Laura patrí medzi dlhodobé prispievateľky do nášho blogu. Poznám spamäti jej mailovú adresu a vždy si môžem byť istá, že pri úprave jej textu nebudem mať veľa roboty. Spomínam si, keď nám v schránke pristál prvý mail od nej a spätne premýšľam, či som už vtedy vytušila, že sa medzi nami zrodí virtuálne kamarátstvo. Okrem strohého pozdravu a priania krásneho zvyšku dňa sme si totiž začali s Laurou vymieňať aj omnoho osobnejšie riadky. V čase, keď spomenula, že bojovala s popôrodnou depresiou, sme ešte na redakčných poradách rozhovory nepreberali, no už vtedy som si bola istá, že raz ju skúsim zlomiť, aby o tom porozprávala „verejne.“
Lámanie sa nakoniec neodohralo, Laura súhlasila okamžite a my sme sa po prvýkrát stretli osobne. Vznikol z toho rozhovor, ktorý nastavuje zrkadlo dnešnej dobe, ktorá tak rada kladie na ženy obrovské a mnohokrát i rozporuplné nároky.
…
unsplash.com
♥ Popôrodnú depresiu ja osobne stále vnímam ako trochu tabuizovanú tému a Google mi po zadaní týchto slov taktiež nevypľul dostatok relevantných informácií. Je to len môj subjektívny pocit?
Vôbec nie… Popôrodná depresia je rovnako ako všetky iné psychické choroby veľkým tabu, dokonca si dovolím povedať, že v porovnaní s „obyčajnou“ depresiou, panickými atakmi alebo úzkosťou, je na tom v očiach spoločnosti omnoho horšie. Veď predsa matka musí byť po pôrode šťastná, plná entuziazmu a lásky – to je proste pre niekoho fakt, hoci realita vyzerá úplne inak. Slová ako smútok, beznádej a duševná vyprahnutosť do materstva akosi nezapadajú.
Spoločnosť všeobecne neuznáva duševné ochorenia a ak ide o čerstvú matku, dá jej ľahko pocítiť, že by sa mala spamätať, pretože takto to fungovať nemôže. Stretla som sa s hocijakými názormi a pohľadmi, aj od mojich najbližších. Ľudia totiž nechcú rešpektovať individualitu, hoci o nej všetci hovoria. To, čo nezažili oni, prípadne s tým nemajú aspoň sprostredkovanú skúsenosť, je zlé, iné, vadné, nedobré…
♥ Koľko si mala rokov a ako vyzeral tvoj život predtým, ako si sa stala matkou?
Otehotnela som tesne pred mojimi 29. narodeninami. V tom čase som vedela, že sa mi bezdetné časy krátia, nakoľko ja sama som si uvedomovala, že neskôr by to už nemuselo byť také ľahké, a rovnako som pravidelne od rodiny a známych počúvala: Kedy už bude bábätko?
Keď to čoraz častejšie začal spomínať aj manžel, povedala som si, že nemá význam čakať, veď sa to predsa nemusí podariť ihneď. No ono sa to podarilo na prvý pokus, keď sme odhodili antikoncepciu. Môj život bol vtedy pokojný, bola som šťastná v každej jeho rovine. Manželstvo bolo pre mňa zároveň aj silným priateľstvom, v práci sa mi darilo ako nikdy predtým, cestu mi už dávno neskrížili žiadne problémy.
Nič nenasvedčovalo tomu, že sa môj život po pôrode zosype…
♥ Ako prebiehalo tehotenstvo?
Dobrá otázka… Tých deväť mesiacov ubehlo šialene rýchlo, ani som sa nestihla spamätať. Nejako extra som to tehotenstvo jednoducho „neriešila.“ Spomínam si, ako som vo štvrtom mesiaci narazila na Youtube na video od jednej Slovenky, ktorá si pomocou vlogov viedla akýsi tehotenský denník. Rozplývala sa tam, riešila pôrod, hoci bola len v deviatom týždni, všetko prežívala, akoby šlo o koniec sveta, a ja som sa zasmiala a nechápala, kedy stíha žiť… Veď bola „fulltime“ tehotná, na rozdiel odo mňa. Denne sa mi stávalo, že som na tehotenstvo úplne zabudla a musela som si ho pripomínať.
Čo sa týka zdravotného stavu, nevoľnosti nemôžem klasifikovať ako neúnosné, v treťom trimestri ustúpili. Po celý čas som pracovala, dokonca aj v deň pôrodu som doobeda bola ešte v kancelárii. Keď som o pár hodín poslala kolegom fotku malej, nikto mi neveril, že je to originálna fotka, že som už stihla porodiť. V tehotenstve ma netrápili žiadne depresie ani hormonálne výkyvy, žila som rovnako ako predtým. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa môj život po pôrode zosype…
Stále som si vravela, že depresívne pocity k šestonedeliu patria, že musia prejsť, že to isté pociťujú všetky ženy, len to nepovedia nahlas…
pinterest.com
♥ Kedy sa začali prejavovať prvé príznaky popôrodnej depresie?
Mierna melanchólia ma pohltila už niekoľko hodín po pôrode, ale nebolo to nič hrozné, nejako som sa z toho nakoniec vyspala. No už pri odchode z pôrodnice som nebola vo svojej koži, postupne sa všetko začalo nabaľovať. Možno ak by som mala ťažký pôrod, zvalím to naň, ale nič také sa nestalo.
Jednoducho som už na oddelení šestonedelia mala iracionálny pocit, že takýto život nechcem, že som urobila hlúposť, depresie striedali panické stavy, no v tom čase som ešte veľmi nerozumela, čo sa vo mne odohráva. Vravela som si, že to asi k materstvu patrí, že to musí prejsť, že to možno cítia všetky ženy, len to nepovedia nahlas.
♥ Vieš konkretizovať moment, kedy si si uvedomila, že sa deje niečo zvláštne, alebo to bol plynulý proces?
Sčasti tento moment vyhľadať viem, avšak sčasti to bol určite dlhodobý jav. Ako som už vravela, pocit, že psychicky nevládzem, že nedokážem precítiť žiadnu pozitívnu emóciu, že sa príchodom dcéry na svet ten môj akoby zosypal, vo mne rezonoval takmer okamžite po pôrode. Pripisovala som to únave, zmene životného štýlu, odrezaniu od okolia a čakala som, kým to prejde, no neprešlo. Zhoršovalo sa to.
Eskalovať to začalo v období, kedy som na materskej stopla všetky pracovné aktivity. Podnikám, takže som si pred pôrodom myslela, že vo firme budem stále fungovať, hoci v obmedzenom režime. Mala som nejakú víziu a čakala som, ako sa s kolegami zohráme, čo sa nám aj podarilo. Nebyť mojich zdravotných problémov, vedeli by sme to v tomto móde bez problémov ťahať až do môjho návratu do práce.
No mne sa od pôrodu neustále komplikoval zdravotný stav. Prekonala som niekoľko zápalov, schudla som na kosť, nonstop som mala migrény, bola som slabá, v hlave som mala prázdno, pridalo sa k tomu ešte aj zranenie. A v tom čase som si povedala, že prácu na pár mesiacov preruším, našla som za seba náhradu a živila sa nádejou, že sa dám do poriadku, psychicky aj fyzicky. Nádej síce úplne nevyhasla, avšak zlepšenie neprišlo. Už ma nič nespájalo s mojím starým svetom, motivácia bojovať s týmto stavom bola minimálna, nič ma neťahalo vpred. Presne vtedy som si pomaly začala uvedomovať, že mám problém a ak ho nevyriešim, skončí sa to veľmi zle.
Mala som pocit, že som „vadná“, že nie som v poriadku, ak sa neviem tešiť z dcéry, a pociťovala som kvôli tomu obrovské výčitky.
♥ Ako presne sa popôrodná depresia prejavovala?
Je to súbor príznakov, pocitov a problémov, ktoré prichádzajú rad radom pekne postupne. Za prvý príznak by som mohla označiť pochybnosť, či som urobila dobre, ak som sa odhodlala stať sa matkou. V pôrodnici síce moje spolubývajúce nehýrili radosťou a eufóriou, pretože mali všetky za sebou komplikované pôrody, avšak vyzerali spokojné.
Ja som nebola. Nevedela som spať, nechutilo mi jesť, niečo ma vo vnútri stále hrýzlo, všetko tam na mňa doľahlo a ja som si až vtedy uvedomila, aký dôležitý krok som vo svojom živote urobila. Nakoľko už nebolo cesty späť, začala som si vyčítať, že som sa na tehotenstvo nechala manželom nahovoriť a či nám nebolo dobre, keď sme boli bezdetní.
Mala som pocit, že som vadná, že nie som v poriadku, ak takto premýšľam, a cítila som kvôli tomu obrovské výčitky, hoci k malej som cítila lásku hneď. To puto tam bolo, ale nebolo podčiarknuté radosťou. Potreba chrániť ju u mňa našťastie fungovala dokonale. Neskôr, keď som si začala vyhľadávať o popôrodnej depresii informácie, som sa dočítala, že matka mnohokrát svoje dieťa „nenávidí“, prípadne ho vníma ako cudzie, nič k nemu necíti. U mňa sa tento jav nedostavil, no viem pochopiť, že to mamy cítia a nikoho neodsudzujem.
Druhým príznakom bola emočná vyprahnutosť. Necítila som nič. Ani šťastie, ani radosť, všetko, čo sa v mojom živote odohrávalo, šlo akoby mimo mňa. Jednoducho som mala pocit, že som sa ocitla na mieste, kde sa čosi odohráva, ale nijako sa ma to nedotýkalo. Bolo to šialené, desivé a skľučujúce, i keď svojím spôsobom mi to bolo jedno. Stala som sa strojom, ktorý všetko robil automaticky, bez nadšenia a zápalu. Dokázala som cítiť iba nechuť k svojmu životu, ktorý ma deptal. Na hrudi som nonstop mala obrovský balvan, v očiach zase slzy na krajíčku. Spomínam si, ako som odbiehala z kuchyne na toaletu, aby som sa mohla vyplakať a nikto ma nevidel. Proste to bol jeden veľký emočný paradox bez akýchkoľvek emócií.
Z ďalších príznakov ešte musím spomenúť totálnu nechuť robiť čokoľvek, nič nemalo zmysel. Každý deň bol rovnaký, stala som sa otrokom svojho života, zrazu som ho neovládala ja, ale on mňa. Nevidela som žiadne svetlo na konci tunela, to, čo ma bavilo predtým, strácalo v mojich očiach potenciál, ocitla som sa v totálnej ničote.
Manželovi síce moja apatia prekážala, ale nikdy mi nepomohol… A kamarátky boli tak nadopované hormónmi materstva, že si pre vlastné šťastie moje utrpenie nevšimli.
pinterest.com
♥ Vedeli o tom tvoji blízki?
Videli na mne, že som nie som vysmiata od ucha k uchu, ale nikto to neriešil. Možno to tiež zvalili na únavu, neviem, jednoducho sme sa o tom, či mi náhodou niečo nie je, nikdy nebavili. Manžel ma mal pred očami najčastejšie a na ňom som videla, že je z môjho stavu akoby otrávený. Začala mu prekážať moja apatia, sem-tam bola kvôli tomu aj nejaká hádka, ale nič strašné, nekričalo sa a nehádzali sme po sebe taniere (smiech). Proste len čakal, že po návrate z práce nájde doma rodinnú idylku, a to sa nedialo.
Od kolegov som sa úplne odrezala, práca bola pre mňa trochu boľavou témou, takže som sa im viac-menej neukazovala, a kamarátky boli tak euforické a nadopované hormónmi materstva, že si pre vlastné šťastie moje utrpenie nevšimli.
Až na materskej som zažila, ako bolí samota. O to viac, že tá moja sa odohrávala v spoločnosti mojich najbližších.
♥ Cítila si sa sama?
Ako ešte nikdy… Tak osamelo som sa necítila ani vtedy, keď som bola sama v cudzej krajine a za deň som videla možno tak jednu ľudskú dušu. Bola som tam na stáži v oblasti výskumu a mojimi jedinými spoločníkmi boli skúmavky (smiech). No až na materskej a vďaka popôrodnej depresii som zažila na vlastnej koži, ako bolí samota. O to viac, že tá moja sa odohrávala v spoločnosti mojich najbližších.
♥ Ktorý moment ťa prinútil začať konať? Kedy si pripustila, že je potrebné vyhľadať pomoc?
Možno budú čitatelia očakávať nejakú dramatickú historku, no nič také sa nestalo. Dlhšie som mala samovražedné myšlienky, ale vždy sa mi podarilo samu seba prehovoriť, že ešte teda chvíľu počkám, veď keď som už toľko trpela, jeden alebo dva dni už vydržím. Som odmalička veľký pragmatik a nesmierne racionálne zmýšľajúci človek, čo mi v tomto prípade asi veľmi pomohlo. Ak by som bola impulzívna a viac „citová“, možno by sa to skončilo mojím koncom.
Keď sa tieto dni opakovali a ja som každú noc preplakala dojčiac malú za zavretými dverami hosťovskej izby, prítomnosť ma omrzela natoľko, že som si vstúpila do duše. Po jednej takejto noci som ráno vstala, našla som si najbližieho psychiatra a naklusala mu do ordinácie bez objednania. Síce sestrička najprv protestovala, ale nakoniec ma doktor vzal a začala sa moja liečba. Bolo to presne v deň, keď dcéra mala 11 mesiacov.
Hodiny u psychoterapeuta, kedy sa o mňa konečne niekto zaujímal ako o samostatnú živú bytosť, by som vtedy a vlastne i dnes vyvážila zlatom.
♥ Ako prebiehala liečba?
Skladala sa z dvoch častí – farmaká a psychoterapia. Nikdy som nebola odporcom chémie, pýtala som si lieky hneď na prvom sedení. Tabletky začínali trochu zaberať do mesiaca, zhoršenie stavu sa u mňa chvalabohu nedostavilo, sadli mi od prvej pilulky bez vedľajších účinkov. Úplné zlepšenie a prvý pocit šťastia alebo akejkoľvek emócie prišiel asi po polroku, a to bol moment, kedy som vedela, že to zvládnem a to najhoršie mám za sebou. Určite mi pomohlo i to, že som do toho šla s vedomím, že to nebude krátky proces a nečakala som, že na druhý deň po zjedení prvej tabletky vyskočím z postele ako nová.
Psychoterapia najprv prebiehala u môjho psychiatra, neskôr, asi po troch mesiacoch, som si našla psychoterapeuta, ku ktorému chodím dodnes. Tie hodiny, kedy sa o mňa konečne niekto zaujímal ako o samostatnú živú bytosť, by som vtedy a vlastne i dnes vyvážila zlatom.
Ešte by som rada dodala, že do úvahy prichádzala aj hospitalizácia, avšak podarilo sa mi psychiatra prehovoriť, nech tento krok vyskúšame až ako jednu z posledných možností. Mne osobne by totiž ďalšia izolácia ešte viac uškodila. Opísala som mu, ako viem nechať rozplynúť samovražedné myšlienky bez akejkoľvek akcie, ktorou by som si ublížila, a nakoniec povolil. Viem však, že ak by liečba nemala výsledky, šla by som pokojne do nemocnice, a preto by som chcela odkázať iným ženám, aby s týmto rozhodnutím príliš neotáľali. Ide o váš život, o vaše šťastie. Nie je to hanba.
Prebiť sa predsudkami, postaviť sa za svoju chorobu, za seba, za svoje šťastie… To bolo to najťažšie.
pinterest.com
♥ Ako sa k tomu postavila tvoja rodina?
Nenašlo to u nich pochopenie. Popôrodná depresia v tom čase zahnala moje manželstvo do totálnej existenčnej krízy, z ktorej sme sa doteraz, ani po troch rokoch, úplne nevyhrabali. Pamätám sa, ako som to povedala manželovi, a on len odvetil, že neočakával, že mi z materskej tak skoro prepne a mám sa vrátiť do práce, pretože podľa neho chcem len zabiť čas. To bola rana, na ktorú nikdy nezabudnem. Postupne sa však jeho tvrdenia zmierňovali, ale nikdy mi nebol stopercentnou oporou a úprimne… Po týchto slovách som od neho ani žiadnu podporu neočakávala.
Mama je stará škola, vníma duševné ochorenia ako novodobý výmysel ľudí, ktorí „nepoznajú, čo je to normálna a tvrdá robota.“ Nehnevám sa na ňu, vyrastala v dobe, kedy nebolo v móde hovoriť o pocitoch a problémoch, systém ich nútil držať ústa a krok, a ona z tohto módu nikdy nevykročila iným smerom.
Kamarátky, tam sa to rôznilo. Buď ma chápali a pýtali sa, ako sa to so mnou vyvíja, alebo sa našli aj také, ktoré to bagatelizovali vyjadreniami, že nie som pripravená na materstvo. Veď som predsa celý život zabila v kancli, rozkazovala som druhým ako šéfka a zrazu som na materskej mala podľa ich slov „poriadne“ povinnosti. Tieto názory ma tiež vedeli položiť do múky, ale rýchlo som nad nimi mávla rukou. Vždy totiž vychádzali z úst, ako by som to povedala… Jednoduchších duší. Toto bolo na tom najťažšie – postaviť sa za svoju chorobu, za seba, za svoje šťastie a prebiť sa predsudkami či nepochopením.
No v konečnom dôsledku môžem povedať, že som žiadnu pomoc od okolia nedostala. Svoju cestu som si musela odkráčať sama.
S manželom sme sa odcudzili. Zbytočne sa budeme smiať na hlúpostiach, ak nenájdeme porozumenie v zásadných otázkach.
♥ Spomínala si, že to ovplyvnilo aj tvoje manželstvo… V čom presne?
Dnes by som situáciu zhodnotila asi takto… Odcudzil sa mi. Už v ňom nemám toho najlepšieho kamoša, s ktorým vieme preberať všetko, proste sa jedna z mnohých nitiek medzi nami pretrhla a nik z nás v sebe nenašiel odhodlanie na pretrhnutých koncoch uviazať uzol. Zostalo tam tých nitiek ešte, našťastie, dostatok na to, aby sme spolu vedeli fungovať.
Len som sa v tejto situácii presvedčila, že s ním nemôžem vždy počítať, a to ma nemálo zabolelo. Som vo vzťahu viac samostatnejšia, preberám s ním len to najdôležitejšie. Mám v podvedomí nejaký blok, ktorý mi našepkáva, že zbytočne sa spolu budeme smiať na prkotinách, keď mi nevie porozumieť vo veciach, kedy ide do tuhého. Za nič ho neviním, beriem to tak, že je rovnaký ako väčšina populácie – čo som neprežil, to neviem pochopiť. Vlastne keď tak nad tým premýšľam, prestala som o ňom uvažovať ako mužovi, ktorý je v mojom živote posledný. Ak sme vo vzťahu našli vážnu trhlinu po šiestich rokoch manželstva, bude sa to iba nabaľovať a je len otázkou času, kedy to bude neúnosné.
Aj vo chvíľach, keď som premýšľala nad samovraždou, som sedela s dcérou na zemi a skladali sme kocky.
unsplash.com
♥ A ako sa to celé dotklo tvojej dcéry?
Môžem svedomito prehlásiť, že nijako. Pud ochrániť ju pred všetkým, čo sa vo mne i okolo mňa odohráva, nikdy nezlyhal. Nemala som obdobia, kedy by som starostlivosť o ňu dôsledkom mojej depresie zanedbávala. Aj vo chvíľach, keď som premýšľala nad samovraždou, som sedela pri nej a skladali sme kocky.
Dokonca si myslím, že som veľmi dobrá matka. Na rozdiel od niektorých mojich známych som vo výchove určila hranice a zároveň ju vôbec neobmedzujem. Nie som prehnane starostlivá, pristupujem k nej ako k samostatne zmýšľajúcej bytosti prihliadnuc na jej vek. Aj na to, ako byť matkou, sa pozerám triezvo. Ak sa nič hrôzostrašné nestane, som si istá, že v jej dospelosti budeme mať blízky a kamarátsky vzťah, v ktorom sa mi môže zdôveriť so všetkým.
Život by sme mali stráviť s tými, ktorí nás pochopia vždy, nielen vtedy, ak svieti slnko.
♥ Myslíš si, že je podpora okolia kľúčová?
To je jasná vec. Ja som vždy bola samostatná jednotka, na názory okolia alebo jeho pomoc som sa nikdy príliš nespoliehala. Avšak poznám ženy, ktoré sú úplne iné a viem sa do ich kože vcítiť. Také, ktoré veľmi prihliadajú na to, ako ich ostatní vnímajú, sú o niečo viac zraniteľné. Pre ne to musí byť peklo, z ktorého automaticky začnú hľadať únik. Keď bolí duša, potrebujete, aby vám niekto rozumel, aby ste sa o tom rozprávali nielen hodinu-dve týždenne na psychoterapii. Musíte sa presvedčiť, že hoci si prechádzate zlým obdobím, bude to v poriadku. A to bez podpory najbližších nejde. Žena s popôrodnou depresiou o sebe pochybuje, dokáže sa sama deptať za to, čo cíti. Ak sa k tomu pridá aj manžel, môže to mať fatálne následky.
V čase, keď som hľadala informácie na internete, ma prekvapila jedna vec… Zmiznutia matiek, po ktorých sa zľahla zem. Manžel zakaždým vravel, že jeho žena bola šťastná, že nič nevidel, každý ju považoval za vyrovnanú ženu, ktorá by nikdy neodišla od detí. No ona sa proste zo dňa na deň vyparila… Týchto prípadov je mnoho, nielen u nás, ale naprieč celým svetom, a mne v hlave zablikala kontrolka.
Nechcem povedať, že za každým zmiznutím je neliečená popôrodná depresia, určite nechcem púšťať do sveta hoaxy. Ale často to mohol byť dôvod. Žena sa zmierila so svojím utrpením, pomyslela si, že z neho niet úniku, zaťala zuby, aby nikomu nespôsobila traumu, premyslela si plán, uložila spať deti a pomaly sa vytratila, bohvie kam – či za novým životom, alebo niekam do neba. Ak mala doma muža, ktorý sa jej ani raz nespýtal, ako sa cíti, prípadne ak vytušila, že ľudia okolo nej by jej depresiu považovali za výmysel, ktorým na seba len púta pozornosť, našla si cestu. A to je smutné. Život by sme mali stráviť s tými, ktorí nás pochopia vždy, nielen vtedy, ak svieti slnko.
pinterest.com
♥ Čo by sa stalo, ak by si liečbu ešte trochu odďaľovala?
Pravdu? Nechcem si to radšej predstavovať. Prišla som päť minút po dvanástej, už v čase, keď som sedela v ambulancii, bolo neskoro. Mala som plán, ako to ukončím tak, aby som svojmu okoliu ublížila čo najmenej.
Je veľkou nepravdou, že človek pred samovraždou vždy koná impulzívne. Ide o mýtus. Človek, ktorý má dlhodobo depresie, si všetko premyslí do detailu, matka obzvlášť. Zosnová všetko tak, aby to vykonala v čase, kedy starostlivosť o dieťa nebude pre okolie problémom. Navarí dopredu, počká, kým sa dostavia dom, vymaľuje kuchyňa, kým sa partner vráti zo služobky, kým svokra nebude mať nohu v sadre… To všetko sú príklady zo života, o ktorých som sa dozvedela v ambulancii. Áno, niektoré samovraždy sú skratom, ale drvivé percento si urobí vyšperkovaný plán.
Psychické ochorenia sa chytajú vyspelých osobností. Je to normálne, je to v poriadku. Tak ako by vás nikto nemal obviňovať za to, že máte zápal pľúc alebo reumu, nemal by to robiť ani v prípade tohto ochorenia.
♥ Čo by si odkázala ženám, ktoré začínajú cítiť niečo podobné?
Že nie sú samy. Skutočne. Keď som sa odvážila o popôrodnej depresii hovoriť, pretože mi začínalo byť jedno, ako sa k tomu kto postaví, ľudia okolo mňa sa rozdelili na protipólne polovice. Jedna z nich ma odsúdila, no druhá… Tá sa priznala, že si tým tiež prešli. V menšej alebo väčšej miere. Vypočula som si vtedy toľko príbehov, pričom v každom som sa aspoň trochu našla. A stále som si len hovorila: Prečo mi o tomto nikto nepovedal skôr? Prečo sa všetci tvárili a nútili aj mňa, aby som sa cítila vinná, ak som sa z pôrodnice nerozbehla do sveta plná nadšenia?
Každá žena v mojej blízkosti mi dávala rady, ako nemať strie, ako prežiť pôrod, čo kúpiť, čo nekúpiť. Často to boli tak dôverné a intímne rozhovory, že by sa nezaujatý poslucháč červenal až na prstoch. Tak sa nám naskytá otázka, prečo sa vieme rozprávať o naliatych prsiach, no nie o pocitoch, ktoré sú s materstvom späté?
A ešte jeden odkaz – vyhľadajte pomoc, samy (možno!) zvládnete len miernu formu popôrodnej depresie. Určite nečakajte, že to prejde samo a neviňte sa, že nejakú pomoc potrebujete. Psychické ochorenia sa chytajú vyspelých osobností. Je to normálne, je to v poriadku. Tak ako by vás nikto nemal obviňovať za to, že máte zápal pľúc alebo reumu, nemal by to robiť ani v prípade tohto ochorenia. Ak má na to niekto iný pohľad, svedčí to o jeho obmedzenosti a nie je to váš problém.
♥ Skutočne sa o popôrodnej depresii nehovorí ani v okruhu kamarátok?
V mojom prípade to tak nebolo. Všetky, aj tie, ktoré sa neskôr priznali, že si ňou prešli, celé moje tehotenstvo mlčali. Rovnako mlčali aj v čase, keď som tehotná nebola, iba sme spolu chodili kočíkovať, na ihrisko, na kávu… Rozprávali o hocičom, no o tomto nie. Dusili to v sebe. No to nie je dobrá cesta. Môže to mať šialené následky.
Idealizácia materstva je v spoločnosti šialená. Žena má porodiť deti, nájsť v nich zmysel svojho života a na nič sa nesťažovať. Áno, je to pekné obdobie. Ale nenormálne ťažké a zradné.
♥ Prečo si myslíš, že sa so svojimi problémami s popôrodnou depresiou ženy nikomu nezdôveria?
Myslím si, že to má dve roviny. Tú prvú sme už náznakom spomenuli – spoločnosť niečo také neakceptuje. Žena, ktorá sa nezamiluje do materstva, je proste zvláštna a určite s ňou nie je niečo v poriadku. Treba ju odsúdiť, prinútiť ju, aby sa nad sebou zamyslela, keď jej naprieč mozgom pri pohľade na dieťa nesvištia endorfíny. Veď vidíš, že aj v tomto storočí sme považované za stroje, ktorých primárnym životným cieľom je bez debaty porodiť deti a na nič sa nesťažovať. Idealizácia materstva je v spoločnosti šialená. Áno, je to pekné obdobie. Ale nenormálne ťažké a zradné.
Sociálne siete sú plné krásnych, upravených a vysmiatych mamičiek, ktoré dva dni po pôrode vyzerajú ako z katalógu, každý deň je pre ne dobrodružstvom a ďakujú Bohu za to nekonečné šťastie. Keď si tieto príspevky prezerá mama, pre ktorú je každý deň bojom, cíti sa ako vyžmýkaný citrón a Bohu môže ďakovať jedine za to, že po dvoch hodinách spánku dokázala vstať z postele a umyť sa, musí sa cítiť ako votrelec, ktorý jednoducho nemôže ísť s kožou na trh, pretože by ju zlynčovali.
Druhou rovinou je, že sa o popôrodnej depresii takmer vôbec nehovorí. Predtým, ako som otehotnela, som síce vedela, že niečo také existuje, ale to bolo všetko. Internet v tomto zlyhal na plnej čiare, a to som vyhľadávala v troch jazykoch. Je teda úplne logické, že ženy mlčia, pretože ako majú hovoriť o niečom, čo si samy pred sebou presne nepomenovali?
Nadovšetko, ak už aj vedia, čo sa v nich odohráva, netušia, ako s tým naložiť. S dcérou som chodila na pravidelné a časté kontroly, ja som taktiež behala od lekára k lekárovi, no nemala som pocit, že by ma tam niekto mohol vypočuť. Všetko bolo rýchle, rutinné, nikto ma nevnímal ako cítiacu bytosť, len ako ďalšie číslo v poradovníku. Naozaj som nevedela, komu to povedať, kam zájsť, aby mi niekto pomohol.
Ľudia potrebujú dospieť a uvedomiť si, čo je empatia. Spoločnosti chýba zrelosť a pochopenie, bez toho sa nikam nepohneme.
pinterest.com
♥ Čo podľa teba stojí za tým, že sa za ženu s popôrodnou depresiou len málokedy postavia jej najbližší?
Už sme to tu trochu načrtli. Ak vlastnú ženu nepodporí muž, je za tým idealizácia materstva. Má vo svojej hlave predstavu, ako večer príde do pokojnej a upratanej domácnosti, dá žene pusu na čelo, ona mu naloží večeru, skontrolujú dieťa v postieľke a v čipkovanej bielizni ho potom žena zavedie do spálne. Cez víkendy pôjdu do zoo, kde sa ako hrdý otec bude prechádzať s vysmiatym batoľaťom v náručí a bude mu predvádzať, ako robí opička, prasiatko alebo levík. Všetci sú oddýchnutí, všetci sa milujú, smejú sa 24 hodín denne a na Instagram postujú idylické fotky prvých krôčikov ich ratolesti.
Skutočnosť je však úplne iná. Muž príde domov, žena je vyčerpaná, večera nemusí byť uvarená vôbec, dieťa ešte nespí, ale jeho plač je počuť už z garáže, a na sex nemá chuť ani suseda odvedľa, pretože sa kvôli detskému revu nevyspala celý mesiac. Domácnosť je ako po výbuchu a cez víkend sa na nete vyhľadávajú rady, ako zatočiť s detskou kolikou. Nikto sa nesmeje a modlí sa aspoň za hodinu celistvého spánku.
Na tento scenár muž pripravený nie je, a keď sa to stáva skutočnosťou, môže sa od ženy trochu dištancovať, pretože jej to dáva za vinu. Sama som sa stretla s niekoľkými mužmi, ktorí si po pár mesiacoch našli milenku a nechali svoju ženu doma osamote, nech si „ten bordel vyžerie sama.“ Veď kolega Jožo má už tretie dieťa a nikdy nevravel, že je to také peklo. To, že Jožova žena možno zaspáva s myšlienkami na samovraždu, ktoré ju ako jediné vedia upokojiť, si už nikto nepripustí. Podvedome muž automaticky viní ženu a namiesto toho, aby jej bol oporou, vníma ju ako tú, čo to nezvláda.
A druhým problémom je, že len málokto psychickým ochoreniam prikladá váhu. Nie sú vidieť, netreba ich obviazať, nie sú na ne krvné testy, všetko sa odohráva iba vo vnútri, kam nik nevidí. Otec mojej mamy spáchal samovraždu, takže zjavne máme depresie v rodine. Nikdy sa o tom u nás nehovorilo, je to hanba, tabu, zlyhanie… A napriek tomu moja mama vníma depresie ako niečo, čo treba rozhýbať a nemyslieť na to. Je to, akoby mi poradila rozchodiť zlomenú nohu.
Ľudia potrebujú dospieť a uvedomiť si, čo je empatia. Spoločnosti chýba zrelosť a pochopenie, bez toho sa nikam nepohneme. Zaráža ma, ako dlho sa vieme starať do životov iných a diskutovať o tom, že si sused kúpil nové auto, no ak sa máme vžiť do kože cudzieho človeka, narazíme na múr, ktorý nám to nedovolí.
Štyri steny, ktoré obklopujú detskú postieľku, sa veľmi rýchlo stanú väzením.
♥ Skúsme teda poradiť blízkym čerstvých mamičiek, ako majú postupovať…
Nezabúdajte, že žena je stále ženou. Pýtajte sa, ako sa má, čo cíti, či ju niečo nebolí, trávte s ňou čas, nenechávajte ju samu na to všetko, čo sa deje doma. Aj pohodové a nonstop spiace bábätko je obrovskou psychickou záťažou. Pomáhajte žene najviac, ako viete, berte ju von, pretože štyri steny, ktoré obklopujú detskú postieľku, sa veľmi rýchlo stanú väzením.
Muž by sa mal viac angažovať, mal by byť tým článkom, na ktorého sa vždy možno spoľahnúť. Ísť hrať po práci futbal a chodiť na pivo s kamošmi, zatiaľ čo žena doma bojuje so zápalom mliečnych žliaz, je sebecké, buranské a na pár faciek. Dieťa chceli obaja, tak aj starostlivosť by sa mala deliť rovným dielom.
Nikto mi nepovedal, že materstvo rovná sa samota. Skľučujúca a temná samota. Muž žije tak ako predtým, ale žena je odstrihnutá od všetkého, čo ju napĺňalo.
♥ Odhliadnuc od popôrodnej depresie, čo ťa na materstve ešte prekvapilo?
Všetko. (Smiech) Nie je to len o prebdených nociach, o nekonečnom dojčení, o plienkach, o pôrode… Je to obrovská zmena, ktorej dieliky nikto nespomína. Ako prvé by som vypichla totálne odstrihnutie od všetkého, čo vás predtým napĺňalo. Zrazu sa váš svet zúži, stane sa z neho rutinný kolotoč monotónnych činností, ktoré neviete odložiť. Ak sa, nebodaj, matka alebo dieťa potýkajú so zdravotnými problémami, je to ešte horšie.
Takisto ma zaskočilo, že mi nikto nepovedal, že materstvo rovná sa samota. Skľučujúca a temná samota. Hoci mi partner trochu pomáhal, na všetko som bola sama. Zatiaľ čo otec žije svoj život takmer úplne ako predtým, stretáva aj so svetom „tam vonku“, svet ženy sa totálne mení. Mení sa jej deň, jej telo, jej psychika, nestretáva sa s ľuďmi, s ktorými predtým. V prípade, že má všetky kamarátky bezdetné, musí to byť hrozný pocit. Stáva sa väzňom svojho obydlia, v ktorom si nemôže oddýchnuť, má v ňom len povinnosti a nedokáže z neho ujsť.
A rada by som spomenula ešte jednu vec, nad ktorou sa treba zamyslieť. Vieš, po pôrode dcéry sa už o mňa zrazu nikto nezaujímal. Vlastne sa to pomaly začínalo už v tehotenstve. Áno, bola som v kontakte s inými ľuďmi, ale všetky rozhovory sa začínali vetami: Ako malá? Ako sa vyspala? Koľko pribrala? Nebolieva ju bruško? Takisto sa vždy všetky návštevy nahrnuli k postieľke a ochkali, čo za nový život tu máme. Ja som akoby neexistovala, bola som len tou, ktorá svoje dielo už dokončila, tak prečo ju riešiť, už nám nemá čo povedať…
Žena je stále partnerkou, sestrou, dieťaťom, nevestou, kamarátkou, aj keď porodí. Neznamená to, že už nemá problémy, trápenia, že v sebe nepotrebuje nič spracovať…
Rozumiem tomu a nie som proti. Avšak mala som pocit, že na mňa sa úplne zabudlo. Partner, rodičia, svokrovci, sestra, kamarátky, kolegyne a kolegovia… Nikto sa ma nikdy nespýtal, ako sa cítim ja. Či mi je dobre, ako to vnímam, ako sa nachádzam v roli matky. A to je zlé, veľmi zlé. Žena je stále partnerkou, sestrou, dieťaťom, nevestou, kamarátkou, aj keď porodí. Neznamená to, že už nemá problémy, trápenia, že v sebe nepotrebuje nič spracovať… Aby ma čitatelia správne pochopili, toto nie je o sebectve. Nepotrebujem pozornosť. Potrebujem však ľudskosť, nie odsunutie na koľaj číslo osem, pretože už som porodila, tak nemám právo viesť rozhovor, ktorý sa netýka dieťaťa.
pinterest.com
♥ Viem, že uvažovať, prečo sa u niekoho popôrodná depresia prejaví a u niekoho nie, je ako pýtať sa, prečo si niekto zlomí nohu… Dokážeš však upresniť, ktorej skupiny sa tento problém týka viac?
Hoci to mám odžité na vlastnej koži, nie som žiaden odborník. Myslím si, že to závisí od množstva faktorov, avšak osobne som našla predsa len jednu súvislosť, ktorá však vo všeobecnosti vôbec nemusí byť platná.
V mojom okolí sa popôrodná depresia vyskytla u žien, ktoré sa už pred pôrodom cítili „úplne.“ Sú to všetko samostatné, inteligentné ženy. Jednoducho už našli zmysel svojho života, hýrili spokojnosťou, bolo to na nich vidieť. Buď to bola práca, ktorá je zároveň aj ich koníčkom, a nemali pocit, že niekde drú a strácajú čas, alebo sa vo voľnom čase angažovali v oblasti, ktorá ich bavila. Nech je to už humanitárna činnosť, akékoľvek hobby…
Zatiaľ čo ženy, ktoré materskú vnímali ako oddych od povinností v práci, ako prestávku od roboty, ktorá im nič nedáva, tie sa s popôrodnou depresiou nestretli. Ak odmala čakali ma to, že raz budú mať deti a vnímali to ako svoje jediné poslanie či ako najväčší sen, pocit stiesnenosti a skľúčenie nepocítili. Áno, bojovali s únavou, možno ich prepadol aj strach, či to zvládnu, no to nie je depresia.
Ako vravím, nemám to podložené žiadnou štúdiou a je to len môj odhad, no môže to byť jeden z množstva faktorov. Určite je tam aj nejaká genetická predispozícia. Materstvo vás zamestná na plný úväzok, zrazu všetko podriaďujete dieťaťu – od voľného času, cez základné fyziologické potreby, až po spánok. A to na duši, ktorá predtým lietala, zanechá stopy. Je úplne logické, že sa búri.
♥ Išla by si do toho znovu?
Nad tým som často premýšľala, ale nemám rada úvahy, čo by bolo, keby… Jednoducho som mama a hotovo. Určite to neľutujem, z malej rastie dokonalá slečna, ktorá mi mnohokrát vie otvoriť oči. No možno by som to nechala na neskôr, i keď sa pýtam, čo by mi to pomohlo… Druhé tehotenstvo však neplánujem, vyzerá to tak, že z dcéry bude jedináčik.
♥ Je podľa teba dôležité o popôrodnej depresii hovoriť?
Určite. Tak ako o všetkých témach a problémoch, v ktorých majú ľudia medzery. Viem, že to veľa nezmení, ale ak iba jedna žena pochopí, že sa s ňou nedeje nič, za čo by sa mala trestať, má to zmysel.
Hovorme o veciach, ktoré nás trápia a ktoré v spoločnosti aj napriek modernej dobe nenachádzajú pochopenie. To je cesta, ktorá môže zachrániť mnoho životov, aj keď sa to tak na začiatku nemusí javiť…
…
Laura si priala zverejniť iba svoje krstné meno, nakoľko jej rodina by tento článok vnímala ako jej ďalšie zlyhanie. V redakcii máme k dispozícii jej celé meno a dúfame, že čo najviac žien sa s popôrodnou depresiou rozhodne bojovať. ♥
