Vďačnosť a maličkosti… Tak často spájané „maličkosti“, hoci ich vzájomné prepojenie len málokedy dokážeme aplikovať do života. Ruku na srdce… Koľkí z nás si denne uvedomujú, aké majú šťastie? Aj napriek problémom, ktoré sa nám preháňajú hlavou, aj napriek strachu, ktorý nás občas prepadne úplne bez príčiny. Myslím, že všetci môžeme povedať, že sa len výnimočne zastavíme a uvedomíme si, že stále máme byť za čo vďační, nech sa okolo nás deje čokoľvek.
Práve o tom sme sa porozprávali s našou respondentkou Luciou Vičíkovou – 22ročnou ženou, ktorá pred viac ako dvomi rokmi začala bojovať s rakovinou. Svoj príbeh zdieľa s publikom na svojom Instagrame @luculllik. Pýtali sme sa jej nielen to, ako ju choroba zmenila, čo všetko si dôsledkom nej uvedomila a či môže povedať, že jej rakovina poskytla iný pohľad na život.
… … …
archív Lucia Vičíková
♥ Lucka, ako si pristupovala k životu predtým, než ti lekári oznámili, akú máš diagnózu?
Môj život pred rakovinou bol veľmi ľahkovážny. Samé párty cez víkend, z ktorých som sa dostávala ďalšie dva dni, pitie vína na internáte. Nahnevať ma vedeli naozaj nepodstatné veci, ktoré som vtedy brala ako niečo, okolo čoho sa točí môj svet. Názory cudzích ľudí na moju osobu som si tiež vedela zobrať až príliš k srdcu a trápila sa nad nimi celé dni až týždne.
A to nehovorím o výzore. Ako skoro každá žena som sa snažila vyzerať vždy čo najlepšie a doslova som bola posadnutá žehličkou na vlasy. (smiech) Ale tak dalo by sa povedať, že vyššie opísaný prístup k životu je prirovnateľný ku klasickému životu teenagera, ktorý musí všetko vyskúšať a vyšantiť sa, kým je človek mladý, nie? (smiech)
Aj ja som veľa vecí brala ako samozrejmosť…
♥ Zamýšľala si sa ešte predtým, ako ti oznámili diagnózu, že máš ako zdravý človek k dispozícii mnoho vecí, za ktoré môžeš byť vďačná?
Jasné, že áno. Som typ človeka, ktorý sa vie tešiť aj z maličkostí, ktoré mu život prinesie. Ale na druhej strane som veľa vecí brala aj ako samozrejmosť. No človek sa vekom učí, a tak som aj ja zistila, že sú tu i veci, ktorých dôležitosť často ľudia podceňujú a berú ako hotovú vec. Až kým o ňu neprídu.
♥ Myslíš si, že zdravý človek naozaj pochopí hodnotu svojho zdravia, až keď oň príde?
ÁNO. A ja som toho príkladom. Celý život, teda tých mojich 20 rokov, som bola zdravá, ak teda nepočítam prechladnutia a podobné choroby. Svoje zdravie som brala ako niečo, čo budem mať stále, žiadne iné choroby som do svojho života nezapočítavala. Vlastne mi ani len nepadlo na myseľ, že by som o zdravie mohla v priebehu pár sekúnd prísť. Až kým sa to naozaj nestalo a to zdravie som nestratila a musela oň začať bojovať.
Padnúť na dno a vzdať sa je to najľahšie, čo človek môže urobiť.
♥ Mala si približne dvadsať rokov, keď vo tvojom živote zaznelo slovo rakovina. Aký to má dopad na psychiku tak mladého človeka?
Myslím si, že veľmi to záleží od toho, akú má človek povahu a koľko je ochotný zniesť. „V živote pred ochorením“, ak to tak môžem nazývať, som bola veľmi extrovertný typ človeka. Rada som sa zoznamovala, chodila na akcie a podobné socializačné srandy.
Avšak po diagnostikovaní som sa do seba dosť uzavrela, a tak, ako som bývala veľmi urozprávaný človek, sa teraz zo mňa stal ten, čo viac premýšľa a počúva, než rozpráva. Teraz s odstupom času to beriem tak, že to bol a vlastne stále je asi obranný mechanizmus pred tým, aby som neprežívala časté psychické zrútenia. Lebo padnúť na dno a vzdať sa je to najľahšie, čo môže človek v tejto situácii urobiť, keďže to vyžaduje minimum energie. A potom človeku zostanú len slzy pre plač.
Viete, keď vám doktori v 20tich rokoch oznámia, že máte rakovinu, je to dosť úder pod pás. Mladý človek má plány a ciele. A zrazu je odkázaný na neustále chodenie do nemocníc a jeho život sa zasekne v čase. Kamaráti okolo neho plánujú svoju budúcnosť, budujú kariéry a ja? Ja stojím na jednom mieste a budúcnosť je to posledné, na čo myslím, pretože ju v tom momente istú nemám. A táto myšlienka je celkom depresívna.
Ďalší kameň úrazu sú ľudia okolo vás. Predsa len, síce chodím na liečbu ja sama, ale týka sa to celej mojej rodiny a priateľov. Preto sa snažím celé moje ochorenie zvládať tak, aby ma moji blízki videli v čo najväčšej „pohode“ a až tak sa kvôli mne netrápili. To ma totiž vie psychicky zničiť omnoho viac. Vidieť, že sa ľudia, ktorých milujem, trápia kvôli mne. Kvôli tomu, že som chorá. A neschopnosť to nijako zmeniť a len bojovať ďalej.
Lucia pred začatím liečby (vľavo) a po začatí liečby.
♥ Pripúšťala si si niekedy, že sa toto ochorenie môže týkať aj teba?
Nie, nepripúšťala. Mám pocit, že rakovina je celkovo v spoločnosti ešte stále dosť obávaná téma, ktorej sa ľudia boja a vyhýbajú sa jej veľkým oblúkom. Pritom jej je na svete viac a viac a takmer každá rodina už s ňou mala dočinenia. Taktiež o tom svedčia aj chodby Národného onkologického ústavu, kde je každý deň, podotýkam každý deň, vykonaných cez 200 odberov krvi, takže minimálne 200 onkologických pacientov denne len v jednom ústave na Slovensku. A to stále nepočítam tých, ktorí sú tam hospitalizovaní.
Stačí sa trošku zamyslieť a zistíme, že je to neskutočne veľké množstvo bojovníkov, ktorí sa práve liečia. Ale samozrejme, keď sa s tým človek nestretáva v priamom kontakte a reálne sa nepohybuje skrz chodby onkológie, neuvedomí si to. Je to totiž miesto, kde sú všetci ľudia na jednej lodi a jediné, na čom záleží, je to, aké karty dostali do ruky.
♥ Uvedomila si si vtedy, že sa tvoj život zmení, alebo si si to začala všímať až postupne?
Mám pocit, že som si to neuvedomila počas celej mojej prvej liečby. Ako mi doktor oznámil, že budem musieť chodiť na chemoterapie, brala som to ako niečo, čo si „odchodím“ a budem mať vyhraté. Nevedela som, do čoho idem. Takže vlastne tá nevedomosť ma držala v mojej vyrovnanosti a s chladnou hlavou.
A taktiež mi absolútne nenapadlo, že situácia, do ktorej som sa práve dostala, mi obráti život naopak. Predsa len, bolo to pre mňa niečo nové, nepoznané. Samozrejme som vedela, že niečo ako chemoterapia je, ale aby som si to len tak vyhľadávala na internete, tak to nie. Veď načo. Bála som sa tej témy presne tak isto, ako ostatní. A to, o čom nič nevieš, sa ťa predsa nemôže týkať, no nie?
Až s odstupom času, respektíve až po dvoch rokoch od poslednej liečby, keď mi diagnostikovali recidívu, čo je návrat ochorenia, som to brala omnoho citlivejšie, pretože som už s postupom liečby bola oboznámená, vedela som, čo ma čaká a neminie. A bolo mi jasné, že to nie je prechádzka ružovou záhradou, ako som si kedysi myslela.
Samotná chemoterapia nebolí, len unavuje. Horšie je to až nasledujúce dni, kedy sa prejavia vedľajšie účinky.
USG nález, archív Lucia Vičíková
♥ Ako znie tvoja diagnóza a aký mala od diagnostikovania až po dnešok priebeh?
Moja diagnóza znie Zhubný nádor vaječníkov, konkrétne Sertoli-Leydig cell tumor, ktorý je dosť vzácny druh rakoviny vaječníkov a tvorí menej než 0,5% všetkých ovariálnych novotvarov.
Moja strastiplná cesta sa začala úplnou náhodou na jar 2018 pri mojej prvej prehliadke u gynekologičky, pretože mi už vtedy meškala menštruácia asi 2 mesiace. Pri vyšetrení mi našla na pravom vaječníku cystu veľkú 4x5cm. Keďže to bolo len jednorazové vyšetrenie, odporučila mi nájsť si stáleho doktora, pretože to bude pravdepodobne nutné riešiť operáciou. Tak som si teda našla doktorku v mojom okrese a tá ma následne objednala na operáciu v Trenčíne.
Pri vyšetrení v Trenčíne mala cysta už okolo 7x8cm a nález sa doktorovi nepáčil. Nasledovala operácia, ktorú som absolvovala niekedy v priebehu augusta, na základe ktorej sa pri histológii zistilo, že to nebola len obyčajná cysta, ale tá vyššie spomínaná, Sertoli-Leydig. Odporučili mi odstránenie pravého vaječníka, avšak ani tým mi nevedia zabezpečiť úplné odstránenie rakoviny, keďže počas operácie nastala ruptúra (prasknutie) cysty, čo v preklade znamená, že sa mi nejaké množstvo mohlo roztrúsiť po tele.
Následne som teda bola opäť hospitalizovaná na gynekologickom oddelení, kde mi tentokrát odstránili spomínaný vaječník a zobrali mi aj nejaké vzorky z brušnej dutiny. Vaječník pri histológii neukázal žiadne ďalšie známky nádoru, avšak na jednom mieste cavum Douglasi sa našlo ložisko, na základe ktorého mi oznámili, že musím podstúpiť liečbu chemoterapiou.
Pred ňou mi však odporučili zmrazenie vajíčok v centre ISCARE v Martine, aby som v budúcnosti mala ešte šancu otehotnieť. Táto procedúra v ISCARE bol zážitok na celý život a veľmi náročný proces na čas, psychiku a peniaze. Bolo totiž nutné stimulovať vaječníky pomocou hormonálnych injekcií, ktoré som si pichala do brucha. V podstate som sa predávkovala hormónmi, aby mi vo vaječníku narástlo a dozrelo čo najviac vajíčok do príslušnej veľkosti (každé vajíčko na približne 2cm). Na kontroly som chodila do Martina každý druhý deň asi 2 týždne vkuse.
Keď lekár skonštatoval, že je čas na zákrok, bola som objednaná na nedeľu 11.11.2018. Áno, v nedeľu. Pri takýchto veciach sa čakať nemôže, lebo vajíčka by mi mohli popraskať a potom by ich bolo menej. Zákrok trval asi 15 minút, počas ktorého mi ihlou prepichovali vaječník a vyberali z neho vajíčka. Z jedného vaječníka sa im podarilo 16 odberov a z nich zmraziť 15 vajíčok, čo je veľmi pekný počet na jeden vaječník.
Po tejto procedúre ma čakala obávaná chemoterapia. 27.11.2018 som mala byť hospitalizovaná na 5dňovú chemoterapiu, ale môj tlak v ambulancii bol alarmujúco vysoký, takže mi ju ešte v ten deň zmenil na ambulantnú, kedy som mala každé 3 týždne chodiť na 6-7hodinové chemoterapie do „aplikárne“ a následne som po nich mohla ísť domov. Žiadna hospitalizácia.
Samotná chemoterapia nebolí, len unavuje. Horšie je to až nasledujúce dni, kedy sa prejavia vedľajšie účinky. Ja som pociťovala hlavne pocit na zvracanie, bolesti kĺbov celého tela, únavu a zápchu. Tieto nepríjemnosti trvali približne týždeň. Nasledujúce 2 týždne som chodila len na kontroly. A na 4. týždeň nasledoval 2. cyklus. Takže jeden cyklus trval 3 týždne. A opäť tie isté vedľajšie účinky. Opäť kontroly. Takto sa to opakovalo 6krát.
Najväčšiu obavu som mala z padania vlasov, ktoré nastalo približne desiaty deň od prvej dávky chemoterapie. Vlasy začali padať a boli všade. Tak som to zobrala radikálne a jeden večer na intráku ma kamarátka Lucka ostrihala. Plakali sme vtedy obidve. Počula som každý strih nožníc. Avšak nemala som na výber. Nemohla som čakať a pozerať sa na to, ako mi vlasy vypadávajú v chumáčoch.
Tak či onak, 25.3.2019 som mala svoju poslednú chemoterapiu, po ktorej ma čakalo kontrolné CT a gynekologické vyšetrenie, aby sa zistilo, ako to so mnou vyzerá. Vyšetrenie ukázalo, že mám teraz pre zmenu na druhom vaječníku ďalšiu cystu. Objednali ma teda na operáciu, kde mi mali vybrať cystu už aj s druhým vaječníkom.
archív Lucia Vičíková
29.5. som teda nacupitala na hospitalizáciu, kde ma 30.5 čakala vtedy už tretia operácia formou laparotómie, čo je rozrezanie brucha od pupka až po podbruško. Operácia vtedy trvala 3 hodiny a po nej mi bola oznámená správa, že cysta bola nezhubná – nerakovinová, na základe čoho mi vaječník nechali. Avšak zobrali mi pre istotu lymfatické uzliny z celého brucha.
Po tejto operácii som konečne mohla v mojich záznamoch nájsť po prvýkrát slovo REMISIA – neprítomnosť choroby. Nasledujúce 2 roky ma čakali každé 3 mesiace kontroly na onkológii – odbery krvi a gynekologické prehliadky. Zdalo sa, že sa mi život vracia do normálu, keď nastalo to jedno kontrolné vyšetrenie u gynekológa, ktoré mi ukázalo, aké môže byť zdravie vrtkavé.
14.9.2020 mi doktor našiel totiž na ľavom vaječníku útvar, ktorý sa mu nepáčil a hneď ma objednal na operáciu, počas ktorej mi už odstránia tentokrát už naozaj aj vaječník. Takže som znovu nakráčala 12.10. na gynekologické oddelenie v NOÚ V Bratislave s kufrom. Opäť prebehla laparotómia, počas ktorej mi odstránili cystu spolu už aj s druhým vaječníkom.
Po operácii ku mne prišiel doktor a oznámil mi, že sa to potvrdilo a útvar bol onkologický, avšak dobrá správa je, že to našli v začiatkoch, bolo to úplne maličké a vybrali mi to úplne všetko. Ďalšia rana pod pás, ktorá ma pred doktorom rozplakala. Vedela som, čo ma totiž opäť čaká a slovo recidíva – návrat ochorenia, som teda vo svojom živote a slovníku mať nechcela.
O pár týždňov, v deň, kedy som spravila skúšky z autoškoly, som mala telefonát, kedy mi bolo oznámené, že mám v pondelok 1.12. nastúpiť aj s kufrom na onkológiu, pretože ma čaká 5dňová chemoterapia. Takže sa radosť zo skúšok v priebehu sekundy pominula a ja som sa totálne rozplakala na zastávke medzi ľuďmi. Nezvládla som to tentokrát spracovať tak ako prvýkrát.
Či som chcela, alebo nie, nastúpila som v pondelok na chemoterapiu. Tentokrát ma čakali 4 cykly chemoterapie, ktorá má názov BEP. Každý cyklus bol zložený z 5-dňovej chemoterapie v nemocnici, 2. týždeň ambulantné podanie jednej látky, 3. týždeň opätovné podanie tej istej látky ambulantne. A takto stále dookola 4krát. Túto chemoterapiu som pociťovala ako náročnejšiu na psychiku.
Ako hospitalizovaná som sa stretla s viacerými pacientmi – či už mladými, alebo staršími, tvárou v tvár a počula som naozaj rôzne príbehy ľudí. Čo sa týka samotného priebehu podávania chemoterapie v nemocnici, všetkých 5 dní mi chemoterapia tiekla približne 6-8 hodín. Zvyšný čas som venovala na oddych, keďže to bolo veľmi vyčerpávajúce. Čo sa týka vedľajších účinkov pri tejto chemoterapii, bola to hlavne bolesť hlavy po prvom dni, prevrátený žalúdok, nepríjemný pocit v ústach, zápcha a bolesť kĺbov. Vracanie ma obišlo aj tentokrát.
Keď ustúpili tieto účinky, nastali 4 dni, kedy som mala pre zmenu bezodný žalúdok. Mohla som zjesť čokoľvek a v akomkoľvek množstve, necítila som sa nikdy plná. Tento stav som mala následkom kortikoidov a neznášam ho, pretože tak ako niektorí ľudia pri chemoterapiách chudnú, u mňa to bol presný opak. (smiech) Keď sa totiž spojil so zápchou, mala som z toho obrovské plné brucho, keďže som len jedla a jedla a nič reálne zo mňa nešlo von.
Čo sa však týka ambulantného podania Bleomycínu cez 2. a 3. týždeň, ten mi v dôsledku veľkej toxicity spôsobuje bolesť pľúc, avšak „našťastie“ nič iné. Preto som kvôli nemu aj kontrolovaná na pľúcnom oddelení, pretože znižuje pľúcnu kapacitu. Avšak našťastie mne pri kontrole nejaké extrémne zmeny nenastali, za čo som veľmi rada.
Ak však môžem porovnať tieto dve chemoterapie – tú, ktorú som absolvovala pred 2 rokmi, a tú, ktorá prebieha v tomto čase, mám pocit, že túto zvládam o kus lepšie. Neviem však, prečo to tak je, ale radšej sa nad tým ani zamýšľať nebudem.
Ak sa pýtate, či mi pri tejto chemoterapii tiež vypadali vlasy, tak odpoveď je, že áno. Konečne som po 1,5 roku mala vlasy vo veľmi peknej dĺžke a opäť som bola donútená sa ich vzdať. Tentokrát som si ich však ostrihala sama, no nebolo to až tak náročné ako prvýkrát. Samozrejme, nahnevá to a som nahnevaná ešte aj teraz. Ale už som s tým stotožnená a viem, že vlasy ma nedefinujú. Ani mňa a ani nikoho. Sú totiž omnoho dôležitejšie a krajšie veci na ľuďoch, ktoré sa častokrát prehliadajú. A aspoň zase ušetrím na žiletkách, kaderníčkach a šampónoch na vlasy, no nie? (smiech)
Tu sa môj príbeh aktuálne končí. Začiatkom marca ma čaká opäť gynekologická kontrola a CT-čko, kedy sa uvidí, či som opäť v remisii a mám „vyhraté“, alebo sú nutné ďalšie chemoterapie. Tak som sama zvedavá, ako to celé dopadne.
Lucia pred začatím liečby (vľavo) a počas liečby.
Na liečbu samotnú sa pripraviť nedá. Je to veľká životná zmena.
♥ Čo ťa najviac na tejto chorobe prekvapilo? Vie sa človek, ktorému oznámia diagnózu rakovina, pripraviť na všetko, čo ho čaká?
Prekvapil ma hlavne fakt, že chemoterapia automaticky neznamená, že ti bude nonstop zle a nebudeš schopná vyjsť z domu. Sú to všetko len dočasné vedľajšie účinky, ktoré sa pominú. Teda aspoň pre mňa boli. Ja som po prvom týždni, keď účinky odzneli, fungovala úplne bežne ako normálny človek.
Avšak myslím, že na liečbu samotnú sa pripraviť nedá. Je to veľká zmena v živote. Obzvlášť, keď ju máte prvýkrát. Tak ako som pred dvomi rokmi po chemoterapiách prevažne odpočívala, tak sa počas tejto snažím hýbať a cvičiť čo najviac. Neverili by ste, ako pohyb pomáha.
Všetko samozrejme ale závisí od toho, v akom štádiu ochorenia sa človek nachádza a akú liečbu dostáva. Ja som možno len bola medzi tými „šťastlivcami“, ktorí tých účinkov schytali menej a toho pohybu som bola schopná. Je to totiž veľmi individuálne, koľko je toho telo schopné zniesť.
Rozhodla som sa, že skúsim ukázať ľuďom skutočnú stránku tejto choroby. Že je to o iných veciach, nielen o prežívaní a ľutovaní sa.
♥ Našla som ťa úplnou náhodou na Instagrame. Kto si pozrie tvoje príspevky, rýchlo zistí, že o rakovine hovoríš veľmi otvorene. Čo bolo tvojím zámerom, keď si postla prvý príspevok o téme rakovina?
S písaním príspevkov som popravde začala až po liečbe. Fakt, že mám rakovinu, som plešatá a chorá som brala ako niečo, za čo som sa hanbila. Necítila som sa komfortne vo svojom tele. Až pred poslednou chemoterapiou som bola navštíviť jednu tetu, sociálnu pracovníčku v NOÚ. Občas som ju chodila pozrieť, pokecať a riešili sme nejaké dokumenty. A v ten deň mi povedala, že už dávno nestretla takéto usmievavého človeka a že taká pozitívna energia, aká zo mňa srší aj napriek tomu, čím si prechádzam, je neskutočná. A pri lúčení ma ešte aj objala so slovami, že to proste musela spraviť. Vtedy to so mnou pohlo a ja som postla prvú fotku svojej ruky v aplikárni, kde som označila aj miesto, kde sa nachádzam.
Avšak so samotnými príspevkami som začala neskôr. V ten deň som videla na Facebooku, že jeden nemenovaný spevák zomrel na rakovinu, a že sa pred svojím koncom ešte aj „vysmieval“ smrti tým, že sa na Halloween obliekol ako smrtka. To ma nahnevalo a rozhodla som sa, že skúsim ukázať ľuďom skutočnú stránku tejto choroby. Že je to o iných veciach, nielen o prežívaní a ľutovaní sa. A keďže to bola téma, ktorá sa ma priamo dotýkala, chcela som ukázať všetky stránky ochorenia a bez cenzúry – zlé rovnako, ako aj tie „dobré“ ( v rámci možností).
Dnes si o to viac vážim tú hŕstku ľudí, ktorá tu pre mňa je.
♥ Na našom webe máme tento týždeň tému vďačnosť. Nájde sa aj v tomto období niečo, za čo dokážeš cítiť vďačnosť?
Vďačnosť… Som vďačná za to, že mám vo svojom okolí ľudí, ktorí tu pre mňa sú, aj keď som práve vo fáze života, kedy možno nevyzerám najlepšie a potrebujem oporu možno viac ja od nich, než oni odo mňa. Neopustili ma, venujú mi svoj čas, úsmev, energiu.
Je to totiž niečo, čo som brala ako samozrejmosť, až kým si ľudia, na ktorých mi záležalo, nevedeli na mňa nájsť čas, keď som na tom bola najhoršie. O to viac si však teraz vážim tú hŕstku ľudí, ktorá tu pre mňa je. Či už sú to noví ľudia v mojom živote, alebo starí. Nie nadarmo sa hovorí, že človek zistí, kto je skutočný priateľ, až keď ide do tuhého.
Odkedy som ochorela, užívam si život omnoho viac. Jedlo si vychutnávam oveľa intenzívnejšie, svoje pocity a túžby už vyjadrujem na rovinu.
♥ O aké „maličkosti“, ktoré zdravý človek prehliada, ťa rakovina dočasne obrala?
Asi najviac ma obrala o energiu. Pociťujem to hlavne teraz, keď sa už blíži koniec liečby, že je moje telo unavené omnoho rýchlejšie, než za normálnych okolností. Nič iné mi asi nenapadne, pretože rakovinu neberiem ako niečo, čo dokáže len brať.
Odkedy som ochorela, si totiž užívam život omnoho viac, jedlo si vychutnávam oveľa intenzívnejšie, svoje pocity a túžby vyjadrujem už na rovinu. Potom ma ľudia považujú za niekoho, kto je odvážny, avšak tu nejde o odvahu. Ide o žitie a nielen prežívanie. Prečo by som sa mala báť požiadať o niečo, po čom túžim, všakže? Život a čas, ktorý nám bol daný, je veľmi nepredvídateľný, tak prečo by som ho mala stráviť strachom z prípadného odmietnutia alebo neúspechu?
Ako 22ročná som sa musela vzdať možnosti mať v budúcnosti dieťa prirodzenou cestou. To sú veci, ktoré by som v tomto veku nemala riešiť.
♥ Ktoré obdobie bolo počas liečby najnáročnejšie?
To sa nedá takto zhodnotiť. V každom kroku, ktorý som musela a stále musím robiť počas liečby, je náročná. Napríklad som sa ako 22ročná musela vzdať možnosti mať v budúcnosti dieťa prirodzenou cestou. To sú veci, ktoré by som v tomto veku nemala riešiť.
Avšak VŽDY si vyberiem život. Som momentálne nastavená tak, že som ochotná obetovať všetko, čo bude treba, len aby som bola opäť zdravá. Takže keďže toto bola jediná cesta, išla som do toho. Ako povedal môj doktor: „Teraz ste prvoradá vy a vaše zdravie.“ A tak to aj je. Pretože… Na čo mi budú vaječníky, pokiaľ už budem mŕtva, všakže?
Človek asi niekedy potrebuje fakt príučku, aby pochopil skutočné hodnoty života a začal si ich vážiť.
archív Lucia Vičíková
♥ Myslíš si, že rakovina zmení tvoj prístup k životu? Budeš dbať o to, aby si si všetko to, čo je pre zdravého človeka samozrejmé, vážila už navždy?
Rakovina môj život a prístup k nemu zmenila už počas prvej liečby. Teraz po recidíve sa ten pocit a prístup len zintenzívnil. Človek asi niekedy potrebuje fakt príučku, aby pochopil skutočné hodnoty života a začal si ich vážiť. Niekedy človek ani nemusí ochorieť, ale stačí sa len prejsť tými chodbami onkológie, ktoré navštevujem ja, a vidieť niektorých tých ľudí, ktorí sú častokrát v naozaj zlom stave.
♥ Keď sa spätne pozrieš na svoju minulosť, prehodnotila si doterajšie problémy, ktoré ťa znepokojovali ešte predtým, ako ti diagnostikovali rakovinu?
Problémy? Čo to je? (smiech) Srandujem, samozrejme, že som ich prehodnotila. Absolútne to neboli veci, kvôli ktorým som si mala míňať energiu a trápiť sa pre ne. Ale tak stále som relatívne mladý človek a k tomu ešte aj žena, takže aj teraz som schopná sa rozčúliť aj nad rozliatou kávou a špinavým tričkom. Pokiaľ však ide o ťažšie situácie, beriem ich s oveľa viac chladnou hlavou a snažím sa nebrať si ich až tak veľmi k srdcu, pokiaľ samozrejme nejde o život…
Je veľmi dôležité, ako využijeme čas, ktorý nám bol daný.
♥ Na čom podľa teba v živote najviac záleží?
Bolo by asi hlúpe, keby ako prvé nenapíšem, že na zdraví. Je to totiž najdôležitejšie, čo môžeme mať. To si podľa mňa aj veľa ľudí počas posledného roka, odkedy vypukol covid, uvedomilo. Je to niečo, čo sme dostali, vďaka čomu existujeme a môžeme robiť všetko, čo chceme, bez obmedzení.
Ďalej spolu so zdravím záleží na tom, ako využijeme čas, ktorý nám bol daný. Boli by ste spokojní s tým, ako ste strávili svoj život, keby vám bolo oznámené, že vám zostáva už len rok života? Ak ste si v duchu odpovedali, že nie, tak niečo zmeňte.
Nie každý zvládne to bremeno byť v kontakte s človekom chorým na rakovinu.
♥ Ako rakovina ovplyvnila tvoje vzťahy?
Ako ktoré. Niektoré priateľstvá sa mi počas liečby rozpadli, iné posilnili. Našťastie, tých posilnených je viac. Tie rozpadnuté ma na jednej strane mrzia, vzhľadom na to, že to boli kamarátstva, ktoré som považovala za pevné. Avšak títo ľudia uprednostnili iné veci predo mnou, presne vtedy, keď som ich potrebovala najviac a začala som sa kvôli tomu cítiť menejcenná.
Nevyčítam im to, nie každý zvládne to bremeno byť v kontakte s človekom chorým na rakovinu. Každý má však svoj život a sám rozhoduje, s kým ho strávi a s kým nie. Rakovina mi v tomto smere len ukázala tých pravých, ktorí to so mnou cez to všetko nevzdali. A preto si ich ako ľudí dokážem vážiť omnoho viac.
Podstúpenie chemoterapie, archív Lucia Vičíková
♥ Mala si pocit, že každý z tvojho okolia vedel „správne“ zareagovať?
Ťažko povedať, čo je správna reakcia na niečo tak vážne, ako je veta: „Mám rakovinu“. A to nehovorím o vete: „Znovu sa mi rakovina vrátila.“ Hlavne, keď si väčšina ľudí pod tým predstaví automaticky smrť. Totiž čím bližšie k človeku mám, tým horšie tú „novinku“ bral, čo aj dáva logiku. Veľa ľudí sa mi pri oznámení tejto skutočnosti rozplakalo, čo ma zlomilo viac než samotná choroba. Iní zase zostali bez slov. Pravda, čo sa na niečo také dá povedať…
Jedna reakcia, ktorá mi však utkvela v pamäti, je tá, keď som volala otcovi po tom, ako mi oznámili, že budem musieť na chemoterapie chodiť znovu. Povedal, mi: „Zvládli sme to prvýkrát, zvládneme to teraz.“ To by sa celkom dalo zaradiť do tej správnej reakcie, aj keď to pre neho muselo byť neskutočne ťažké počuť niečo také, nemyslíte? (úsmev)
Niekedy stačí len človeka vypočuť.
♥ Dajme tomu, že sa v okolí čitateľa vyskytne človek, ktorému bol diagnostikovaný akýkoľvek typ rakoviny. Ako sa má čitateľ zachovať?
V prvom rade ho neľutovať, ale podporiť, aby cítil, že si tým nemusí prechádzať sám. Často sa stáva, že onkopacient nepožiada o pomoc, pretože si myslí, že tým otravuje. Preto je fajn sa ponúknuť a z vlastnej iniciatívy poskytnúť pomoc a reálne aj pomôcť, nie mať len veľa rečí a skutek utek. Aj keby išlo len o nákup potravín.
Niekedy tiež stačí len človeka vypočuť. Starať sa. Mne samej príde veľmi vhod, ak mi niekto napíše, ako sa mám, pričom ho to aj reálne zaujíma, a nie je to len zdvorilá otázka na začiatok konverzácie.
Hoci už onkopacient na chemoterapiu nechodí, psychicky sa z toho dostáva omnoho dlhšie, než si myslíte.
♥ Sú aj veci, ktoré vyslovene neodporúčaš robiť/hovoriť človeku, ktorý má rakovinu?
Prvá vec, ktorú nieže neodporúčam, ale priam zakazujem, je tá, kedy sa človeku chcem priblížiť tým, že poviem, že niekto z mojich blízkych zomrel na rakovinu. To je vec, ktorú nechce počuť nikto a už vôbec nie onkopacient, ktorý práve s rakovinou zápasí o svoj život.
Taktiež neodporúčam ponúkať alternatívne liečby. Je to na každom jednom človeku, aby sa rozhodol, ako bude liečený a ľudia by to mali rešpektovať. Žiadne prehováranie, že cvikla lieči! (smiech)
„Buď pozitívny/a!“ Akože naozaj? Ukážte mi jedného človeka, čo vedie pozitívny život 24/7. Každý má slabé chvíľky a nikto – a už vôbec nie človek s rakovinou – nedokáže myslieť nonstop pozitívne.
„Ale po chemoškách už budeš úplne ok, však?“ Sklamem vás, skončením liečby sa to nekončí. Nastupuje totiž strach z návratu ochorenia, ktorý vás každý jeden deň desí. Síce človek už na chemoterapiu nechodí, ale psychicky sa z toho človek dostáva omnoho dlhšie, než si myslíte.
archív Lucia Vičíková
♥ V bývalej práci som mala kolegyňu, ktorej takisto v skorom veku diagnostikovali rakovinu. Spomínam si na jeden rozhovor s ňou, počas ktorého sa mi zdôverila s tým, že najťažšie na celej chorobe je, že každý od nej očakáva, že to zvládne s úsmevom. Mala pocit, že si jednoducho nemôže dovoliť na chvíľu „zlyhať“ a podľahnúť strachu, bolesti alebo aj depresii. Cítiš/cítila si to rovnako?
Áno, viem sa vcítiť do jej situácie. Ľudia, blízki, ale aj priatelia do vás vkladajú veľké nádeje, že o pár mesiacov budete zdraví. Že je to len prechodné obdobie, ktorým si musíme prejsť. To je síce pravda, ale je to aj extrémne náročné obdobie, kedy sa človek denne stretáva so svojimi obavami a strachom, že liečba nezaberie a on zomrie.
To je niečo, čo už ľudia nevidia. Rozumiem tomu, že všetci len chcú, aby liečbu ich blízky znášal čo najlepšie. Aby bol zdravý a mohol sa zaradiť opäť do života. Ale takto to nefunguje. Každý má dobré dni, rovnako ako zlé. Pritom je v poriadku sa niekedy zrútiť, plakať, kričať. Vyplaviť zo seba všetky emócie, ktoré človek v sebe potlačuje. Aj onkologickí pacienti sú predsa len ľudia. Aj keď veľmi silní.
Rakovine vaječníkov sa hovorí aj tichý zabijak, pretože v počiatočných štádiách symptómy chýbajú.
♥ Aby mal tento rozhovor aj edukačný charakter, skúsiš nám popísať prvotné príznaky, ktoré ťa donútili zbystriť pozornosť? Čo konkrétne ťa doviedlo k lekárovi, ktorý nakoniec vyslovil tvoju diagnózu?
Meškala mi menštruácia. To bol hlavný príznak, ktorý mi nedával zmysel. Z paniky som si ešte aj kúpila tehotenský test, či som náhodou niekde na zábave nespáchala viac, než si pamätám, avšak ten bol samozrejme negatívny (smiech).
O pár týždňov na to mi nejako zblbli hlasivky. Myslela som, že som asi chorá alebo čo. Avšak po tom, čo mi povedali, že je to Sertoli-Leydig, ujo Google mi hneď vysvetlil, že tento nádor produkuje nadmerné množstvo testosterónu, takže som v podstate mutovala. Hlas sa mi neupravil doteraz, takže tak, ako som ho mala dosť piskľavý, teraz mi zhrubol. Iné príznaky som však nepociťovala.
Totiž rakovine vaječníkov sa hovorí aj tichý zabijak, veľa prípadov je diagnostikovaných až v pokročilých štádiách, pretože v počiatočných štádiách symptómy chýbajú. Až vtedy sa nejaké tie príznaky, ako sú bolesť brucha, nepravidelný menzes, poruchy činnosti tráviacej sústavy, nadúvanie a podobne, objavujú.
♥ Vnímaš dnes prevenciu ako jeden z najdôležitejších elementov starostlivosti o naše zdravie?
Po týchto mojich skúsenostiach áno. Je to síce časovo náročné a často nie veľmi príjemné, ale preventívne prehliadky vedia naozaj zachrániť život a ľudia by ich nemali podceňovať. Ja som podcenila dôležitosť gynekologickej prehliadky a pozri, ako som dopadla.
♥ Čo je v tomto období pre teba najväčšou oporou/motiváciou?
Vzhľadom na to, že jedna motivácia, ktorú v tomto období mám, je nepublikovateľná, spomeniem radšej niečo iné. (smiech)
Počas mojej liečby som stretla na onkológii dvoch ľudí približne v mojom veku, ktorí sú tiež onkopacienti. Je to naozaj obohacujúci pocit mať pri sebe ľudí, ktorí skutočne rozumejú tomu, čím si prechádzaš, keďže si tým istým prechádzajú tiež. Ktorí chápu tým vtipom, pri ktorých by zdraví ľudia len krútili hlavou.
Taktiež nemôžem zabudnúť na rodinu, ktorá si tým prechádza so mnou. Bez nej by som bola stratená. A tiež najlepšiu kamarátku, ktorá tu pri mne stála a stojí doteraz. Počúva každé moje sťažnosti a je tu pri mne počas celej mojej liečby.
V neposlednom rade je mi oporou človek, ktorý sa mi do života prichomietol naozaj nečakane, pri ktorom som to absolútne nečakala, pritom si sám podľa mňa ani neuvedomuje, ako si jeho oporu vážim.
Tých ľudí je však samozrejme viac. Niekedy mám pocit, že si toľko opory pre seba ani nezaslúžim. Už len pri tej myšlienke, koľko lásky sa mi dostáva, sa mi tisnú slzy do očí.
archív Lucia Vičíková
♥ Možno táto otázka vyznie zvláštne, ale viem, že ľudia, ktorí si prechádzajú niečím podobným, ju ocenia… Ako sa teraz cítiš?
Cítim sa v rámci možností dobre. Momentálne mám po svojej (snáď) poslednej chemoterapii, tak sa vo mne strieda radosť a obavy z kontrolného CT vyšetrenia a gynekológie, ktorá ma onedlho čaká. Každopádne som za to vďačná, že som schopná viac-menej samostatnosti a nie som pripútaná k posteli bez energie a dokážem napríklad aj cvičiť hodinové tréningy doma v izbe.
Žite. Pretože nikto si nemôže byť istý, či tu bude aj zajtra.
♥ Na záver väčšinou nechávame našim respondentom priestor na to, aby čitateľom čokoľvek odkázali. Čo by si nášmu publiku odkázala?
Asi len to, aby sa prestali strachovať kvôli zbytočnostiam. Naozaj to stojí za vašu energiu? Život je o iných veciach, nielen o starostiach alebo o tom, čo si o vás budú ľudia myslieť len preto, že nezapadáte do ich nalinkovaného života. Je to len na vás, aký život si vyberiete.
Tak žite. Pretože nikto si nemôže byť istý, či tu bude aj zajtra. A som toho názoru, že keď už mám niečo ľutovať, tak radšej to, čo som spravila, ako to, čo nie…
A majte sa radi a buďte zdraví. Snáď som vás týmto rozhovorom neunudila. (smiech)
