som si ale vtedy vedome neuvedomovala… Všetko mi to bežalo v podvedomí a na povrch sa dostávali už len dôsledky tohto prehnaného strachu. 

Začala som byť závislá od partnerovej lásky a od pocitu, že som pre neho ako žena dosť dobrá. Toto malo za následok moje toxické správanie – chorobná žiarlivosť, prehnané reakcie a podobne. Samozrejme, že čím viac som sa bála, že vzťah stratím, tým horšie som sa správala, až to nakoniec vyústilo do rozchodu. Nebolo to len čiernobiele, tento vzťah je tiež na knihu, no moja závislosť na partnerovi a na pocite, že som/nie som pre neho dosť, v tom celom zohrala veľkú rolu.

Po rozchode som veľmi tápala. Cítila som sa ako nikto. Ako človek, ktorý naozaj nestojí za nič a moje sebavedomie bolo zahrabané pod čiernou zemou. Videla som sa ako žena, ktorú nechcel ani otec a ani chlap… Moja „vnútorná nádoba“ bola totálne prázdna a ja som si ju potrebovala niečím naplniť. No a keďže ma sklamali ľudia, vrhla som sa na kariéru. Uzavrela som sa pred emóciami či svetom ľudí a začala som sa venovať len práci.

Čo bolo, samozrejme, pre mňa zo začiatku obrovským liekom. Moje úspechy ma „hojili“, hojili rany na mojej duši. Plátali rany, ktoré hovorili, že nie som dosť dobrá tým, že mi dobré výsledky v práci tvrdili o mne opak. Že dosť dobrá som. Dokonca lepšia ako iní….

No a voilà… Stala som sa na tom pocite závislá… Pomaly, pomaličky, nenápadne. Pracovala som stále viac a viac, pretože mi to prinášalo potešenie, výsledky v práci ma uspokojovali, upokojovali a potvrdzovali mi, že som šikovná, inteligentná, schopná a skutočne „dosť dobrá“. 

Prácu som dala na prvé miesto, pretože mi dávala ten najdôležitejší pocit na svete, po ktorom som už odmalička túžila. Ľudí som začala vytesňovať, lebo ľudia boli v mojom svete „to riziko“, riziko, že mi zas niekto ukáže, aká som nepotrebná, aká som na nič, a že vymeniť ma za niekoho iného je to najlepšie, čo mohli urobiť…

Takže takto nejako. Je to dosť psycho, že? A pritom je to niečo, čo nie je navonok vôbec viditeľné. Mnoho ľudí, ktorí ma poznajú, ani netušia, čím som si vo svojom vnútri prešla. V tom je emocionálna závislosť oveľa horšia ako tá fyzická.

So žiadnou závislosťou nie je ľahké prestať, pretože nutkania vrátiť sa k niečomu, čo nám urobí dobre, aj keď len na malú chvíľu, sú nenormálne silné.

unsplash.com

♥ Ako je možné, že s takou ľahkosťou povieš: „Som závislá“. Prečo si teda ešte stále závislá, keď vieš, že závislá si, a ako sama hovoríš, vieš, že to tvoj skutočný vnútorný problém nerieši, len zhoršuje. Prečo s tým nič nerobíš?

Pretože to nie je také jednoduché. Ako som povedala, základ je si to priznať a uvedomiť si, že máme problém. Následne je fajn nechať si pomôcť zvonku. Na toto je občas sám človek prikrátky, aj keď vie, že problém má. 

Je to ako s fajčením… Nie je ľahké prestať a tie nutkania vrátiť sa k niečomu, čo ti urobí dobre, aj keď len na malú chvíľu, sú nenormálne silné. A vraciaš sa k tomu, aj keď vieš, že ťa to v konečnom dôsledku ničí, no tie „chvíľky šťastia“ ti dávajú klapky na oči. Najhoršie na celom procese je vymaniť sa zo závislosti úplne, pretože väčšina ľudí ju len nahradí inou, a to problém nerieši.

Workoholizmus sa začína veľmi nenápadne a zo začiatku nám prináša len samé pekné veci.

♥ Každá zo závislostí má svoje špeciálne úskalia, ktoré ju robia v niečom zákernejšou, ako sú tie ostatné. V čom je podľa teba zákerný workoholizmus?

Workoholizmus je zákerný v mnohých veciach. Vieš, ľudia si väčšinou pomyslia: Veď čo, stačí len menej pracovať a je to vyriešené… Nuž áno, lenže ono to vôbec nie je také jednoduché. Veľká väčšina workoholikov totiž rozbehne vlak, v ktorom sa nevezú len oni sami, no zároveň dajú do pohybu kolos, ktorý nie je také ľahké zastaviť. 

Mnohí workoholici vybudovali silné firmy, ktoré zamestnávajú hordu ľudí, a tento „workoholik“ ich živí. Dáva im výplatu a živí ich rodiny. Nie je pre neho jednoduché len tak všetko zo dňa na deň „vypnúť“. Pretože od neho samotného nezávisí len jeho život, ale aj životy iných. A to je len jeden z vonkajších dôvodov, ktoré môžeme my ako nezainteresované osoby spozorovať.

Ako som už spomínala, workoholizmus sa začína veľmi nenápadne a zo začiatku nám prináša len samé pekné veci, možný pocit úspechu… Preto sa stane návykovým. A ešte k tomu na teba z každej strany vyskakuje veta a motto „slávnych“ influencerov – work hard, budeš sa mať dobre… 

Ľudí dnes učíme, ako na sebe makať, no neučíme ich, ako odpočívať. Táto uponáhľaná doba je v tom skutočne zákerná. A to nehovorím, ak ešte živíš celú svoju rodinu. To je masaker. Proste stav, keď nevládzeš, no vieš, že nemáš na výber…

Ja mám napríklad niečo podobné so správami, ktoré nám chodia na úlomky. Cítim za ne zodpovednosť. Že som rozbehla vlak, ktorý sa nedá len tak zastaviť. Cítim zodpovednosť odpísať na správy, ktoré nám chodia, aj keď je to nereálne, pretože ich príde 100 – 200 za deň. A fakt ma psychicky ubíja, že na ne odpisovať nestíham. Odpisujem na úkor spánku a podobne. A aj tak to nestíham. Je to taktiež začarovaný kruh. Potrebuješ robiť viac, no prestávaš vládať. Občas sa naozaj stane, že ťa niečo, čo vytvoríš, doslova prevalcuje. 

A tu potom nastupujú príznaky workoholizmu, ktoré už nie sú také viditeľné. Vieš, že potrebuješ oddych, lebo nevládzeš, no nevieš už ani oddychovať, pretože keď sa snažíš vypnúť hlavu, rozmýšľaš len nad tým, čo si už mohla všetko za tú dobu, kým „oddychuješ“, urobiť. Čiže si vlastne ani neoddýchneš, ani nič neurobíš, lebo sa snažíš oddychovať. No oddychovať nedokážeš, lebo ťa máta, čo všetko ešte musíš urobiť.

Workoholik sa časom vyčerpá tak, že ho prestane všetko baviť, ochorie, pretože sa dostane na dno síl. Dokonca som sa dočítala, že v Japonsku na to majú normálne zaužívaný výraz – smrť prepracovaním.

Preto sa ja sama v podstate už nejakú dobu pripravujem na to, aby som si našla čas na seba a aby som vlastne objavila spôsob, ako to urobiť… A toto je veľmi dôležité – uvedomiť si, že máme problém. Ideálne vyhľadať psychológa, ktorý nám pomôže. Ak si uvedomíme,  že tam ten problém je, pomôže nám to prísť na to, ako ho riešiť.

V mojom prípade to určite bude o pochopení, že mám len jedny ruky, nohy a len jeden život a zdravie, ktoré ak si raz zničím, už ho nedostanem späť a nikomu už neporadím, nepomôžem, nikoho už nevypočujem a naozaj už nikomu nikdy neodpíšem… 

♥ Čiže by sa dalo povedať, že závislosť, nech je akákoľvek, je podľa teba životunebezpečná?

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Rozhovor #22 – čitateľka Silvia – o tom, prečo sme (ne)šťastní

Bez debaty určite áno. Pri drogách to snáď ani vysvetľovať nemusím… Vzťahy? Koľko samovrážd máme pre nešťastnú lásku? Prepracovanosť/stres? Asi vieme všetci, kam to smeruje…

unsplash.com

♥ Na čom všetkom môžu byť ľudia podľa teba závislí?

Asi na všetkom. Dôležité je uvedomiť si, že preháňať to s čímkoľvek nie je zdravé. Pre mňa je závislák každý (vrátane mňa samej), kto venuje príliš veľa pozornosti niečomu, čo je fajn sledovať a riešiť, ale nie je fajn „obetovať“ tomu život. Dobrý príklad je aj sledovanie si stravy. Ak si niekto ráta približný príjem a výdaj, je to samozrejme ok. No ak si niekto dobreže nenaráta presný počet zrniek ryže, chce sa hodiť z mosta, lebo neoodolal a zjedol jeden kúsok pizze alebo celý krémeš, tak to už asi celkom nie je v poriadku.

Pre mňa „trpiteľa“ na tom, aby som bola dosť dobrá, bolo na jednej strane vynikajúcou školou pracovať s hejterskými komentármi a správami… Keby ste ma videli, keď sme s úlomkami začínali, ako som prežívala komentár pod citátom typu: Nesúhlasím s vami… (smiech). No skoro som sa rozrevala. Teraz? Pozerám sa na to úplne inak a verte mi, chodia nám aj horšie správy… No už viem, už mám v sebe spracované to, ako to na svete funguje, a mám v sebe sčasti spracovanú aj moju traumu z detstva.

Na čo by som ale v aktuálnej dobe upozornila najviac, sú už spomínaný workoholizmus, vzťahy, drogy… A určite sociálne siete… V podstate mnoho iných závislostí vyplýva zo závislosti na sociálnych sieťach a z toho, čo nám ukazujú.

Nedávno som pozerala dokument The Social Dilemma. Nehovorím, že je to vrchol dokumentaristiky, čo sa týka spracovania. Je to skôr snímka, ktorá odkrýva otrasné štatistiky. Sú v nej výpovede ľudí, ktorí pracovali pre Facebook či iné sociálne siete a priznávajú, že aj keď vedeli, ako tá sociálna sieť funguje, aj tak sa od nej nedokázali odtrhnúť. A to ani nehovorím o tom, o aké percento narástol počet samovrážd a počet ľudí s depresiou či inými poruchami, odkedy sociálne siete zažívajú svoj boom. Je to strašné číslo.

Keby som nemala úlomky, na sociálne siete asi ani nepáchnem. V podstate som na svojich súkromných účtoch nebola, ani sa nepamätám. Bohužiaľ, sociálne siete na mňa vplývajú aj cez úlomkársky účet a začínam si to v poslednej dobe, hlavne ako som staršia, skutočne uvedomovať. V mojom prípade to nie je ani tak o hejteroch, ako som už vyššie spomínala. Skôr sa mi stále dokáže dostať pod kožu ten „úspech“ iných… To, ako majú všetci všetko vyriešené a všetci sú dokonale šťastní… 

Inak aj to je závislosť. Ale z druhej strany – snažiť sa, aby náš život vyzeral čo najdokonalejšie pred inými. Niekomu z toho fakt prepne a nerobí nič iné, len sa fotí, míňa peniaze na nezmyselné veci, aby sa s nimi mohol odfotiť… Tomuto som zatiaľ, vďaka bohu, neprepadla, som na to paradoxne príliš lenivá (smiech).

unsplash.com

♥ Skúsiš nám zhrnúť, čo by si odporučila ľuďom, ktorí bojujú s nejakou formou závislosti?

Nedovolím si radiť v závislostiach typu drogy a podobne. Fyzické závislosti sú za mňa jednoznačne o tom, aby človek nimi zasiahnutý navštívil bezodkladne odborníka. Bez hanby a čo najskôr. 

Čo sa týka psychických závislostí – ak spoznáte, že vás prestáva baviť niečo, čo vás predtým vždy bavilo a čo ste milovali, ak cítite, že prestávate vládať, že vás vytrháva zo spánku, že sa vám snívajú katastrofické scenáre, že sa stávate večne podráždenou verziou seba samého, ak vás „objekt vašej závislosti“ (či už je to práca, hobby, alebo osoba), začne viac ničiť ako vám prospievať… Tak vtedy si urobte jednoduchý test… Dokážete bez tej veci, činnosti či osoby byť týždeň? Úplne sa na týždeň odstrihnúť bez toho, aby ste s tým alebo s ním neboli v žiadnom kontakte? Ak to nedokážete, máte problém.

Aj v podcaste sme spomínali, že pokiaľ nie je závislosť vážna, určite pomôže dovolenka, venovať sa sám sebe, venovať sa sebarozvoju, veľa čítať a pátrať, prečo sme k niečomu tak priľnuli. Taktiež nie je na škodu urobiť si analýzu vlastného detstva. Ja som si totiž vždy arogantne myslela, že mňa sa táto hypotéza netýka. Že som dosť inteligentná na to, aby som dokázala rozoznať, či konám vedome alebo ma ovláda nejaká trauma, ktorú som prežila pre mnohými rokmi…

No vekom som pochopila, že VŠETKO SA DEJE PRE NIEČO. A teraz to nemyslím v zmysle osud a podobne. Myslím to tak, že všetko, čo robíme, ako sa správame, čo nám vadí, nevadí, čo nás napĺňa radosťou, čo strachom, čo hnevom, čo nás dokáže vytočiť… Všetko toto má niekde korene… V niečom, čo sme prežili kedysi. Dokonca to ovplyvňuje aj to, aký typ partnera si hľadáme. Tiež to, prečo si stále narazíme nejakého idiota a prečo nás priťahujú ľudia, s ktorými nie sme schopní vytvoriť normálny vzťah…

Samozrejme, ak je závislosť vážna a začne nás ohrozovať na živote alebo duševnom zdraví a dostane sa nám poriadne pod kožu, určite odporúčam navštíviť psychológa. Pevne verím, že tento článok nečíta nikto, kto by to považoval za hanbu. A úprimne? V dnešnej dobe podľa mňa každý potrebuje psychológa. Psychohygiena je veľmi dôležitá a v dnešnom svete, v dnešnom chaose, tlaku a návale informácií, ktoré sa na nás sypú z každej strany, je veľmi náročné udržiavať svoje duševné zdravie v dobrej kondícii.

Aby ste sa dokázali spamätať a vystúpiť z rozbehnutého vlaku, potrebujete dostať šok.

unsplash.com

♥ A čo by si poradila ľuďom, ktorí majú vo svojom okolí niekoho, kto trpí závislosťou, a chcú mu pomôcť?

Toto je veľmi ťažké… Bohužiaľ, jednou veľkou pravdou je, že pokiaľ si sám závislák neprizná, že závislý je, neurobíte nič. Nedá sa pomôcť niekomu, kto si sám pomôcť nechce. 

Opakujem, nie som vyštudovaný psychológ, takže môžem hovoriť len z vlastnej skúsenosti. Bohužiaľ, mne otvorila oči až vážna choroba. Zhoršenie zdravotného stavu a strach o vlastný život. ALE poznám ľudí, či už osobne, alebo som si prečítala ich príbeh, ktorým pomohol iný šok. Inak šok je dobré slovo. Aby ste sa dokázali spamätať a vystúpiť z rozbehnutého vlaku, potrebujete dostať šok. 

Myslím, že v týchto prípadoch milé dohováranie typu: Hmm asi to trošku preháňaš, nemal by si, nemala by si, veľmi nepomôže.

Človek, ktorý je totálne ponorený do svojej závislosti, musí dostať šok. Facku. Cez papuľu. Studenú sprchu. U mňa to bola už spomínaná choroba. U iných to bolo to, že ich opustila manželka aj s deťmi. U niekoho zasa, že sa mu blízki kamaráti či rodina začali obracať chrbtom, lebo už nevládali…

Skrátka šok. Niečo, čo svetom závislého človeka otrasie. Ale aj ten šok samotný je iba začiatok. Závislák si ten šok najskôr vyloží aj tak po svojom ako nespravodlivosť…. A k uvedomeniu si, že robí niečo zlé, je ešte dlhá cesta.

Za závislosti sa, bohužiaľ, platí. Či už zdravím, alebo niečím iným, čo závislý človek stráca. A niekedy toho musí stratiť naozaj veľmi veľa, aby bol ochotný otvoriť oči a priznať si, že robí niečo zle. Fajn vec je ešte zoznámiť ho s niekým, kto si podobnou závislosťou prešiel a dokázal si priznať, že ju má. Taký človek možno bude vedieť nájsť slová, ktorými „zatne do živého“ a na správne miesto…

Preto je asi najväčšou pomocou (pre takéhoto človeka) pomôcť mu priznať si, že problém má. A keď sám začne žiadať o pomoc, je to ten najdôležitejší krok… 

Facebook komentáre