„Keď som mal 8, rodičia sa rozviedli a s matkou sme sa presťahovali k otčimovi. Ten nám najprv nadával, ponižoval nás a vyhrážal sa. Postupne to prešlo do bitiek a týraniu hladom. Pretože som bol najstarší z troch súrodencov, väčšinou som všetko schytával ja. Mama, aj keď toho bola svedkom, nezasiahla. Takto to pokračovalo do mojich 12tich rokov, kedy som sa rozhodol postaviť sa mu. Vtedy ma znásilnil a pokračoval v tom do mojej 16tky, kým som utiekol z domu a odsťahoval sa k otcovi. Po prvýkrát som sa s tým dokázal zveriť až o 10 rokov neskôr mojej priateľke…“

Toto je iba jedna z mnohých skúseností, ktoré možno nájsť na profile iniciatívy Proč jsme to nenahlásili. Šestica študentov na Instagrame aj Facebooku zdieľa príbehy obetí sexuálneho násilia a spoločnosti tak dávajú podnet na to, aby svoj pohľad na túto problematiku prehodnotila. Prečo to povedala až teraz? Čo ak si vymýšľa? Keby ho neprovokovala, nič by sa nestalo. Čo čakala, keď s ním šla sama do parku? Dnes už bola znásilnená každá druhá…

Aj tieto poznámky možno nájsť na sociálnych sieťach pod príspevkami, ktoré sa venujú problematike sexuálneho násilia. O našej spoločnosti vypovedajú mnoho a človek sa občas musí zamyslieť, prečo je v ľuďoch tak málo empatie a naopak až príliš veľa zlosti… Najčastejšou otázkou verejnosti však je, prečo to obeť nepovedala skôr. A my sme sa tejto téme rozhodli povenovať v širšom kontexte. Na naše otázky odpovedajú Kristýna Bělíková, Judita Zdráhalová a Nela Pietrová z iniciatívy Proč jsme to nenahlásili.

… … … 

♥ Škála sexuálneho násilia je veľmi široká… Viete definovať, aké správanie a konanie možno klasifikovať ako sexuálne násilie?

Zdroj: Judita Zdráhalová, IG @Procjsmetonenahlasili

Kristýna Bělíková: Sexuálne násilie je dnes v trestnom zákonníku definované ako čin, kedy páchateľ hrozbou násilia za účelom svojho uspokojenia donúti obeť k sexuálnemu styku.

Táto definícia síce na prvý pohľad znie rozumne, avšak v súčasnosti už vieme, že znásilnenie nie je iba o sexe, počas ktorému dochádza k fyzickému alebo psychickému násiliu. Mnoho prípadov znásilnenia sa stane aj vtedy, ak obeť napríklad spí alebo je v bezvedomí. Ani v týchto prípadoch, nie je – logicky – schopná dať k tomuto aktu súhlas.

Preto aj my podporujeme zmenu legislatívy, ktorá by mala preklasifikovať znásilnenie na sexuálny kontakt, pri ktorom chýba súhlas jedného z účastníkov – či už verbálny, alebo neverbálny. (Iniciatíva za zmenu legislatívy prebieha v Českej republike, pozn. red.)

Pre dotknutú osobu je ťažko pochopiteľné, že by jej vedome ublížil človek, ku ktorému niečo cíti.

♥ Vraví sa, že najčastejšie je násilníkom osoba, ktorú obeť pozná. Je to pravda?

Judita Zdráhalová: Rozhodne. Tento fakt vyplýva nielen z príbehov, ktoré nám posielajú dotknuté osoby, ale hlavne aj z odborných výskumov tejto problematiky. Podľa týchto dát dochádza k napadnutiu cudzou osobou len v 20% prípadov. Dôsledkom toho, že verejnosťou rezonuje predstava o znásilnení, ktoré spácha cudzí muž niekde v tmavom parku, mávajú obete akýchkoľvek iných scenárov, ktoré vybočujú z tejto normalizovanej podoby, často pocit, že ich skúsenosť nie je „dostatočná“ na to, aby o nej hovorili a označili ju za znásilnenie.

Pričom však samotné znásilnenie blízkou osobou je, pochopiteľne, omnoho náročnejšie na spracovanie, ktoré by mohlo viesť aj k vyriešeniu celej situácie. Ak je páchateľom násilia rodinný príslušník, dokáže táto udalosť otriasť celou rodinou. Podobné je to pri znásilnení kamarátom/kamarátkou. Vtedy zasa dochádza k sebaobviňovaniu, pretože je pre dotknutú osobu ťažko pochopiteľné, že by jej vedome ublížil človek, ku ktorému niečo cíti.

Je však dôležité uvedomiť si, že žiadna situácia nie je čiernobiela a že existuje mnoho aspektov, ktoré dokážu celý problém a jeho riešenie značne skomplikovať.

Muži dôsledkom kultúry toxickej maskulinity o svojich zážitkoch so sexuálnym násilím mlčia.

♥ Keď sa povie sexuálne násilie, automaticky si ako obeť predstavíme ženu… V skutočnosti sa však tieto situácie nevyhýbajú ani mužom. Máte prehľad o tom, koľko mužov má skúsenosť so sexuálnym násilím?

Judita Zdráhalová: Predstava o obeti – žene, a násilníkovi – mužovi patrí medzi stereotypy, ktoré v problematike sexuálneho násilia stále prevládajú a my sa voči nim snažíme zabojovať. Napriek tomu, že nemôžeme povedať, že by šlo o absolútne pravidlo, je táto predstava sčasti založená na pravde – napríklad z dát výskumu Amnesty International („Znásilnění v ČR“, 2015) vieme, že približne 90% obetí sexuálneho násilia tvoria ženy.

To však v žiadnom prípade neznamená, že by sme mali zabúdať alebo nebrať do úvahy aj skúsenosti mužov, ktorí sa takisto stali obeťami sexuálneho násilia. Zároveň je dôležité uvedomiť si, že viac ako 90% aktov sexuálneho násilia majú na svedomí muži (čerpáme z dát FRA, „Violence Against Women: an EU-wide Survey“, 2014). Takže takisto aj muži sú najčastejšie obeťami iných mužov. Táto skutočnosť je dôsledkom kultúry toxickej maskulinity ďalším faktorom, prečo muži o týchto zážitkoch mlčia a hanbia sa o tom prehovoriť.

Obete sexuálneho násilia často podliehajú sebaobviňovaniu.

♥ Aké dôsledky v človeku zanechá prežité sexuálne násilie?

Zdroj: Judita Zdráhalová, IG: @Procjsmetonenahlasili

Kristýna Bělíková: Následky môžu byť skutočne rôzne a o tom, čo sa s človekom po takejto traume udeje, by sme mohli napísať rozsiahlu publikáciu.

U obetí sexuálneho násilia sa môže rozvinúť tzv. posttraumatická stresová porucha (PTSD). Prejavuje sa poruchami spánku – nočné mory, spánková paralýza, nespavosť; náhlymi spomienkami na udalosť, ktorých spúšťačom môže byť podnet, ktorý traumu pripomína, no rovnako môžu prichádzať aj spontánne bez zjavnej príčiny. Tiež sa dostavujú úzkosti, depresie, rozvoj iracionálneho strachu, ktorý vedie napríklad k vyhýbaniu sa ľuďom alebo k nechuti venovať sa aktivitám, čo predtým prinášali človeku radosť.

Ľudia, ktorí sexuálne násilie prežijú z pozície obete, si to kladú za vinu, a hoci si racionálne dohovárajú, že to tak nie je, stále podliehajú sebaobviňovaniu. Je to veľmi častá reakcia, ktorá zároveň, paradoxne, predstavuje aj jeden zo spôsobov, ktorými sa psychika s týmto zážitkom vyrovnáva.

Zmena sa začína v myslení jedinca.

♥ Častou otázkou, mnohokrát kladenou s opovrhnutím, je: Prečo to obeť nepovedala skôr? Váš Instagramový profil sa tejto otázke venuje v každom poste… Viete zhrnúť najčastejšie príčiny, prečo obete o týchto incidentoch dlho mlčia?

Judita Zdráhalová: Niektoré dôvody sme už naznačili vyššie, no vo všeobecnosti sa dajú zhrnúť ako obavy preživšieho z reakcií okolia. Reakcia spoločnosti je navyše ovplyvnená stereotypmi ohľadom sexuálného násilia.

Medzi obávané a, žiaľ, aj časté reakcie patrí napríklad zameriavanie sa na to, čo mala obeť na sebe, či bola pod vplyvom alkoholu alebo drog, či neflirtovala alebo si iným spôsobom „nežiadala“ pozornosť násilníka. Ďalej obeť zvykne hádzať vinu na seba, prípadne nechce násilníka, ktorý môže byť jej blízkou osobou, dostať do problémov. Časté taktiež je, že sa obáva, že jej nik nebude veriť.

Samostatnou kapitolou v téme, prečo obeť mlčí, je obava, že mu štátne orgány nedokážu dostatočne pomôcť – násilník si obvykle vyslúži žalostne nízky trest oproti tomu, koľko energie tento proces obeti zhltne.

Toto sú najčastejšie dôvody, prečo naši sledovatelia, ktorí sa o svoje zážitky delia, tieto činy nikdy nenahlasujú. Naším cieľom je tieto dôvody zviditeľniť a upozorniť tak na problematický prístup spoločnosti k téme sexuálneho násilia. Rovnako sa snažíme „rozbiť“ prítomné stereotypy, ktorými je táto problematika opradená, a následne otvoriť diskusiu či edukovať verejnosť, aby sa v téme sexuálneho násilia niekam posunula. Veríme totiž, že zmena sa začína v myslení jedinca, a preto majú podľa nás iniciatívy, akou je tá naša, zmysel. 

Rozhodnutie o dôležitých krokoch treba nechať vždy na osobe, ktorá traumatickú skúsenosť prežila.

♥ Je pre obeť dôležitý postoj okolia, keď sa rozhodne o svojej skúsenosti s násilím hovoriť?

Judita Zdráhalová: To, akého prijatia sa obeti dostane a ako druhá osoba, ktorej sa obeť zdôverí, zareaguje, je veľmi dôležité, priam až kľúčové. Má to vplyv na vnútorné spracovanie traumatickej udalosti, no rovnako môže obeti daná osoba pomôcť situáciu fakticky vyriešiť. Aj toto je téma, ktorej sa v našej iniciatíve venujeme, pretože vnímame jej nespornú dôležitosť.

Ak by sme mali stručne zhrnúť základné zásady, ktorými sa treba riadiť, ak sa nám blízka osoba s podobnou skúsenosťou zdôverí, ako prvé by sme odporučili: „Počúvaj.“, „Nespochybňuj jeho/jej slová.“ a „Opýtaj sa, ako môžeš pomôcť.“ To všetko bez toho, aby ste toho druhého do niečoho tlačili, prípadne vyzvedali. Obeť môžete odprevadiť na políciu či do poradne, môžete mu pomôcť vyhľadať potrebné informácie. No rozhodnutie o dôležitých krokoch treba nechať vždy na osobe, ktorá traumatickú skúsenosť prežila.

Zo všetkých znásilnení je nahlásených približne len 8% a z nich je falošných iba 6 – 10%.

♥ Prečo je tak často sexuálne násilie spoločnosťou bagatelizované a prečo majú ľudia vo všeobecnosti tendenciu na obete útočiť, prípadne ich obviňovať z klamstva? Je pre to nejaké vysvetlenie?

Zdroj: Judita Zdráhalová, IG: @Procjsmetonenahlasili

Nela Pietrová: Jednou z možných odpovedí na túto otázku môže byť pojem „rape culture“, teda nejaké všeobecné nastavenie spoločnosti, ktoré má za následok bagatelizáciu celého fenoménu sexuálneho násilia, vrátane sexuálneho obťažovania. Zakladá sa na udržovaní stereotypov spojených s pohlavím, prípadne priraďovaní určitých vlastností mužom a iných, väčšinou opačných vlastností, ženám.

Muž je silný, ovládajú ho pudy a občas si proste nevie pomôcť. Žena je krehká a pre muža predstavuje korisť, ktorú by mal uloviť… Tieto stereotypy bývajú nadôvažok umocňované odkazom na prírodu – skrátka je to takto v prírode nastavené… Alebo sú romantizované – archetyp kráska a zviera.

Je úplne jasné, že každý z týchto stereotypov je nezmysel, no už odmalička ich nasávame prostredníctvom kultúry, piesní, filmov či od starších generácií, ktoré nám ich vštepujú. V takto nastavenej spoločnosti je jednoduchšie prehliadať sexuálne násilie, pretože s ním už dopredu počíta a odmieta pripustiť, že by k nemu vôbec nemuselo dochádzať.

Čo sa týka častého spochybňovania výpovedí obetí, okolo sexuálneho násilia sa rozširuje množstvo mýtov a dezinformácií. Jeden z nich sa týka napríklad počtu falošných obvinení na polícii. Niektoré dezinformácie šíria, že falošné obvinenia tvoria až polovicu všetkých nahlásení, čo si mnohí ľudia vyložia tak, že polovica všetkých znásilnení je vymyslená. 

Štatistiky však ukazujú úplne inú realitu. Zo všetkých znásilnení je nahlásených približne len 8% (Amnesty International ČR, 2015), z nich je falošných len 6 – 10% (In lustitia, 2014). (Výsledky štatistík sa v tomto ohľade trochu rôznia, výskumov v rámci EÚ je mnoho, pozn. respondenta.)
S touto dezinformáciou sme sa na začiatku našej kampane stretli i my. No aj vďaka štatistikám sa nám podarilo o tomto probléme lepšie informovať a snáď aj zmeniť vnímanie spoločnosti.

Mnoho ľudí si vďaka skúsenosti inej osoby uvedomilo, že aj ich zážitok je validný.

♥ Aký to má vplyv na obeť, ak sa rozhodne po dlhšom čase prehovoriť? Čo sa v nej vtedy odohráva? 

Nela Pietrová: Ak sa obeť niekomu zverí, môže to mať pre ňu priam terapeutický účinok, a to dokonca po akejkoľvek dobe, ktorá stihla od danej udalosti uplynúť. Jednotlivé prípady však budú veľmi individuálne – pre niekoho napríklad „len“ opis v písomnej podobe môže znamenať vymanenie sa spod tejto negatívnej skúsenosti – akási pomyselná bodka za minulosťou. Obeť môže zaplaviť pocit zmierenia alebo sa v nej môže odštartovať dlhý proces uzdravovania. 

Pre niekoho je to teda začiatok a pre iného už koniec. Iní zasa dúfajú, že ich príbeh dokáže pomôcť druhým, ktorí si po jeho prečítaní uvedomia, že v tom, čo sa im stalo, nie sú sami. Práve túto spolupatričnosť a solidaritu sa nám darí vďaka anonymnému zdieľaniu jednotlivých príbehov budovať, čo nám robí obrovskú radosť.

Mnoho ľudí nám píše, že si vďaka konkrétnemu príbehu uvedomili, že ich zážitok je takisto validný a pomohlo im to lepšie všetko spracovať. No na druhej strane takisto môže dôjsť k retraumatizácii, teda k znovuprežitiu nepríjemných spomienok – ako fyzicky, tak aj psychicky. Retraumatizácia potom môže mať dlhodobejšie dopady a dokáže vyústiť do iných zdravotných problémov, ktoré sú s posttraumatickou poruchou späté.

My, samozrejme, dúfame, že obete v takejto situácii vyhľadajú odbornú pomoc, a to buď formou terapie, alebo aspoň online. V prípade, že chcú zostať v anonymite, môžu sa obrátiť na chat linku proFemu, na ktorú sú odkázaní po vyplnení dotazníka, kde sa môžu porozprávať s odborníkmi.

Za násilie je zodpovedný vždy iba násilník.

♥ Často v spoločnosti znejú vety typu: „Nemala čo robiť v noci vonku.“ „Čo čakala, keď sa takto obliekla?“ Ako vnímate takéto narážky vy? 

Zdroj: Judita Zdráhalová, IG: @Procjsmetonenahlasili

Judita Zdráhalová: Aj nás samých veľmi často zaráža, ako často sa s reakciami, ktoré nejakým spôsobom viktimizujú obeť (tzv. victim blaming), obete stretávajú. Pozorujeme to aj pod samotnými príbehmi obetí, ktoré zdieľame na sociálnych sieťach našej iniciatívy. 

Väčšinou sa títo ľudia sústredia napríklad na oblečenie dotyčnej obete, prípadne skúmajú, či predtým nepožila drogy alebo alkohol. Snažia sa nás poučovať o tom, že dotyčný sa nemá stretávať s týmto typom ľudí, nemá sa pohybovať v noci po vonku alebo navštevovať kluby či bary, pretože si o podobné traumatické zážitky automaticky koleduje. 

Príkladov podobných poznámok by sme mohli uviesť mnoho a žiadny z nich, samozrejme, nie je pravdivý a v poriadku. Je stále nutné pripomínať si to, čo väčšina ľudí považuje za samozrejmé pri iných trestných činoch – teda že za násilie je zodpovedný vždy iba násilník. Ľudia, ktorí tieto poznámky vyrieknu, vedome alebo nevedome, presúvajú vinu na obeť, a to by skutočne nemalo byť nikoho cieľom. Nadovšetko sa tým odsúva alebo predlžuje riešenie skutočného problému, a teda sa takýmto prístupom nikam nevieme posunúť.

Existuje mnoho dôvodov, prečo sa obeť cíti bezpečnejšie, ak si spočiatku svoju skúsenosť nechá iba pre seba.

♥ Je dôležité, aby sa o sexuálnom násilí hovorilo viac? Čo konkrétne dokáže vyššia miera informovanosti zmeniť?

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Rozhovor #24 – Silvia – aké dôsledky na nás zanechajú nesprávne vzťahy?

Judita Zdráhalová: Myslím, že odpoveď na túto otázku prirodzene vyplýva z mnohých našich predošlých odpovedí. Aj naša iniciatíva vznikla práve preto, že veríme, že zvýšenie povedomia o problematike sexuálneho násilia je jedným z dôležitých spôsobov, ktoré napomáhajú zlepšiť to, ako na sexuálne násilie nahliadame, ako k nemu pristupujeme a aké predstavy si o tom v sebe uchovávame.

Zmenu možno zaznamenať aj v našej reakcii, ak sa nám blízka osoba rozhodne zveriť sa so svojou skúsenosťou. Alebo že sa odvážime nahlas upozorniť kolegov či kolegyne, ak pracoviskom zaznie tzv. rape joke a nebudeme sa na ňom silene smiať, pretože viac nebudeme chcieť podporovať rape culture. Prípadne že nebudeme spochybňovať skúsenosti preživších, pretože už vieme, že falošné obvinenia zo znásilnení sú skôr výnimkou.* Nebudeme sa viac diviť, prečo obeť neprehovorila skôr, lebo vieme, že svet nie je len čiernobiely a že vzhľadom k tomu, že sexuálne násilie majú na svedomí mnohokrát blízke osoby (až 80%, pozn. red.), môže byť situácia obete viac ako komplikovaná. Existuje totiž mnoho dôvodov, prečo sa obeť cíti bezpečnejšie, ak si spočiatku svoju skúsenosť nechá iba pre seba, prípadne prečo sprvoti nepociťuje dôveru voči štátnym orgánom.

Ideálom, o ktorý by sme sa všetci mali usilovať, je spoločnosť, ktorá je citlivá voči obetiam, na ktorých bolo spáchané násilie, ktorá je ohľadom problematiky sexuálneho násilia dostatočne informovaná, ktorá sa nenechá ovládať stereotypmi. A v neposlednom rade je ideálom aj spoločnosť, ktorá dokáže sexuálne násilie patrične odsúdiť a potrestať adekvátnou výškou trestu.

*Výskum In lustia uvádza 6-10% falošných obvinení z nahlásených prípadov. Percento tých nahlásených sa ale podľa výskumov uvádza na 8%. Je tu teda vidieť, že falošné obvinenia sú len výnimkou, ktorej sa dostáva viac pozornosti, než si zaslúži.

Zdroj: Judita Zdráhalová, IG: @Pročjsmetonenahlasili

♥ Predstavme si, že sa tento rozhovor dostane k osobe, ktorá práve prežíva/jednorazovo zažila akékoľvek násilie. Vieme jej dať nejakú radu?

Judita Zdráhalová: Na začiatok by sme určite zdôraznili – Nie je to tvoja vina. Za násilie je vždy a výhradne zodpovedný iba násilník a v žiadnom prípade nie obeť. Ako sme už hovorili vyššie, v spoločnosti sa veľmi často stretávame s nejakou formou viktimizácie obetí a týmto spôsobom zabúdame na to, kto je naozajstným vinníkom. Namiesto toho len ubližujeme osobe, ktorej už ublížené bolo, a to by sa skutočne diať nemalo.

Práve victim blaming je jedným z mnohých problémov, voči ktorým sa snažíme ako iniciatíva bojovať. No, žiaľ, stále nás neprestáva udivovať, ako hlboko je tento vzorec myslenia v spoločnosti rozšírený a zakorenený.

Ďalej by sme danej osobe odkázali – Nemusíš byť na to sama. Okrem toho, že sa môžeš zveriť blízkej osobe, sú tu taktiež platformy, kde sa ti môžu venovať odborne vyškolení ľudia. Ak sa obete sexuálneho násilia obrátia priamo na našu iniciatívu, odkazujeme ich na ďalšie organizácie ako sú proFem, Konsent, Rosa, Persefona alebo Bílý kruh bezpečí, kde im je poskytnutá odborná pomoc, či už v sociálnej alebo v právnej oblasti.

Pre úplne základnú „prvú pomoc“ avšak vždy odporúčame anonymný online chat, ktorý proFem prevádzkuje. Okrem toho má proFem k dispozícii osobné, telefonické či emailové konzultácie so sociálnymi pracovníčkami alebo právničkami. Jedna z našich členiek je navyše facilitátorkou svojpomocnej skupiny vedenou organizáciou Konsent, takže aj obetiam odporúčame aj túto možnosť.

Členovia iniciatívy Proč jsme to nenahlásili (zdroj: Judita Zdráhalová)

♥ A na záver možno trochu osobná otázka – Váš instagramový profil funguje už pár mesiacov. Čo ste vďaka nemu o spoločnosti zistili a aké sú Vaše plány do budúcna?

Judita Zdráhalová: Určite nás prekvapilo, aké obrovské množstvo osobných príbehov sa k nám okamžite dostalo. Teraz, po približne šiestich mesiacoch fungovania, máme k dispozícii viac ako 300 individuálnych skúseností. Sme za to nesmierne vďační, no zároveň to, samozrejme, nie je číslo, ktoré by si žiadalo oslavu. Je až desivé, ako veľmi je sexuálne násilie rozšíreným problémom.

Čo nás ale teší, je naša podporujúca komunita, ktorá sa okolo našej iniciatívy začína budovať. Máme radosť z každého komentára, ktorý podporuje pisateľa konkrétneho príbehu. V súčasnosti pracujeme na niekoľkých menších i väčších projektoch, ktorými plánujeme viac oživiť našu činnosť a posunúť sa tak o kúsok vpred. Väčšinu týchto projektov si zatiaľ nechávame v tajnosti, no môžeme prezradiť jeden plánovaný projekt s názvom Chce to souhlas. Spolupracujeme na ňom s organizáciami Amnesty International, Konsent a Českou ženskou lobby.

Jeho náplňou bude edukovanie o podobe a dôležitosti súhlasu. Ako cieľ si kladieme taktiež snahu o redefiníciu trestného činu znásilnenia tak, aby bol definovaný na základe absencie aktívneho súhlasu a nebolo tak potrebné dokazovať prítomnosť násilia či aktívnej obrany. Viac informácií o tomto projekte nájdete na stránkach Amnesty International alebo Konsent.

… … … … 

Prácu iniciatívy Proč jsme to nenahlásili, môžete sledovať na ich webovej stránke, Instagrame alebo Facebooku.

Dôležité kontakty:

Slovenská republika:

Zastavme násilie
Nonstop linka pre ženy: 0800 212 212
Poradňa IPčko
Aliancia žien Slovenska
Nonstop SOS linka: 0903 519 550

Česká republika:

ProFem
Bílý Kruh Bezpečí
Konsent
Persefona
Linky pre obete domáceho a sexuálneho násilia: +420 737 834 345 +420 545 245 996

Facebook komentáre