Odpustenie je najviac potrebné v tých prípadoch, kedy ho v sebe najdlhšie a najťažšie hľadáme.

Sú vzťahy, ktoré si nevyberáme, ale musíme nimi žiť. Čoraz častejšie sa nám zdôverujete s tým, že zatiaľ čo vaše partnerské vzťahy sú čisté ako krištáľ, vo vzťahoch v rodine pociťujete viac trhlín. A tak sme sa rozhodli venovať sa tento týždeň práve tejto otázke – rodinným vzťahom, ktoré sú občas poriadne komplikované.

Ako nás ovplyvní to, že sme vyrastali bez otca či matky? Musia byť vzťahy medzi súrodencami vždy ideálne? Aj tieto otázky a mnohé iné sme sa rozhodli položiť našej Silvii – psychologičke, ktorú sme spoznali vďaka nášmu blogu.

… … …

unsplash.com

♥ Začnem naoko zľahka trochu zvláštne naformulovanou otázkou… Je v poriadku, ak sú vzťahy v rodine naštrbené?

Tak to je teda len naoko ľahký začiatok. (smiech) Ale viem, kam tým mieriš, preto späť k veci – to, či je to skutočne v poriadku, posúdiť neviem, avšak viem, že to nie je nič výnimočné. Je potrebné uvedomiť si, že vzťahy ako také sú vždy menšou či väčšou lotériou, a teda nikdy nemáme záruku, že budú idylické, hoci sa to týka aj napríklad vzťahu medzi matkou a dcérou, otcom a synom alebo súrodencami.

Aj tu platí všetko ostatné, čo v partnerských vzťahoch – na tom, aby bol vzťah funkčný, musia pracovať všetci zúčastnení. Často sa stáva, že rodičia alebo deti vo svojej úlohe zlyhajú a nie sú ochotní si priznať chybu. Tým pádom sa cyklicky opakuje ten istý scenár. Takže sme sa chtiac-nechtiac dostali k nepriamej odpovedi – nemusíme mať výčitky ani zlý pocit preto, že sú vzťahy v našej rodine nedokonalé, pretože totálna idylka panuje v rodinách len výnimočne. Takmer všade sa nájde niečo, s čím sa aspoň jeden člen rodič nevie stotožniť.

♥ Takže aby sme to zhrnuli… Ako sa má človek postaviť k tomu, že dlhodobo v rodine v oblasti vzťahov naráža na jeden a ten istý problém?

Ak nám energiu dlhodobo odoberá napríklad povaha jedného z rodičov – urážlivosť, vzťahovačnosť, túžba pliesť sa nám do života – vtedy si musíme uvedomiť, že my nemáme moc túto charakterovú črtu zmeniť alebo ju v danej osobe potlačiť. Jednoducho ide o niečo, čo pociťujeme, ale zároveň to nie je naše.

Takže jediným možným východiskom, či skôr jediným riešením, je popracovať na tom, aby to na nás malo čo najmenší dopad. Tento princíp sa dá vlastne aplikovať na všetky rodinné problémy. Ak trvajú príliš dlho a nevieme to s človekom vykomunikovať, neostáva nám nič iné, len to prijať ako fakt.

unsplash.com

♥ V praxi tento proces vyzerá ako?

Vo väčšine prípadov stačí len uvedomenie, ktoré si človek pravidelne v určitých situáciách opakuje. Napríklad ak ma dlhodobo dokáže rozčúliť skutočnosť, že môj otec je prehnane výbušný a podobná situácia práve nastala, mojou úlohou je povedať si, že oukej, už sme to tu mali veľakrát, nezmením to, a tak sa pre to už ani nejdem rozčuľovať.

Prirovnala by som tento princíp k náročnému tréningu. Spočiatku je nesmierne namáhavé vytrvať a vzdať sa svojich emócií, avšak verte mi, že sa to predsa len dá. Tým, že sa neustále hneváme na povahové črty našich najbližších, nič nevyriešime, no značne si ubližujeme.

Rodičia mnohokrát nepochopia problémy svojich detí a zosmiešňujú ich rečami, že za ich čias také niečo „nebolo“.

♥ Čo by si označila za najčastejší problém v rodinách?

Je ich viac a myslím si, že majú približné rovnaké zastúpenie. Veľmi často sa stretávam s tým, že rodina nie je tým bezpečným prístavom, kde si už aj dospelé deti chodia vyliečiť rany na srdci. Práve naopak, čoraz výraznejšie pociťujú, že práve v rodičovskom dome na nich čakajú ďalšie problémy alebo situácie, ktoré ich deptajú, zraňujú alebo ich otravujú. 

Ďalším rodinným neduhom je vzájomné nepochopenie – rodičia bagatelizujú problémy svojich detí, nevedia sa vžiť do ich kože a nedajú deťom, aj tým dospelým, priestor na to, aby sa zo svojich problémov aspoň vyrozprávali. Keď sa o to dieťa samo pokúsi, nenájde sa medzi ním a rodičom myšlienkový prienik, čo vedie k ešte väčšiemu vnútornému skľúčeniu a takisto aj k prehĺbeniu samotného problému. 

Dobrým príkladom sú napríklad duševné ochorenia – dieťa trpí depresiou, úzkosťou alebo poruchou príjmu potravy, rodičia neuchopia váhu tohto problému a snažia sa ho „vyliečiť“ radami typu: Vedz sa už konečne najedz! Musíš sa vzchopiť! To prejde… Nepátrajú, prečo sa dieťa cíti tak, ako sa cíti, mnohokrát ho ešte viac zdeptajú tým, že jeho duševný stav zosmiešňujú a vnímajú to ako niečo, „čo za ich čias nebolo.“

Na záver spomeniem asi ten najzávažnejšie problémy – jeden z rodičov je buď závislý na omamných látkach, alebo má sklony k agresii. Prípadne sa nevie vyrovnať so svojimi spomienkami či bolesťou, čo má vážny dopad na rodinu ako takú. Najčastejšie takýto rodič hľadá rozptýlenie v iných, mimomanželských známostiach. Odnesie si to vtedy nielen partner, ale aj deti, a zväčša ide o skutočne dlhodobé následky, ktorými je dieťa ovplyvnené po celý svoj život.

Často sa stretávam s tým, že nevera jedného z rodičov ovplyvňuje dieťa po celý jeho život.

unsplash.com

♥ Práve k tomu sa chceme dostať… V minulom rozhovore sme sa rozprávali o dôsledkoch, ktoré v nás niektoré vzťahy zanechajú, a čiastočne sme v ňom opísali aj dôsledky, ktoré si nazbierame už v detstve. Aká situácia či problém v rodine je príčinou najzávažnejších dôsledkov?

Bolo by asi krátkozraké a nezodpovedné ukázať na jeden problém a povedať, že s týmto sa dieťa v dospelosti vyrovnáva najťažšie. Je to totiž veľmi individuálna vec, ktorá je závislá od mnohých faktorov – prostredia, aké je v rodine vytvorené, psychickej sily osoby, ktorá je týmto problémom zasiahnutá.

Je mnoho ľudí, ktorí sa dokázali veľmi rýchlo vyrovnať s tým, čo v detstve zažili, a doslova akonáhle odišli z rodičovského domu, hodili všetky spomienky za hlavu. A potom sú aj prípady, kedy si človek celý život pamätá jednu maličkosť, kedy mu bolo v detstve ublížené, a cíti, že ho to v dospelosti stále nemálo ovplyvňuje.

Jedným z týchto prípadov som aj ja (smiech). Dlho som nevedela spracovať, ako moja sestra talentovane hádzala vinu za svoje prešľapy na mňa (smiech). V dospelosti som bola mimoriadne precitlivená na podobné situácie a trvalo mi veľmi dlho, kým som s tým dokázala pracovať.

Ale aby som odpovedala na tvoju otázku – najviac nás zasiahne strata jedného z rodičov, jeho smrť alebo odchod z rodiny. Rovnako musím spomenúť akúkoľvek formu násilia v rodine. A často sa stretávam aj s tým, že nevera jedného z rodičov ovplyvňuje dieťa po celý jeho život.

Dieťa, ktoré zažije odchod jedného z rodičov, si to mnohokrát dáva za vinu.

unsplash.com

♥ Čo konkrétne cíti dieťa, ktoré pozoruje, že si mama alebo otec našli iného partnera/partnerku, dôsledkom čoho sa rodina rozpadla?

Možno tomu mnoho ľudí neuverí, ale dieťa v takýchto prípadoch cíti pocit viny. Áno, hnevá sa na rodičov, možno aj oboch, musí veľa vecí spracovať a pociťuje smútok, skľúčenosť či beznádej alebo strach z toho, ako to teraz iba s jedným rodičom domácnosť zvládne. Avšak hlboko v podvedomí sa hlási neopodstatnený pocit viny – Ak od nás odišiel/odišla, pravdepodobne sme mu nestačili. Asi nie som dobrá dcéra/dobrý syn, ak si zvolil žiť s niekým iným, v inej domácnosti bez nás…

Kým dieťa príde na to, čo v ňom táto skutočnosť zanechala, môže sa v láske veľakrát popáliť. Spomeniem dva scenáre – buď bude v dospelosti natoľko prahnúť po láske a kompletnej rodine, že sa pripúta aj k partnerovi, s ktorým to nebude prechádzka ružovou záhradou. Alebo všetky nasledujúce vzťahy, ktoré prežije, „rozbije“ svojím strachom, že aj od neho partner odíde.

♥ V rámci tejto témy týždňa sme na našom webe publikovali článok s názvom Aké to je vyrastať tam, kde jeden rodič chýba. Naša redaktorka v článku opísala svoje pocity, ktoré v nej zanechalo rozhodnutie otca nepodieľať sa na jej výchove. Zaujíma ma však aj tvoj názor – ako veľmi je dieťa ovplyvnené tým, že vyrastá bez jedného rodiča?

Ak dieťaťu odmalička chýba jeden rodičovský vzor, následky si začne všímať až neskôr. Nestabilita vo vzťahoch, strach, že sa partner rozhodne odísť… Veľmi často prichádza na to, že predstava, ako bude s partnerom fungovať, sa veľmi líši od reality.

V pozícii partnera alebo partnerky sa môže veľmi dlho a strastiplne hľadať. Rodič, ktorý ho vychováva sám, sa môže snažiť akokoľvek, no dieťa aj tak sem-tam príde na to, že mu vzor druhého rodiča chýba.

Najzradnejšie na vzťahových dôsledkoch je to, že ich najprv musíme v plnej sile pocítiť, aby sme si uvedomili, že sa s nimi musíme vyrovnať.

unsplash.com

♥ Dá sa s týmito následkami nejako pracovať?

So všetkým, čo sa v nás odohráva, vieme pracovať. Avšak samotný spôsob sa líši z človeka na človeka a veľmi závisí aj od toho, aký rodič doma chýbal a či chýbal svojej dcére alebo synovi. Najzradnejšie na celom procese odstraňovania dôsledkov zväčša je to, že najprv musíme pocítiť ich škodlivú silu, aby sme si ich mohli uvedomiť.

Musíme sa naučiť rešpektovať rozhodnutia druhých, aj keď nás bolia.

♥ Na našom Instagrame sme dali priestor aj otázkam našich sledovateľov. Jedna z nich sa nám krásne hodí do témy, ktorú sme práve načrtli: Ako odpustiť rodičovi, ktorý odišiel za iným partnerom a rozbil našu rodinu?

Čitateľa alebo čitateľku chválim za formuláciu otázky – ako odpustiť. Odpustenie je najviac potrebné v tých prípadoch, kedy ho v sebe najdlhšie a najťažšie hľadáme. Preto kvitujem, že sa o to snaží a že viac ako do podnecovania vlastného hnevu vkladá energiu do hľadania spôsobu, ako odpustiť. Týmto by som jej aj chcela odkázať, že ten najdôležitejší krok už má dávno za sebou.

Ďalším krokom je uvedomenie si, že za konanie rodiča nemáme zodpovednosť. Že to bola jednoducho jeho voľba a nie je v našich silách, aby sme to nejako ovplyvnili. Najviac však pomôže, ak si uvedomí, že situácia by nebola o nič lepšia, ak by daný rodič doma zostal aj napriek tomu, že vzťah s druhým rodičom nie je z jeho pohľadu funkčný.

Ako dieťa by potom bola svedkom omnoho horších scén, ako je odchod jedného rodiča. Ten, čo odišiel, nevidel zmysel v tejto domácnosti zostať. A tým pádom by sa stal toxickým článkom celej rodiny. Nech to už znie akokoľvek necitlivo, jednoducho urobil to najlepšie, čo mohol. Pre seba aj pre tých, ktorých opustil. Takéto skúsenosti nás vedú k jednému dôležitému poznaniu – musíme rešpektovať rozhodnutia druhých, aj keď nás bolia.

♥ Ďalšia otázka od čitateľky je z podobného súdka: Ako prekonať strach, že sa môj partner raz premení na rovnakého agresora, akým bol môj otec?

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Rozhovor #10 – čitateľka Lenka o syndróme vyhorenia a o tom, že každý z nás má svoje limity

Toto je veľmi ťažká otázka. Aby som vedela aspoň trochu bližšie poradiť, musela by som mať informáciu, aký typ agresie čitateľka zažívala. Myslím si však, že jedna odpoveď by nemala takú hodnotu, aby dokázala zmeniť kohokoľvek život. Preto všetkými desiatimi odporúčam prebrať to s odborníkom, ktorý najprv zistí detaily a na základe toho bude vedieť poradiť tak, aby riešenie bolo cielené.

S určitosťou však viem povedať, že čitateľka nemusí cítiť výčitky za to, že tento strach vo svojom vzťahu pociťuje. Deti, ktoré vyrastali v jednej domácnosti s agresorom, na sebe dôsledky pozorujú celý život. Nie je na tom nič, za čo by sa mal človek hanbiť alebo vnútorne zožierať. Jednoducho dlhodobo nasávali podnety z prostredia, ktoré v nich strach vyvolávalo. Je úplne prirodzené, že v nich pozostatky tohto strachu zostali. 

To, že nám niekto denne nehovorí, ako nás ľúbi, ešte neznamená, že k nám nič necíti.

unsplash.com

♥ Táto otázka sa u našich čitateľov veľmi často opakovala: Ako sa preniesť cez to, že sa v našej rodine vyjadrovanie citov príliš nenosí?

Emočný chlad, ako rada tento jav nazývam, nie je nič zriedkavé. Generácia našich rodičov totiž všeobecne nebola veľmi vedená k tomu, aby dávala najavo svoje pocity. Je to trošku taký paradox – zároveň boli ako deti svedkami toho, že sa dospeláci medzi sebou viac rozprávajú, no rozhovory neboli veľmi intímne. 

Dôsledkom toho množstvo našich rodičov nevie vyjadrovať city a necíti sa komfortne, ak to robí niekto iný. Emočný chlad sa môže takisto prejavovať aj pocitom akéhosi nepochopenia. Dá sa s tým však vyrovnať celkom ľahko. 

Väčšinou ľudia, ktorí nevedia vysloviť mám ťa rád, dávajú lásku najavo úplne iným spôsobom. Napríklad moja mama nie je ten typ, ktorý by za niekým prišiel a len tak spontánne ho objal. V ranej dospelosti to chýbalo aj mne. Slovné vyjadrovanie náklonnosti je taktiež veľmi zriedkavé. 

Avšak postupne som prišla na to, že mama mi lásku vyjadruje tým, že mi vždy, keď príde na návštevu, prinesie plné tašky jedla. Rovnako nabalená odchádzam aj ja od nej. Pred Vianocami sa ma neopýta, ako sa cítim a či mám toho veľa v práci, ale spýta sa, čo mi má kúpiť pod stromček. A áno, už som dospelá. (smiech) Viem si navariť sama, nakúpiť sama a na darčekoch si nezakladám. Lenže toto je mamin prejav lásky. Nevie to povedať, tak robí takéto skutky. Tiež som si dlho myslela, že ku mne asi nič necíti, ak pôsobí chladným dojmom, no musela som len popracovať na tom, aby som porozumela jej prejavom náklonnosti. 

Niečo podobné odporúčam aj čitateľom, ktorí túto otázku položili. Občas sa musíme zmieriť so spôsobom komunikácie našich najbližších. A to, že nám denne nehovoria, ako nás ľúbia, ešte neznamená, že k nám nič necítia.

Na to, aby bol vzťah funkčný, v ňom musí panovať vzájomné porozumenie.

unsplash.com

♥ Má vplyv na vzťah rodiča a dieťaťa aj vyšší vekový rozdiel?

Nerada by som generalizovala, ale väčšinou to na samotný vzťah neblahý vplyv predsa len má. Na to, aby bol akýkoľvek vzťah funkčný, musí v ňom panovať vzájomné porozumenie. Žiaľ, ak je rodičov a deti delí napríklad dvojgeneračný rozdiel, často sa vyskytnú situácie, kedy si porozumieť nevedia. Vedie to k tomu, že dieťa nedokážu dostatočne pochopiť, vcítiť sa do jeho kože.

Dodám však, že ak na vzťahu predovšetkým rodičia aktívne pracujú, sú si vedomí svojej úlohy a snažia sa byť dieťaťu veľkou oporou i priateľom, môže byť medzi nimi ten najväčší vekový rozdiel a dieťa to nikdy nepocíti. Je to v obrovskej miere závislé od toho, ako sa naučia rodičia a deti naučia so sebou „pracovať.“

Nie vždy rodič koná tak, aby vyjadril lásku všetkým deťom rovnako.

♥ Máme tu ďalšiu otázku od čitateľov: Ako zvládnuť pocit, že sa medzi súrodencami robia neférové rozdiely?

Tento problém je naozaj častý. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, prečo to tak je, pretože každý rodič sa snaží milovať svoje deti rovnako. Ale nie vždy mu to aj ide, respektíve nie vždy koná spôsobom, ktorým by dával lásku rovnako najavo všetkým svojim deťom. Väčšinou však ani samotný rodič nevie, prečo má na niektoré dieťaťa vyššie nároky, prečo je na niekoho prísnejší, prečo sa k druhému dieťaťu správa menej citlivo.

Občas sa odpovede na tieto „prečo“ hľadajú veľmi ťažko a zodpovednosť za ne nenesie dieťa, ale rodič. Rozdiely medzi súrodencami totiž robí najmä rodič, ktorý sa vo vzťahu so svojím partnerom, teda druhým rodičom týchto detí, necíti komfortne.

Stáva sa, že mu dieťa v istých chvíľach pripomína jeho partnera. Zväčša ide o úplne nepatrnú črtu, no rodič má okamžite pred očami nie svojho potomka, ale svojho partnera, s ktorým má viac či menej naštrbený vzťah. Tým pádom pomaličky a celkom nepatrne rastie v rodičovi skrytý hnev na toto dieťa a ten sa prejavuje aj konaním, ktoré dieťaťu dáva pocítiť, že v očiach rodiča nie je rovný so svojimi súrodencami.

A ako sa tento pocit dá zvládnuť? Opäť úplne jednoducho a zároveň veľmi ťažko… Dieťa si musí uvedomiť, že tieto situácie nemá ako ovplyvniť. Tým pádom nemôže dovoliť, aby ony ovplyvnili jeho.

Potreba dokázať rodičom, že sme spokojní aj napriek tomu, že žijeme inak, ako si to predstavujú oni, so sebou prináša mnohé úskalia.

unsplash.com

♥ Čo robiť v prípade, že rodičia majú o našom živote úplne inú predstavu a vyjadrujú nespokojnosť s tým, ako žijeme?

Väčšina detí si myslí, že ich povinnosťou je dokázať rodičom, že sú aj tak šťastné, no je to chyba. Nie je to ich povinnosť a navyše má toto presvedčenie veľa zradných úskalí – dieťa sa po rokoch pristihne pri tom, že nedosahuje úspechy pre svoj vlastný pocit, ale preto, že chce niečo dokázať vlastným rodičom. A tento spôsob nie je práve najšťastnejší.

Jediné, čo v tejto situácii môžeme a vlastne aj musíme urobiť, je navzájom sa o tom porozprávať. Ak tento rozhovor nepomôže, musíme žiť svoj život bez toho, aby sme sa rodičmi, ktorí majú na nás iné požiadavky, nenechali vykoľajiť.

Nie je výnimočné, ak dieťa dlho plní očakávania svojich rodičov aj napriek tomu, že sa s nimi nestotožňuje, a akýsi zlom nastane vtedy, keď si nájde partnera. 

unsplash.com

♥ Na tému svokra nám prišlo snáď tisíc otázok. Preto ich zhrniem do jednej všeobecnej a teba prosím o čo najrozsiahlejšiu odpoveď. Prečo sú niekedy vzťahy so svokrovcami také komplikované?

Čiastočne sa to týka aj otázky, ktorú sme zodpovedali vyššie – rodičia nášho partnera mali o jeho živote inú predstavu a pravdepodobne naša osoba nebola jej súčasťou. Nie je výnimočné, ak dieťa dlho plní očakávania svojich rodičov aj napriek tomu, že sa s nimi nestotožňuje, a akýsi zlom nastane vtedy, keď si nájde partnera. 

Toho môžu rodičia vnímať ako osobu, ktorá ich dieťa „naviedla na iné chodníčky“, no v skutočnosti to tak nie je. Nový partner len ich dieťaťu otvoril oči a ukázal mu, že nie je možné zakaždým plniť predstavy svojich rodičov… Mnohokrát sa stane, že svokrovci nového zaťa alebo nevestu vnímajú ako toho zlého, kto napomohol k odtrhnutiu ich dieťaťa od rodiny. Toto je však iba ich, dovolím si povedať, zaslepený pohľad. 

Nový partner mu len pomáha plniť jeho vlastné predstavy o živote, a preto nemajú najmenší dôvod cítiť voči zaťovi alebo neveste hnev. Ich dieťa sa uberá cestou, ktorá mu je prirodzená, a ak to nedokážu rešpektovať, „cudzí článok“ v rodine si to môže veľmi nepekne odniesť.

Tiež sa stáva i to, že svokrovci majú veľkú potrebu „montovať sa“ mladým do života a silou-mocou si presadzovať svoj názor, čo takisto k udržovaniu dobrých vzťahov v rodine veľmi nepomáha. Aj tu však platí, že ak nepomôže rozhovor, je potrebné rešpektovať, že už iní nebudú a zmieriť sa s tým, že občas nastane situácia, ktorá nám zdvihne tlak.

V rodine platia rovnaké princípy, ako v akomkoľvek inom vzťahu.

♥ Na záver si dajme opäť len naoko jednoduchú otázku… Aké aspekty by v rodine nemali chýbať?

V prvom rade vzájomné porozumenie a dôvera. Na to, aby sme v sebe našli odhodlanie porozumieť si, si totiž musíme dôverovať. No rovnako je dôležitá aj schopnosť priznať si chybu a robiť kompromisy. Stačí, že u jedného člena rodiny táto schopnosť zlyháva a odnesú si to všetci jej členovia. 

V konečnom dôsledku by som povedala, že v rodine platia rovnaké princípy, ako v akomkoľvek inom vzťahu. Aj rodinné vzťahy sa vyvíjajú, potrebujú „renovovať“, opravovať napáchané chyby. 

Facebook komentáre